Stravovanie v praxi

1.1 Zamestnanci

1.1.1 Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie

Zamestnávateľ, to znamená každá právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnom pomere, prípadne v obdobnom pracovnom vzťahu (ustanovenie § 7 Zákonníka práce), je povinný zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Táto povinnosť vyplýva z ustanovenia § 152 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. Stravovanie zabezpečuje zamestnancovi najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja.

Nesplnenie tejto povinnosti je porušením pracovnoprávnych predpisov. Kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov vykonáva inšpektorát práce, ktorý môže za takéto porušenie predpisov uložiť pokutu zamestnávateľovi až do výšky 100 000 € podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov.

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie v prípade:

• keď sú zamestnanci vyslaní na pracovnú cestu, pretože počas pracovnej cesty majú nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, s výnimkou, ak na svojom pracovisku odpracovali viac ako 4 hodiny,
• keď ide o zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme v zahraničí,
• keď ide o zamestnancov, ktorí sú v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi na základe dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov alebo dohody o pracovnej činnosti (na týchto zamestnancov sa totiž nevzťahujú ustanovenia siedmej časti Zákonníka práce),
• keď ide o zamestnancov, ktorí nepracujú dlhšie ako štyri hodiny.

Podmienkou pre uplatnenie nároku zamestnanca na poskytnutie stravy je, aby v rámci jednej pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Splnenie tejto podmienky sa zisťuje z evidencie dochádzky zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že voči zamestnancom, ktorí pracujú na skrátený pracovný úväzok a tento úväzok je najviac 4 hodiny denne, nemá zamestnávateľ povinnosť zabezpečovať stravovanie.

Ak jedna pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancom ďalšie teplé hlavné jedlo.

1.1.2 Výdavky zamestnávateľa na stravovanie

1.1.2.1 Príspevok zamestnávateľa v stravovacom zariadení

Podľa ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov v sume najmenej 55 % z ceny jedla. Táto suma však nemôže byť vyššia, ako je 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov.

V súčasnosti je od 1. septembra 2012 účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z. z. , ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 €, z toho 55 % predstavuje sumu 2,20 €.

1.1.2.2 Príspevok zamestnávateľa na stravovaciu poukážku

Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb, podľa ustanovenia § 152 ods. 4 Zákonníka práce sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí byť najmenej 75 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo je v súčasnosti suma 3,00 €.

1.1.2.3 Finančný príspevok zamestnávateľa

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 ods. 6 a 7 Zákonníka práceiba výnimočne, a to najmä vtedy:

• ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku (zamestnanci v lesníctve, pri spracovaní dreva, v ťažobnom priemysle, v poľnohospodárstve atď.),
• ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť zamestnancom stravovanie tak, ako mu to ukladá § 152 ods. 2 Zákonníka práce (napr. počas prestávky na jedlo a oddych),
• ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom,
• ak nezabezpečí stravovanie zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce alebo by bolo stravovanie v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce, za domácku prácu alebo teleprácu sa ale nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva iba príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním doma alebo na inom ako zvyčajnom mieste výkonu práce.

1.1.2.4 Príspevok podľa osobitného predpisu

Podľa ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ okrem vymenovaných príspevkov poskytuje zamestnancom aj príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v znení neskorších predpisov. Tomuto príspevku je venovaná samostatná časť článku pod bodom 3. Príspevok zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov.

1.1.3 Rozšírenie stravovania a okruhu stravovaných osôb

Zamestnávateľ môže v súlade s ustanovením § 152 ods. 8 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov

a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napríklad rekondičné pobyty, zvyšovanie kvalifikácie, pracovná neschopnosť pre chorobu alebo úraz, ošetrovanie člena rodiny),

b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, ide najmä o zamestnancov pracujúcich na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, spoločníkov a konateľov s. r. o., členov štatutárnych orgánov spoločnosti, bývalých zamestnancov, ktorí odišli do dôchodku a pod.

Podmienky môže zamestnávateľ upraviť iba vtedy, ak u zamestnávateľa pôsobí zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník, alebo sú upravené podmienky stravovania v kolektívnej zmluve. Z prerokovania so zástupcami zamestnancov by mal byť vyhotovený písomný záznam.

Zamestnanecká rada môže pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnancov.

Zamestnanecký dôverník môže pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 3 zamestnancov.

Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ, ktorý zamestnáva 1 alebo 2 zamestnancov, nemá možnosť upraviť podmienky pri poskytovaní stravovania nad rámec zákona. To isté platí aj pre zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac zamestnancov, ale nepôsobí uňho zamestnanecká rada, zamestnanecký dôverník ani odborová organizácia zamestnancov.

Otázka č. 1:

Zamestnanci pracujú v nepretržitej prevádzke. Z toho vyplýva, že ich normálna pracovná zmena pripadne aj na sobotu, nedeľu a sviatok. Počas týchto dní zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancom jedno hlavné teplé jedlo.

1. Majú títo zamestnanci nárok na poskytnutie stravovania počas týchto pracovných zmien, ak odpracovali viac ako štyri hodiny?
2. Môže im zabezpečiť stravovanie počas týchto pracovných zmien aj formou stravovacích poukážok?

Riešenie:

1. Áno, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie vo všetkých zmenách, a to v priebehu pracovnej zmeny. Podmienkou nároku na poskytnutie stravy je to, aby zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonával prácu viac ako 4 hodiny. A túto podmienku zamestnanci spĺňajú.
2. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie poskytnutím jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo je povinný zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby. Takže áno, zamestnávateľ môže počas sobôt, nedieľ a sviatkov zabezpečiť stravovanie formou stravovacích poukážok, ak nemá možnosť zabezpečiť stravovanie predošlými spôsobmi.

Otázka č. 2:

Zamestnanci majú nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Na koľko stravných lístkov majú nárok, ak v mesiaci odpracujú v priemere 15 pracovných zmien po 11,5 hodiny? V kolektívnej zmluve je upravený nárok zamestnanca na 2 stravné lístky, ak odpracuje viac ako 11 hodín.

Riešenie:

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie vo všetkých zmenách, a to v priebehu pracovnej zmeny, pričom za pracovnú zmenu sa považuje zmena, v ktorej zamestnanec vykonával prácu viac ako 4 hodiny. Podľa ustanovenia § 152 ods. 2 Zákonníka práce, ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. Ak je v kolektívnej zmluve upravené, že zamestnanec, ktorý pracuje dlhšie ako 11 hodín, má nárok na ďalší stravný lístok, je to v súlade s citovaným ustanovením Zákonníka práce a takýto zamestnanec má nárok na 2 stravné lístky za jednu odpracovanú zmenu. To znamená, že za 15 odpracovaných pracovných zmien po 11,5 hodiny má nárok na 30 stravných lístkov za mesiac.

Otázka č. 3:

Zamestnanec bol v konkrétny pracovný deň podľa evidencie dochádzky 4 hodiny u lekára, doniesol o tom zamestnávateľovi písomné potvrdenie. U zamestnávateľa platí 40-hodinový pracovný týždeň, takže pracovná doba je 8 hodín denne plus 30 minút prestávka na jedlo a oddych. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec v ten deň odpracoval do konca zmeny iba 4 hodiny. Má zamestnanec nárok za tento deň na stravovaciu poukážku?

Riešenie:

Nie. Podmienkou pre uplatnenie nároku zamestnanca na poskytnutie stravy je, aby v rámci jednej pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Splnenie tejto podmienky sa zisťuje z evidencie dochádzky zamestnanca. V tomto prípade zamestnanec po príchode od lekára odpracoval iba 4 hodiny, takže nesplnil podmienku pre uplatnenie nároku na stravovaciu poukážku.

Otázka č. 4:

Zamestnanec po odpracovaní času 4,5 hodiny na svojom pracovisku nastúpil v ten istý deň na pracovnú cestu mimo miesta svojho pravidelného pracoviska dohodnutého v pracovnej zmluve, ktorá trvala 5,5 hodiny. Aké sú nároky zamestnanca na stravovanie?

Riešenie:

Zamestnanec má nárok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce, ak vykonával prácu na pracovisku viac ako 4 hodiny.

Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v časovom pásme zodpovedajúcom času trvania pracovnej cesty.

V tomto prípade má zamestnanec nárok na stravovanie poskytnuté zamestnávateľom na pracovisku a súčasne aj na stravné podľa zákona o cestovných náhradách vo výške platnej pre časové pásmo 5 až 12 hodín, t. j. v sume 4,00 €. Zamestnanec je povinný do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad.

Otázka č. 5:

Zamestnankyňa s miestom výkonu práce dohodnutým v pracovnej zmluve v obci Strečno sa zúčastnila na školení v Žiline. Školenie trvalo spolu s cestou 7,5 hodiny. Zamestnávateľ jej poskytol na tento deň stravný lístok. Postupoval správne?

Riešenie:

Zamestnávateľ nepostupoval správne. Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné podľa § 5 zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v časovom pásme zodpovedajúcom času trvania pracovnej cesty. Školenie sa uskutočnilo mimo miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve a zamestnankyňa mala nárok na stravné vo výške platnej pre časové pásmo 5 až 12 hodín, t. j. v sume 4,00 €. Zamestnankyňa je tiež povinná do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad.

Otázka č. 6:

Má zamestnanec pracujúci na základe pracovnej zmluvy nárok na stravné lístky aj počas dní, v ktorých si čerpá dovolenku na zotavenie?

Riešenie:

Zamestnanec nemá nárok na stravné lístky za dni, počas ktorých si čerpá dovolenku na zotavenie, z dôvodu, že v týchto dňoch nebol na pracovisku a nevykonával prácu viac ako 4 hodiny, čo je podmienkou pre vznik nároku na stravovanie zamestnanca podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce. V § 152 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancovi poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

Otázka č. 7:

Má zamestnanec pracujúci na základe pracovnej zmluvy nárok na stravné lístky aj počas dočasnej pracovnej neschopnosti?

Riešenie:

Zamestnanec nemá nárok na stravné lístky počas dočasnej pracovnej neschopnosti, pretože v týchto dňoch nebol na pracovisku a nevykonával prácu viac ako 4 hodiny, čo je podmienkou pre vznik nároku na stravovanie zamestnanca podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce. Ale podobne ako v predchádzajúcej otázke, ustanovenie § 152 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce dáva možnosť zamestnávateľovi, aby po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancovi poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napr. choroba, ošetrovanie člena rodiny atď.).

Otázka č. 8:

Zamestnávateľ zabezpečil pre zamestnancov stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ktorý mu mesačne fakturuje vopred prevzatý počet stravných lístkov. Zamestnanci dostanú od zamestnávateľa stravné lístky, ktoré následne použijú pri konzumácii jedla. Ide o teplé hlavné jedlo pozostávajúce z polievky, hlavného jedla a nápoja. Hodnota stravného lístka, a teda aj cena jedla je však iba 2,60 €. Ide o porušenie pracovnoprávnych predpisov u zamestnávateľa?

Riešenie:

Podľa ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov v sume najmenej 55 % z ceny jedla. Táto suma však nemôže byť vyššia, ako je 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo predstavuje sumu 2,20 €.

Zamestnávateľ splnil povinnosť zabezpečovať stravovanie pre zamestnancov. Ak je hodnota jedla u dodávateľa iba 2,60 €, je povinný prispievať na stravu vo výške najmenej 55 % z ceny jedla, t. j. 1,43 € a najviac vo výške 2,20 €. V tomto prípade to, že cena stravného lístka, a teda aj cena jedla je iba 2,60 € (a nie 3,00 €, čo je minimálna cena stravovacej poukážky), nie je porušením pracovnoprávnych predpisov.

Otázka č. 9:

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovanie formou stravovacích poukážok. Na základe vnútorného predpisu zráža zamestnancovi formou zrážky zo mzdy 40 % z hodnoty vydaných stravovacích poukážok. Potrebuje zamestnávateľ uzatvoriť so zamestnancom dohodu o zrážke zo mzdy?

Riešenie:

Zrážky zo mzdy upravuje ustanovenie § 131 Zákonníka práce. Toto ustanovenie v ods. 1 a 2 taxatívne vymenúva prípady, kedy môže zamestnávateľ jednostranne vykonať zrážku zo mzdy zamestnanca.

Ďalšie zrážky zo mzdy môže zamestnávateľ vykonávať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach zo mzdy. Podľa ustanovenia § 20 Zákonníka práce musí byť dohoda uzatvorená písomne, inak je neplatná.

Otázka č. 10:

Zamestnávateľ zabezpečil stravovanie pre všetkých svojich zamestnancov v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ale niektorí zamestnanci sa odmietajú stravovať. Ide o porušenie pracovnoprávnych predpisov u zamestnávateľa, ak niektorým zamestnancom neposkytuje príspevky na stravovanie?

Riešenie:

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti vo všetkých zmenách, a to v priebehu pracovnej zmeny. Tým, že zabezpečil stravovanie pre všetkých svojich zamestnancov v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, splnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 152 Zákonníka práce. Skutočnosť, že sa niektorí zamestnanci odmietajú stravovať, je vhodné preukázať písomným vyhlásením týchto zamestnancov.

1.2 Samostatne zárobkovo činné osoby

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov umožňuje daňovníkom s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 (príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti) zahrnúť do daňových výdavkov aj preukázateľne vynaložené výdavky na stravné za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Spôsob preukázania, ktorý deň bol aj skutočne odpracovaný, je na daňovníkovi a závisí aj od druhu vykonávanej činnosti. Zákon ale neobmedzuje daňovníka, že odpracovaným dňom nemôže byť aj sobota, nedeľa a prípadne aj sviatok, ak preukáže, že vtedy skutočne pracoval. Ustanovenie sa nevzťahuje na daňovníka s príjmami z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Podmienkami uplatnenia daňových výdavkov na stravné ustanovenými v tomto zákone sú:

• aby daňovníkovi, ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť súbežne so závislou činnosťou, nevznikol v súvislosti s výkonom závislej činnosti nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce alebo
• aby si daňovník súčasne neuplatňoval výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e), to znamená výdavky na stravné počas pracovnej cesty daňovníka vykonávajúceho svoju činnosť v inom mieste, ako je miesto jeho pravidelného vykonávania činnosti.

Od 1. januára 2007 je ustanovená výška stravného pre samostatne zárobkovo činné osoby najviac v rozsahu a vo výške stravného poskytovaného pri pracovnej ceste pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je od 1. septembra 2012 účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 248/2012 Z. z., ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 €.

Daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti môže teda zahrnúť do daňových výdavkov výdavky vynaložené na stravovanie za každý odpracovaný deň najviac vo výške 4,00 €.

Poznámka

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré umožnilo aj daňovníkom s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zahrnúť do daňových výdavkov preukázateľne vynaložené výdavky na stravné, bolo účinné už od 1. januára 2006. V súvislosti so stanovením výšky stravného sa toto ustanovenie zákona odvolávalo na Zákonník práce, to znamená, že výdavky na stravovanie si mohol podnikateľ uplatniť do výšky najviac 55 % stravného poskytovaného zamestnancom pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Výdavky vynaložené na stravovanie samostatne zárobkovo činná osoba preukazuje napríklad zakúpením stravných lístkov, zakúpením stravovacích poukážok, prípadne dokladom z reštauračného zariadenia o nákupe teplého hlavného jedla. V žiadnom prípade nemôže ísť o paušálne uplatňovanie výdavkov.

Otázka č. 11:

Účtovníčka je zamestnaná a v pracovnej zmluve má dohodnutý týždenný 24-hodinový pracovný úväzok. V praxi to znamená, že pracuje 3 dni v týždni a v tieto dni sa stravuje v stravovacom zariadení zamestnávateľa.

Popritom vykonáva činnosť účtovníčky aj ako SZČO. Má nárok na stravné lístky u zamestnávateľa aj ako SZČO?

Riešenie:

Jednou z podmienok uplatnenia daňových výdavkov na stravné u podnikateľa – fyzickej osoby, ustanovených v zákone o dani z príjmov je, aby daňovníkovi, ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť súbežne so závislou činnosťou, nevznikol v súvislosti s výkonom závislej činnosti nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce.

Zamestnankyňa si teda nemôže uplatniť výdavky na stravné ako SZČO v dňoch, kedy jej zamestnávateľ poskytuje príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce.

Aby si mohla uplatniť výdavky na stravné ako SZČO podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov za každý odpracovaný deň, kedy jej nevzniká nárok na príspevok na stravovanie od zamestnávateľa, potrebuje od zamestnávateľa potvrdenie, v ktorých dňoch jej bol príspevok od zamestnávateľa poskytnutý.

Otázka č. 12:

Podnikateľ bol na 3-dňovej pracovnej ceste v inom mieste, ako je miesto jeho pravidelného vykonávania činnosti. Tieto dni teda považoval za odpracované a za každý deň zahrnul do daňových výdavkov nakúpenú stravovaciu poukážku.

Riešenie:

Podnikateľ nepostupoval správne. Počas pracovnej cesty si mal uplatňovať výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e), to znamená výdavky na stravné daňovníka podľa § 5 zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v časovom pásme zodpovedajúcom času trvania pracovnej cesty. Tento spôsob by bol preňho ešte aj výhodnejší, lebo v časovom pásme od 12 do 18 hodín a nad 18 hodín sú platné vyššie sumy stravného, ako sú výdavky vynaložené na stravovanie za každý odpracovaný deň vo výške stravného poskytovaného pri pracovnej ceste pre časové pásmo 5 až 12 hodín.

1.3 Ostatní (konateľ, spoločník s. r. o., starosta, primátor...)

Povinnosť zabezpečovať stravovanie sa nevzťahuje na spoločníkov v spoločnostiach s ručením obmedzeným, členov družstiev, členov štatutárnych orgánov (napr. konateľov) a podobne, ak ich vzťah ku spoločnosti nie je upravený pracovnou zmluvou, ale ide o obchodnoprávny vzťah podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Nevzťahuje sa ani na starostov a primátorov, lebo funkcia starostu obce a primátora mesta je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom pomere (§ 2 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov). Starosta ani primátor preto nemôžu byť v žiadnom prípade na účely stravovania považovaní za zamestnancov obce.

Otázka č. 13:

Má starosta obce a primátor mesta nárok na stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce?

Riešenie:

Funkcia starostu obce a primátora mesta je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom pomere.

Starosta a primátor preto nemôžu byť považovaní za zamestnancov obce a nemajú nárok na stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce. V § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osobu starostu alebo primátora.

Otázka č. 14:

Konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva práce pre spoločnosť na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa. Nemá so spoločnosťou uzatvorenú pracovnú zmluvu. Má nárok na stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce?

Riešenie:

Ak konateľ nemá so spoločnosťou uzatvorenú pracovnú zmluvu, nemá nárok na stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce.

Ale podobne ako v predchádzajúcej otázke, v ustanovení § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce je daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osobu konateľa spoločnosti.

Poznámka redakcie:
§ 152 Zákonníka práce

Z praxe poznáme, že v súvislosti s vykonávaním podnikateľskej činnosti, a to aj pri plnení povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie svojim zamestnancom podľa § 152 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, vzniká veľa spôsobov a možností, ako túto povinnosť splniť. V príspevku sa budeme venovať tým najčastejším.

Zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancom stravovanie najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny. Povinnosť, ktorá preňho vyplýva z ustanovení § 152 Zákonníka práce, môže plniť buď

• vo vlastnom stravovacom zariadení, alebo
• v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo
• prostredníctvom osôb, ktoré majú oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, u osôb, ktoré majú oprávnenie poskytovať stravovacie služby, alebo
• poskytnutím finančného príspevku na stravovanie podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce.

2.1 Stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení

Stravovanie v stravovacom zariadení zamestnávateľa sa realizuje buď

• predajom stravných lístkov vopred (pred ich použitím), ktoré sú následne zúčtované na podklade prevzatých lístkov od zamestnancov za podané jedlá, alebo
• následne na základe množstva podaných jedál, keď zamestnanci uhrádzajú platby za stravné lístky pozadu.

Cena stravného lístka, t. j. cena jedla je stanovená na základe kalkulácie z celkových nákladov zamestnávateľa na výrobu jedál.

2.2 Stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa

Stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa sa realizuje buď

• nákupom stravovacích služieb (stravných lístkov) od poskytovateľa stravovania vopred (pred ich použitím), ktoré sú následne prevzaté a použité zamestnancami za podané jedlá, alebo
• následne na základe množstva podaných jedál poskytovateľ stravovania vystaví pre zamestnávateľa faktúru na základe uzatvorenej zmluvy a dohodnutej kalkulácie ceny jedla.

2.3 Stravovanie prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb

V tomto prípade zamestnávateľ zabezpečí stravovanie prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. To znamená, že u sprostredkovateľa nakúpi stravovacie poukážky.

Stravovacie poukážky potom zamestnanec použije na podanie teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v jedálni, v reštaurácii alebo v inom stravovacom zariadení, prípadne ich použije na nákup potravín. Stravovacie poukážky nesmú byť zneužité na nákup napr. alkoholu, cigariet, novín, časopisov a pod.

U všetkých troch vymenovaných spôsobov stravovania ide o to, že zamestnanec si kúpi od zamestnávateľa stravné lístky alebo stravovacie poukážky za nižšiu cenu, ako je hodnota stravného lístka či stravovacej poukážky. Zamestnávateľ potom uhradí rozdiel medzi skutočnou hodnotou a sumou hradenou zamestnancom buď z vlastných nákladov, alebo zo sociálneho fondu, prípadne aj zo zisku.

2.4 Finančný príspevok na stravovanie

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 ods. 6 a 7 Zákonníka práceiba výnimočne a ide o poskytovanie stravovania v peňažnom plnení. Tomuto spôsobu poskytovania stravovania sa článok bližšie venoval v bode 1. Posúdenie nároku na stravovanie.


Poznámka redakcie:
§ 152 Zákonníka práce

Tvorbu a použitie sociálneho fondu upravuje zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde v znení neskorších predpisov. Doteraz bol zákon o sociálnom fonde novelizovaný päťkrát. Dňa 1. januára 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 591/2007 Z. z., ktorý okrem iných dôležitých zmien nestanovuje povinné percentuálne podiely pri čerpaní prostriedkov zo sociálneho fondu. V ustanovení § 7 ods. 1 iba vymenúva možnosti, ako použiť prostriedky fondu. V ustanovení § 7 ods. 8 ďalej zakazuje použiť príspevok z fondu na účely odmeňovania za prácu.

Zákon o sociálnom fonde sa nevzťahuje na zamestnancov, ktorí sú v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi na základe dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov alebo dohody o pracovnej činnosti. Ak za týchto zamestnancov zamestnávateľ netvorí sociálny fond, nemôže im ani poskytovať príspevky zo sociálneho fondu.

Rovnako sa nevzťahuje na spoločníkov v spoločnostiach s ručením obmedzeným, členov družstiev, členov štatutárnych orgánov (napr. konateľov) a pod. Ich vzťah k spoločnosti nie je upravený pracovnou zmluvou, ale inou zmluvou podľa Obchodného zákonníka. Nevzťahuje sa ani na starostov a primátorov, lebo funkcia starostu obce a primátora mesta je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom pomere (§ 2 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov). Starosta a primátor preto nemôžu byť v žiadnom prípade považovaní za zamestnancov obce.

Zamestnávateľ, ktorý má s odborovou organizáciou zamestnancov uzatvorenú kolektívnu zmluvu, má v kolektívnej zmluve upravenú aj tvorbu a čerpanie sociálneho fondu. Takýto zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve rozšíriť použitie sociálneho fondu aj na iné osoby, ako sú jeho súčasní zamestnanci, napríklad na rodinných príslušníkov zamestnancov, na bývalých zamestnancov, ktorí odišli do dôchodku a pod.

Zamestnávateľ, ktorý nemá uzatvorenú kolektívnu zmluvu preto, lebo uňho nepôsobí odborová organizácia, a taká je väčšina podnikateľov – fyzických osôb, má mať upravenú tvorbu a čerpanie sociálneho fondu vnútorným predpisom.

Zamestnávateľ v rámci realizácie svojej sociálnej politiky môže poskytnúť zamestnancom príspevok zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi (ustanovenie § 152 ods. 3 Zákonníka práce) a výška tohto príspevku nie je percentuálne zákonom upravená.

Oslobodenie príspevku zo sociálneho fondu od dane z príjmov

Z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že príjmami zo závislej činnosti sú aj príjmy z prostriedkov sociálneho fondu poskytované podľa zákona o sociálnom fonde č. 152/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Daňou z príjmu sa ale nezdaňujú príjmy, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od dane oslobodené. Príspevky na stravovanie poskytnuté zo sociálneho fondu sú u zamestnancov oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v dvoch prípadoch, a to

• ak ide o príspevky zo sociálneho fondu poskytnuté zamestnancovi ako hodnota stravy na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov,
• alebo je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce aj zo zdrojov sociálneho fondu v prípade, ak zamestnanec na základe potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Účtovanie príspevku na stravovanie v jednoduchom účtovníctve

Podľa § 15 zákona o účtovníctve účtovná jednotka, ktorá účtuje v sústave JÚ, je povinná účtovať aj v pomocných účtovných knihách, ak údaje z nich potrebuje na preukázanie a vykazovanie predmetu účtovníctva v účtovnej závierke. Jednou z pomocných účtovných kníh je podľa § 7 ods. 3 postupov účtovania v JÚ aj kniha sociálneho fondu.

Zákon o účtovníctve ani postupy účtovania v JÚ nestanovujú, ako má vyzerať kniha sociálneho fondu. V príspevku uvedená tabuľka je odporúčané tlačivo. Úbytky peňažných prostriedkov vo forme príspevkov na stravovanie (použitie fondu) sa účtujú v knihe sociálneho fondu priebežne počas kalendárneho roka.

Kalkulácia ceny stravovacej poukážky:

Zamestnávateľ nakúpil dňa 4. 1. 2012 stravovacie poukážky v počte 100 ks á 3,60 € za sumu spolu 360 €. Dňa 4. 1. 2012 vydal zamestnancom stravovacie poukážky v počte 40 ks. Na tieto poukážky prispel zamestnancom zo sociálneho fondu spolu 36,80 € (40 x 0,92). Príklad zaúčtovania v knihe sociálneho fondu:

Podľa toho, či účtovná jednotka vedie prostriedky sociálneho fondu v pokladnici alebo na bankovom účte, sa zaúčtuje aj použitie (čerpanie) fondu.

V peňažnom denníku sa použitie fondu zaúčtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania. Ako výdavok ovplyvňujúci základ dane účtuje podnikateľ tvorbu sociálneho fondu v súlade s § 3 zákona o sociálnom fonde.

Účtovanie príspevku na stravovanie v podvojnom účtovníctve

Zákon o sociálnom fonde č. 152/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov v ustanovení § 6 ods. 1 neuvádza povinnosť zamestnávateľa viesť prostriedky sociálneho fondu na osobitnom účte v banke. Viesť prostriedky sociálneho fondu na osobitnom účte v banke je iba jednou z možností. Prostriedky sociálneho fondu môže viesť aj na osobitnom analytickom účte sociálneho fondu. Dôležité je, aby analytický účet poskytoval prehľad o tvorbe a čerpaní sociálneho fondu.

Čerpanie prostriedkov sociálneho fondu použitých na príspevky zamestnancom na stravovanie sa podľa zásad ustanovených zákonom zaúčtujú na ťarchu účtu 472 – Záväzky zo sociálneho fondu a v prospech účtu 211 – Pokladnica, 221 – Bankové účty alebo 333 – Ostatné záväzky voči zamestnancom, prípadne 335 – Pohľadávky voči zamestnancom.

Článok sa venuje podrobnejšie účtovaniu príspevkov zo sociálneho fondu v bode 6 Účtovanie príspevkov na stravovanie.

Otázka č. 15:

Má starosta obce a primátor mesta nárok na príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu?

Riešenie:

Funkcia starostu obce a primátora mesta je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom pomere (§ 2 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov). Plat starostu alebo primátora sa nezahŕňa do základu na určenie ročného prídelu do sociálneho fondu, preto týmto osobám ani nie je možné poskytnúť príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu.

Otázka č. 16:

Konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva práce pre spoločnosť na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa. Nemá so spoločnosťou uzatvorenú pracovnú zmluvu. Má nárok na príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu?

Riešenie:

Zákon o sociálnom fonde sa nevzťahuje na spoločníkov v spoločnostiach s ručením obmedzeným, členov družstiev, členov štatutárnych orgánov (napr. konateľov) a pod. Ich vzťah k spoločnosti nie je upravený pracovnou zmluvou, ale inou zmluvou podľa Obchodného zákonníka. Ich odmena sa nezahŕňa do základu na určenie ročného prídelu do sociálneho fondu, preto týmto osobám aninie je možné poskytnúť príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu.

Otázka č. 17:

Zamestnávateľ zamestnáva študenta vysokej školy na dohodu o vykonaní práce. Má študent nárok na príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu, ak je dohodnuté v kolektívnej zmluve, že aj zamestnanci vykonávajúci prácu na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru majú nárok na príspevky na stravovanie, ak spĺňajú podmienky na priznanie nároku na stravný lístok?

Riešenie:

Aby mal študent nárok na stravný lístok, musí splniť podmienky ustanovené v § 152 Zákonníka práce. Jeho odmena sa nezahŕňa do základu na určenie ročného prídelu do sociálneho fondu Ak za týchto zamestnancov zamestnávateľ netvorí sociálny fond, nemôže im ani poskytovať príspevky zo sociálneho fondu. Na základe prerokovania so zástupcami zamestnancov môže zamestnávateľ poskytnúť študentovi iba príspevok na stravovanie, ktorý bude u zamestnávateľa daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Poznámka redakcie:
§ 152 Zákonníka práce

4.1 Daňové hľadisko u zamestnanca

Z ustanovenia § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že zdaniteľným príjmom je každý príjem, ktorý je predmetom dane a nie je od dane oslobodený podľa zákona o dani z príjmov ani podľa medzinárodnej zmluvy.

Medzi príjmy zo závislej činnosti, ktoré sú síce predmetom dane z príjmu, ale sú od dane oslobodené, patria aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancom. Tieto príspevky sú u zamestnancov oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v dvoch prípadoch, a to

• ak ide o príjmy poskytnuté zamestnávateľom zamestnancovi ako hodnota stravy (nepeňažné plnenie) na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov,
• alebo je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce v prípade, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Otázka č. 18:

Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancom stravovanie podľa ustanovení Zákonníka práce. Má forma poskytovania stravovania a výška príspevkov zamestnávateľa vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca?

Riešenie:

Spôsob poskytovania stravovania a výška príspevkov zamestnávateľa nemá vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca, ak ide o nepeňažné plnenie. Príspevky na stravovanie sú u zamestnancov oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v prípade, ak sú poskytnuté ako hodnota stravy – nepeňažné plnenie. Nezáleží na tom, či ide o stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok.

Rovnako nie je z hľadiska zamestnanca podstatná výška príspevkov poskytnutých zamestnávateľom, ako ani zdroj, z ktorého bolo toto nepeňažné plnenie uhradené.

Otázka č. 19:

Zamestnávateľ vypláca zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie vo výške 2 € a súčasne aj finančný príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,70 €, lebo nemá inú možnosť, ako mu zabezpečiť stravovanie.

Riešenie:

Finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce, rovnako ako aj finančný príspevok poskytnutý zo sociálneho fondu nie je oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov, lebo nejde o nepeňažné plnenie – o hodnotu stravy. Zamestnávateľ musí úhrn finančných príspevkov poskytnutých zamestnancovi za celý mesiac pripočítať ku mzde zamestnanca a zdaniť pri vyúčtovaní mzdy za príslušný mesiac.

Otázka č. 20:

Zamestnanec priniesol zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o tom, že musí dodržiavať bezlepkovú diétu. Zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Poskytuje mu teda finančný príspevok vo výške 3,60 €.

Riešenie:

Ak je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce v prípade, že zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, finančný príspevok je u zamestnanca oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov bez ohľadu na to, či bude suma 3,60 € u zamestnávateľa daňovým výdavkom.

Maximálna suma príspevku zamestnávateľa je totiž 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z. z., ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 €, z toho 55 % predstavuje sumu 2,20 €.

4.2 Daňové hľadisko u zamestnávateľa

Zamestnávateľ je z pohľadu zákona o dani z príjmov daňovníkom, a tak ako všetky jeho výdavky aj výdavky na stravovanie zamestnancov musia spĺňať základné podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v ustanovení § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Povinnosť poskytovať zamestnancom stravovanie ustanovuje zamestnávateľom § 152 Zákonníka práce, okrem toho musia byť výdavky (náklady) na stravovanie vynaložené preukázateľne a musia byť zaúčtované v účtovníctve daňovníka. Ak daňovník nie je povinný viesť účtovníctvo, výdavky musia byť zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14 zákona o dani z príjmov.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje zákon o dani z príjmov v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o dani z príjmov, sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je Zákonník práce.

Z uvedeného vyplýva, že daňový výdavok (náklad) zamestnávateľa vynaložený na príspevky na stravovanie musí spĺňať všetky podmienky stanovené v osobitnom zákone – v § 152 Zákonníka práce:

• zamestnanec musí byť v pracovnom pomere k zamestnávateľovi,
• zamestnanec nesmie mať súčasne nárok na stravné pri pracovnej ceste,
• zamestnanec musí v pracovnej zmene odpracovať viac ako 4 hodiny,
• stravovanie (okrem výnimiek) musí mať formu nepeňažného plnenia,
• stravovanie zamestnanca spočíva najmä v poskytovaní jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja,
• stravovanie musí zodpovedať zásadám správnej výživy vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, príp. prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb,
• príspevok na stravovanie musí byť najmenej 55 % z ceny jedla a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín,
• hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Všetky tieto podmienky už boli podrobne opísané v bode 1 Posúdenie nároku na stravovanie, rovnako ako aj v súčasnosti platné sumy stravného:

Cena jedla sa stanovuje na základe celkových nákladov vynaložených a spojených so stravovaním, to znamená spotreba surovín na výrobu jedla, mzdy a zákonné zdravotné a sociálne poistenie personálu stravovacieho zariadenia, vybavenie stravovacieho zariadenia, spotreba energie a ostatné náklady vyplývajúce z prevádzky stravovacieho zariadenia.

Otázka č. 21:

Zamestnávateľ – neplatiteľ DPH, poskytuje stravovanie zamestnancom v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Kalkulácia ceny jedla je stanovená z celkových nákladov nasledovne:

Sú príspevky zamestnávateľa v súlade s predpismi?

Riešenie:

Príspevok zamestnávateľa musí byť najmenej 55 % z ceny jedla, t. j. zo sumy 2,80 €, čo je suma 1,54 €, a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je suma 2,20 €. Suma príspevku zamestnávateľa na stravovanie vo výške 1,88 € spĺňa stanovené podmienky, čo znamená, že spĺňa podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v zákone o dani z príjmov aj podmienky definované v osobitnom zákone. Čo sa týka príspevku zo sociálneho fondu, zákon nestanovuje jeho výšku a je na zamestnávateľovi, v akej výške prispeje zamestnancovi na stravovanie.

Otázka č. 22:

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovanie formou stravovacích poukážok v hodnote 3,20 €. Zamestnávateľ prispieva na jednu poukážku sumou 2,05 €, zo sociálneho fondu prispieva sumou 0,15 € a zamestnanec uhrádza 1 €. Je hodnota poukážky, ako aj príspevok zamestnávateľa v súlade s predpismi?

Riešenie:

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb podľa ustanovenia § 152 ods. 4 Zákonníka práce sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí byť najmenej 75 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo je v súčasnosti 3,00 €. Hodnota poukážky 3,20 € je v súlade s predpismi.

Príspevok zamestnávateľa musí byť najmenej 55 % z ceny jedla, t. j. zo sumy 3,20 €, čo je suma 1,76 €, a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je suma 2,20 €. Suma príspevku zamestnávateľa na stravovanie vo výške 2,05 € spĺňa stanovené podmienky, čo znamená, že spĺňa podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v zákone o dani z príjmov aj podmienky definované v osobitnom zákone.

Otázka č. 23:

Zamestnávateľ vypláca zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie vo výške 1,98 € a súčasne aj finančný príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,72 €, lebo nemá inú možnosť, ako mu zabezpečiť stravovanie.

Riešenie:

Finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce, rovnako ako aj finančný príspevok poskytnutý zo sociálneho fondu nie sú u zamestnanca oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov a musia sa zdaniť pri vyúčtovaní mzdy za príslušný mesiac. Ak však finančný príspevok zamestnávateľa spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, čo suma poskytovaná vo výške 1,98 € spĺňa, je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 24:

Zamestnanec priniesol zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o tom, že musí dodržiavať bezlepkovú diétu. Zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Poskytuje mu teda finančný príspevok vo výške 2,08 € a okrem toho mu poskytuje aj finančný príspevok zo sociálneho fondu do výške 0,92 €.

Riešenie:

Ak je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára a nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, finančný príspevok je u zamestnanca oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov a ak finančný príspevok zamestnávateľa spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, čo suma poskytovaná vo výške 2,08 € spĺňa, je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 25:

Zamestnávateľ poskytuje na základe internej smernice príspevok na stravovanie všetkým zamestnancom počas pracovnej zmeny, t. j. tým, ktorí odpracujú počas pracovnej zmeny viac ako 4 hodiny, aj tým, ktorí odpracujú počas pracovnej zmeny menej ako 4 hodiny. Je to v súlade s daňovými predpismi?

Riešenie:

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Táto povinnosť vyplýva z ustanovenia § 152 Zákonníka práce. Podmienkou pre uplatnenie nároku zamestnanca na poskytnutie stravy je, aby v rámci jednej pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Splnenie tejto podmienky sa zisťuje z evidencie dochádzky zamestnanca.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o dani z príjmov, sú aj výdavky (náklady) na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce.

Z uvedeného vyplýva, že príspevky na stravovanie poskytované zamestnancom, ktorí v rámci jednej pracovnej zmeny odpracujú viac ako 4 hodiny, budú u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom a príspevky na stravovanie poskytované zamestnancom, ktorí pracujú na skrátený pracovný úväzok, ktorý je v trvaní 4 hodiny a menej, prípadne odpracujú takýto kratší čas z iných dôvodov, nebudú u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom.

Zamestnávateľ môže v súlade s ustanovením § 152 ods. 7 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov

a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napríklad rekondičné pobyty, zvyšovanie kvalifikácie, pracovná neschopnosť pre chorobu alebo úraz, ošetrovanie člena rodiny),

b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, ide najmä o zamestnancov pracujúcich na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, spoločníkov a konateľov s. r. o., členov štatutárnych orgánov spoločnosti, bývalých zamestnancov, ktorí odišli do dôchodku a pod.

Podmienky môže zamestnávateľ upraviť iba vtedy, ak u zamestnávateľa pôsobí zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník, alebo sú upravené podmienky stravovania v kolektívnej zmluve. Bez prerokovania so zástupcami zamestnancov nemá zamestnávateľ možnosť upraviť podmienky poskytovania stravovania.

Otázka č. 26:

Zamestnávateľ má so zástupcami zamestnancov prerokovanú úpravu podmienok, podľa ktorých bude poskytovať stravovanie aj zamestnancom počas pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby alebo ošetrovania člena rodiny. Sú príspevky na stravovanie daňovo uznaným výdavkom u zamestnávateľa?

Riešenie:

Zamestnanec nemá nárok na stravné lístky počas dočasnej pracovnej neschopnosti, príp. inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci. Platí ale ustanovenie § 152 ods. 7 písm. a) Zákonníka práce, ktoré dáva možnosť zamestnávateľovi, aby po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancovi poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napr. choroba, ošetrovanie člena rodiny atď.).

Keďže Zákonník práce v uvedenom ustanovení umožňuje rozšíriť okruh osôb, ktorým bude zamestnávateľ poskytovať stravovanie, nemalo by zmysel, ak by týmto zamestnancom nemohol poskytovať aj príspevky na stravovanie a museli by platiť plnú sumu stravného. Ak teda príspevok na stravovanie zamestnancov počas pracovnej neschopnosti zamestnanca a počas ošetrovania člena rodiny spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 27:

Konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva práce pre spoločnosť na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa. Nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu. Môžu byť príspevky na stravovanie konateľa daňovým výdavkom?

Riešenie:

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov týkajúce sa výdavkov na stravovanie zamestnancov v plnej miere odkazuje na ustanovenie § 152 Zákonníka práce. Ak konateľ nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou, príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi nie je daňovo uznaným výdavkom.

V § 152 ods. 7 písm. c) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osobu konateľa spoločnosti. Ak teda príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi, resp. spoločníkovi s. r. o. bez pracovnej zmluvy so spoločnosťou spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 28:

Študent pracujúci u zamestnávateľa na dohodu o brigádnickej práci študenta nemá nárok na príspevky poskytované zamestnancom zo sociálneho fondu z dôvodu, že jeho odmena nepatrí do vymeriavacieho základu pri výpočte príspevkov do sociálneho fondu. Ak má zamestnávateľ dohodnuté v kolektívnej zmluve, že aj zamestnanci vykonávajúci prácu na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru majú nárok na stravné lístky, bude príspevok zamestnávateľa na stravovanie študenta u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom?

Riešenie:

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov týkajúce sa výdavkov na stravovanie zamestnancov v plnej miere odkazuje na ustanovenie § 152 Zákonníka práce. Ak študent nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu a pracuje na základe dohody o brigádnickej práci študenta, príspevok na stravovanie poskytnutý tomuto študentovi nie je daňovo uznaným výdavkom u zamestnávateľa.

V § 152 ods. 7 písm. c) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osoby pracujúce u zamestnávateľa na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak teda príspevok na stravovanie študenta spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

4.3 Daňové hľadisko u samostatne zárobkovo činnej osoby

U samostatne zárobkovo činnej osoby sa prelína posúdenie nároku na stravovanie a daňové hľadisko. Ak má napr. podnikateľ – fyzická osoba, podľa zákona nárok na stravovanie, ide súčasne aj o daňový výdavok. Preto sa článok venoval tejto problematike čiastočne aj v bode 1. Posúdenie nároku na stravovanie.

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov umožňuje daňovníkom s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 (príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti) zahrnúť do daňových výdavkov aj preukázateľne vynaložené výdavky na stravné za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Spôsob preukázania, ktorý deň bol aj skutočne odpracovaný, je na daňovníkovi a závisí aj od druhu vykonávanej činnosti. Ustanovenie sa nevzťahuje na daňovníka s príjmami z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Podmienkami uplatnenia daňových výdavkov na stravné ustanovenými pre samostatne zárobkovo činné osoby v tomto zákone sú:

• aby daňovníkovi, ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť súbežne so závislou činnosťou, nevznikol v súvislosti s výkonom závislej činnosti nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce alebo
• aby si daňovník súčasne neuplatňoval výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e), to znamená výdavky na stravné počas pracovnej cesty daňovníka vykonávajúceho svoju činnosť v inom mieste, ako je miesto jeho pravidelného vykonávania činnosti.

Od 1. januára 2007 je ustanovená výška stravného pre samostatne zárobkovo činné osoby najviac v rozsahu a vo výške stravného poskytovaného pri pracovnej ceste pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je od 1. septembra 2012 účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z. z. , ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 € (od 1. 1. 2011 do 31. 8. 2012 to bola suma 3,80 €).

Daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti môže teda zahrnúť do daňových výdavkov výdavky vynaložené na stravovanie za každý odpracovaný deň najviac vo výške 4,00 €.

Výdavky preukázateľne vynaložené na stravovanie samostatne zárobkovo činná osoba preukazuje napríklad

• zakúpením stravných lístkov,
• zakúpením stravovacích poukážok,
• prípadne dokladom z reštauračného zariadenia o nákupe teplého hlavného jedla.

V žiadnom prípade nemôže ísť o paušálne uplatňovanie výdavkov.

Ak samostatne zárobkovo činná osoba nakupuje stravovacie poukážky prostredníctvom fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, suma zaplatenej provízie sprostredkovateľovi je v plnej výške daňovým výdavkom.

K problematike zakúpenia stravných lístkov u SZČO na určité časové obdobie dopredu vydalo DR SR stanovisko, a to keďže na daňové účely sa uznávajú len výdavky v preukázateľnej výške, dopredu zakúpené stravné lístky sa v momente úhrady nepovažujú za výdavok ovplyvňujúci základ dane. Daňovník SZČO takýto výdavok na stravné uplatní ako uznaný výdavok až v období, keď budú splnené podmienky podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov.

K problematike spätného zakúpenia stravných lístkov u SZČO za uplynulé časové obdobie uvádza, že takýto nákup stravných lístkov nespĺňa podmienku preukaznosti vynaloženia výdavkov na stravovanie za odpracovaný deň, vzhľadom na skutočnosť, že dodatočným spôsobom nemôže byť preukázané stravovanie za obdobie, ktoré už ubehlo. Zakúpenie stravných lístkov je len jedna z možných foriem uplatnenia si stravného do daňových výdavkov.

Výdavky na stravovanie si samostatne zárobkovo činná osoba uplatniť môže, ale nemusí, na rozdiel od zamestnávateľov, ktorí musia – sú povinní (až na výnimky) stravovanie zamestnancom poskytovať.

Aj daňovník – fyzická osoba, ktorý nie je povinný viesť účtovníctvo, ale vedie podľa § 6 ods. 11 alebo 14 zákona o dani z príjmov daňovú evidenciu na účely zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, musí dodržiavať zásadu preukázateľnosti vynaložených výdavkov na stravovanie. Nie je povinný viesť peňažný denník, ale je v jeho záujme, aby vedel preukázať

• použitie sociálneho fondu – viesť evidenciu tvorby a použitia sociálneho fondu (nemusí, ale môže evidenciu nazvať kniha sociálneho fondu),
• príjem a výdavky peňažných prostriedkov, to znamená aj cenín,
• viesť evidenciu stravovacích poukážok (nákup sám osebe nie je daňovým výdavkom, je to iba zmena peňažných prostriedkov v hotovosti, prípadne na účte za peňažné prostriedky vo forme cenín, je to iba iný platobný prostriedok ako peniaze).
  

Poznámka redakcie:
§ 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov

5.1 Stravovanie zamestnancov a daň z pridanej hodnoty

Otázka č. 29:

Zamestnávateľ poskytuje stravovanie zamestnancom vo vlastnej reštaurácii. Pri nákupe potravín a služieb si odpočítava daň v plnej výške. Cena jedla je na základe kalkulácie stanovená vo výške 3 €. Zamestnancom prispieva na stravovanie vo forme zákonného príspevku podľa Zákonníka práce vo výške 1,98 € a zo sociálneho fondu 0,32 €. Zamestnanec zaplatí sumu 0,70 €. Potrebuje poradiť, čo všetko vstupuje do základu dane na účely DPH.

Riešenie:

Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom DPH a zabezpečuje pre svojich zamestnancov stravovanie buď vo vlastnom stravovacom zariadení, alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, týmto uskutočňuje dodanie služby – stravovania.

Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene služby.

V zmysle rozsudku Európskeho súdneho dvora z 20. januára 2005 vo veci C-412/03 Hotel Scandic Gäsabäck AB k stravovaniu vlastných zamestnancov zdaniteľným základom pre dodávku tovaru a služby je protihodnota skutočne prijatá platiteľom od kupujúceho, od zákazníka alebo tretej osoby. Protihodnotu poskytuje vždy kupujúci, zákazník, resp. tretia osoba a nie dodávateľ alebo poskytovateľ sám.

Z uvedeného vyplýva, že základom dane pri stravovacích službách poskytnutých zamestnávateľom pre svojich zamestnancov je protihodnota skutočne prijatá od zamestnancov, v tomto prípade 0,70 €.

Do základu dane na účely DPH sa nezahrnie príspevok platený zamestnávateľom v súlade s § 152 Zákonníka práce vo výške 1,98 €, ktorý môže zamestnávateľ zahrnúť do výdavkov na účely dane z príjmov, ani príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,32 €.

Príspevok by sa zahrnul do základu dane iba vtedy, ak by bol platený inou osobou ako zamestnávateľom.

Otázka č. 30:

Zamestnávateľ – platiteľ DPH, zabezpečuje stravovanie zamestnancom formou nákupu stravovacích poukážok. Sprostredkovateľ vyhotovuje pre zamestnávateľa faktúru – daňový doklad, v ktorej mu fakturuje aj službu za sprostredkovanie. Má nárok na odpočítanie dane?

Riešenie:

Stravné lístky a stravovacie poukážky od rôznych spoločností, ktoré majú oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty. Ide iba o inú formu platobného prostriedku, ktorým je cenina, teda stravný lístok, resp. stravovacia poukážka.

Platiteľ dane si môže odpočítať daň v rozsahu a za podmienok stanovených v § 49 až § 51 zákona o DPH. Jednou z podmienok odpočítania dane je, že platiteľ prijme tovary a služby na účely svojho podnikania ako platiteľ. Povinnosť zabezpečovať stravovanie pre zamestnancov mu stanovuje osobitný zákon. To znamená, že platiteľ dane si môže odpočítať daň zo sprostredkovateľskej provízie za predaj stravovacích poukážok, ktoré nakupuje pre svojich zamestnancov.

5.2 Stravovanie samostatne zárobkovo činnej osoby a daň z pridanej hodnoty

Otázka č. 31:

Podnikateľka – fyzická osoba, ktorá je platiteľom DPH, prevádzkuje maloobchodnú predajňu s potravinami. Nemá žiadneho zamestnanca. Mesačne dostáva faktúru za obedy od spoločnosti poskytujúcej stravovanie. V tejto faktúre je vyčíslená aj DPH. Má nárok na odpočítanie dane?

Riešenie:

Z hľadiska § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platí, že platiteľ si môže odpočítať iba daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Stravovanie podnikateľky je prijatím služby, ktorú nepoužije na dodávku tovaru alebo služieb ako platiteľ DPH. Z tohto dôvodu nemá nárok na odpočítanie dane z faktúry za obedy. Ak platiteľ dane nakupuje stravovacie služby od platiteľa dane, nemá v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH právo na odpočítanie dane.

Otázka č. 32:

Platiteľ dane – fyzická osoba, nemá žiadneho zamestnanca. Nakupuje pre vlastnú osobnú spotrebu stravovacie poukážky a uplatňuje si výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Má nárok na odpočítanie dane zo služby za sprostredkovanie?

Riešenie:

Daňové riaditeľstvo SR v spolupráci s Ministerstvom financií SR vydalo stanovisko, že náklady na stravovanie nemožno považovať z hľadiska zákona o DPH za náklady na tovary a služby, ktoré fyzická osoba prijala na účely svojho podnikania, a teda fyzickej osobe, platiteľovi dane, v zmysle § 49 zákona o DPH pri nákupe stravných lístkov a stravovacích poukážok na osobnú spotrebu nevzniká právo na odpočítanie dane.


Poznámka redakcie:
§ 49 zákona o DPH

6.1 Účtovanie v jednoduchom účtovníctve

Podnikateľ, ktorý účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, musí pri účtovaní o rôznych formách stravovania vychádzať zo

• zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a
• z aktuálneho znenia opatrenia MF SR číslo MF/27076/2007-74, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a podrobnosti o usporiadaní, označovaní a obsahovom vymedzení položiek účtovnej závierky pre účtovné jednotky účtujúce v sústave jednoduchého účtovníctva, ktoré podnikajú alebo vykonávajú inú samostatnú zárobkovú činnosť, ak preukazujú svoje výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov na účely zistenia základu dane z príjmov v znení opatrenia MF SR č. MF/24101/2008-74, opatrenia MF SR č. MF/10154/2009-74, a opatrenia MF SR č. MF/25454/ 2009-74, opatrenia MF SR č. MF/25065/2010-74 a opatrenia MF SR č. MF/26567/2011-74, ďalej len postupy účtovania v JÚ (JÚ – jednoduché účtovníctvo).

Príklad č. 1:

Podnikateľ – fyzická osoba účtujúca v sústave jednoduchého účtovníctva, je platiteľom dane a nemá žiadnych zamestnancov. Pre vlastnú spotrebu nakupuje v hotovosti stravovacie poukážky vopred. Do daňových výdavkov si mesačne uplatňuje stravovacie poukážky za každý odpracovaný deň:

Nákup stravovacích poukážok zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 400,00 € za stravovacie poukážky do priebežných položiek – príjem (výmena peňažných prostriedkov v hotovosti za peňažné prostriedky vo forme cenín),
• sumu 3,60 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – prevádzková réžia, lebo pri nákupe na osobnú spotrebu podnikateľa nevzniká právo na odpočítanie dane,
• úbytok peňažných prostriedkov v hotovosti v sume 403,60 € v peňažnom denníku aj v pokladničnej knihe.

Príjem stravovacích poukážok

• v knihe cenín príjem 100 ks stravovacích poukážok v sume 400,00 €,
• v peňažnom denníku príjem stravovacích poukážok do peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 400,00 €,
• v peňažnom denníku sumu 400,00 €, do priebežných položiek – výdaj.

Spotrebu stravovacích poukážok zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 20 x 4,00 = 80,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – prevádzková réžia, pretože suma stravovacej poukážky 4,00 je v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov,
• úbytok peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 80,00 €,
• v knihe cenín výdaj 20 ks stravovacích poukážok.

P1, V1 – označenie dokladov príjem a výdaj v hotovosti

P2, V2 – označenie dokladov príjem a výdaj cenín

Príklad č. 2:

Podnikateľ – fyzická osoba účtujúca v sústave jednoduchého účtovníctva, je platiteľom DPH a nemá žiadnych zamestnancov. Stravu si kupuje v malom zariadení umiestnenom v blízkosti jeho miesta podnikania, ktoré nie je platiteľom DPH. O stravovaní účtuje na základe dokladu z elektronickej registračnej pokladnice:

Doklad z elektronickej registračnej pokladne zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 4,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane, pretože suma stravného vo výške 4,00 € je maximálna suma, ktorú môže zaúčtovať do daňových výdavkov v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov a
• v peňažnom denníku sumu 0,30 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane.

Príklad č. 3:

Podnikateľ – fyzická osoba účtujúca v sústave jednoduchého účtovníctva, je platiteľom DPH a zamestnáva dvoch zamestnancov. Stravovanie pre zamestnancov zabezpečuje nákupom stravovacích poukážok vopred:

Nákup stravovacích poukážok zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 300,00 € za stravovacie poukážky do priebežných položiek – príjem (výmena peňažných prostriedkov v hotovosti za peňažné prostriedky vo forme cenín),
• sumu 3,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – prevádzková réžia,
• sumu 0,60 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane – DPH,
• úbytok peňažných prostriedkov v hotovosti v sume 303,60 € v peňažnom denníku aj v pokladničnej knihe,
• v evidencii DPH nárok na odpočítanie dane vo výške 0,60 €.

Príjem stravovacích poukážok

• v knihe cenín príjem 100 ks stravovacích poukážok v sume 300,00 €,
• v peňažnom denníku príjem stravovacích poukážok do peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 300,00 €,
• v peňažnom denníku sumu 300,00 € do priebežných položiek – výdaj.

Spotrebu stravovacích poukážok zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 40 x 1,70 = 68,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – prevádzková réžia, lebo príspevok zamestnávateľa je v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov a hodnota stravovacej poukážky zodpovedá hodnote najmenej 75 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín,
• v peňažnom denníku sumu 40 x 0,60 = 24,00 € príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu ako výdavok neovplyvňujúci základ dane, lebo daňovým výdavkom je tvorba sociálneho fondu,
• v peňažnom denníku sumu 40 x 0,70 = 28,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – mzdy, lebo zamestnanci dostali o sumu 28,00 € nižšie vyúčtovanie mzdy,
• úbytok peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 120,00 €,
• v knihe sociálneho fondu čerpanie sociálneho fondu na stravovanie v sume 28,00 €,
• v knihe cenín výdaj 40 ks stravovacích poukážok.

P1, V1 – označenie dokladov príjem a výdaj v hotovosti

P2, V2 – označenie dokladov príjem a výdaj cenín

Príklad č. 4:

Zamestnávateľ – platiteľ dane účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva, poskytuje svojim štyrom zamestnancom stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Cena jedla stanovená na základe kalkulácie výrobných nákladov a dohodnutá v zmluve so stravovacím zariadením je 2,80 €:

Na konci mesiaca dodávateľ stravy – stravovacie zariadenie, vystaví pre zamestnávateľa faktúru so 7-dňovou splatnosťou:

Úhradu faktúry za dodanú stravu z bankového účtu zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 60 x 1,88 = 112,80 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – prevádzková réžia, lebo príspevok zamestnávateľa je v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov a v súlade s § 152 Zákonníka práce, lebo 55 % z ceny jedla je suma 1,54 €,
• v peňažnom denníku sumu 60 x 0,22 = 13,20 € príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu ako výdavok neovplyvňujúci základ dane, lebo daňovým výdavkom je tvorba sociálneho fondu,
• sumu 33,60 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane – DPH,
• sumu 42,00 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane – ostatné, lebo uvedenú sumu zaúčtuje ako pohľadávku voči zamestnancom za dodané jedlá,
• v knihe záväzkov úhradu prijatej faktúry od stravovacieho zariadenia v sume 201,60 €,
• v knihe sociálneho fondu čerpanie sociálneho fondu na stravovanie v sume 13,20 €,
• v evidencii DPH nárok na odpočítanie dane vo výške 33,60 €.

Pohľadávku voči zamestnancom zaúčtuje

• v knihe pohľadávok sumu 50,40 €, z toho základ dane 60 x 0,70 = 42,00 €,
• v evidencii DPH daňovú povinnosť vo výške 8,40 € (60 x 0,14 €).

Úhradu pohľadávky od zamestnancov v hotovosti zaúčtuje

• v peňažnom denníku sumu 60 x 0,70 = 42,00 € ako príjem neovplyvňujúci základ dane,
• sumu 8,40 € ako príjem neovplyvňujúci základ dane – DPH,
• príjem peňažných prostriedkov v hotovosti sumu 50,40 €.

P1, V1 – označenie dokladov príjem a výdaj v hotovosti

6.2 Účtovanie v podvojnom účtovníctve

Zamestnávateľ, ktorý účtuje v sústave podvojného účtovníctva, musí pri účtovaní o rôznych formách stravovania vychádzať zo zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a z aktuálneho znenia opatrenia MF SR číslo 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, v znení opatrenia MF SR č. 25167/2003-92, opatrenia MF SR č. MF/10069/2004-74, opatrenia MF SR č. MF/26670/2005-74, opatrenia MF SR č. MF/25814/ 2006-74, opatrenia MF SR č. MF/16317/2007-74, opatrenia MF SR č. MF/23535/2008-74, opatrenia MF SR č. MF/10531/2009-74, opatrenia MF SR č. MF/26312/2009-74, opatrenia MF SR č. MF/15653/ 2010-74, opatrenia MF SR č. MF/25822/2010-74 a opatrenia MF SR č. MF/27262/2011-74, ďalej len postupy účtovania v PÚ (PÚ – podvojné účtovníctvo).

Príklad č. 5:

Zamestnávateľ poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane. Cena jedla stanovená na základe kalkulácie výrobných nákladov a dohodnutá v zmluve so stravovacím zariadením je 2,80 €:

Na konci mesiaca dodávateľ stravy – stravovacie zariadenie, vystaví pre zamestnávateľa faktúru so 7-dňovou splatnosťou:

Účtovanie stravovania v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa – zamestnávateľ je platiteľom dane

Príklad č. 6:

Zamestnávateľ poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane. Cena jedla stanovená na základe kalkulácie výrobných nákladov a dohodnutá v zmluve so stravovacím zariadením je 3,57 € aj s DPH, cena jedla bez dane je 3,00 €:

Na konci mesiaca dodávateľ stravy – stravovacie zariadenie, vystaví pre zamestnávateľa faktúru so 7-dňovou splatnosťou:

Účtovanie stravovania v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak zamestnávateľ nie je platiteľom dane

Príklad č. 7:

Zamestnávateľ je platiteľom dane a zamestnáva dvoch zamestnancov. Stravovanie pre zamestnancov zabezpečuje nákupom stravovacích poukážok vopred:

Kalkulácia ceny stravovacej poukážky:

Účtovanie stravovania prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb, ak zamestnávateľ je platiteľom dane

Príklad č. 8:

Zamestnávateľ – platiteľ dane, poskytuje stravovanie zamestnancom vo vlastnom stravovacom zariadení. Kalkulácia ceny jedla je stanovená z celkových nákladov nasledovne:

+ daňová povinnosť z ceny jedla, ktorú hradia zamestnanci, lebo zamestnávateľ si uplatňuje odpočítanie dane pri výrobe jedál

Za jeden mesiac bolo zamestnancom vydaných 100 porcií.

Účtovanie stravovania vo vlastnom stravovacom zariadení, ak zamestnávateľ je platiteľom dane a ak stravné lístky uhrádzajú zamestnanci po poskytnutí stravovania

Účtovanie stravovania vo vlastnom stravovacom zariadení, ak zamestnávateľ je platiteľom dane a ak stravné lístky uhrádzajú zamestnanci vopred

Príklad č. 9:

Zamestnanec priniesol zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o tom, že musí dodržiavať bezlepkovú diétu. Zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Na jedno jedlo mu poskytuje teda finančný príspevok vo výške 1,98 € a okrem toho mu poskytuje aj finančný príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,92 €.

Účtovanie finančného príspevku poskytovaného zamestnancovi podľa ustanovenia § 152 ods. 6 a 7 Zákonníka práce