Pracovný čas v doprave (cestná doprava a pravidelná osobná doprava)

Otázku pracovného času v doprave vo všeobecnosti upravuje nariadenie č. 561/2006, kde sa v čl. 1 vymedzuje, na koho sa vzťahuje toto nariadenie.

A. Osobný rozsah aplikácie nariadenia

Toto nariadenie sa vzťahuje na cestnú dopravu:

a) tovaru, kde maximálna prípustná hmotnosť vozidla vrátane každého prívesu alebo návesu je vyššia ako 3,5 tony, alebo

b) osôb vozidlami skonštruovanými alebo trvalo prispôsobenými na prepravu viac ako deviatich osôb vrátane vodiča, ktoré sú určené na tieto účely.

Nariadenie následne vymedzuje aj jednotlivé pojmy:

• cestná doprava je akákoľvek cesta vykonávaná celkom alebo čiastočne po verejných cestách naloženým alebo nenaloženým vozidlom, ktoré sa používa na prepravu osôb alebo tovaru;
• vozidlo je každé motorové vozidlo, ťahač, príves alebo náves alebo kombinácia týchto vozidiel, ktoré sú vymedzené takto:
  • motorové vozidlo je každé vozidlo s vlastným pohonom, ktoré sa pohybuje po ceste, okrem vozidiel pohybujúcich sa trvalo po koľajniciach, ktoré sa bežne používa na prepravu osôb alebo tovaru,
  • ťahač je každé vozidlo s vlastným pohonom, ktoré sa pohybuje po ceste, okrem vozidiel pohybujúcich sa trvalo po koľajniciach, ktoré je špeciálne určené na ťahanie, tlačenie alebo premiestňovanie prívesov, návesov, nástrojov alebo strojov,
  • príves je akékoľvek vozidlo určené na pripojenie k motorovému vozidlu alebo ťahaču,
  • náves je príves bez prednej nápravy pripájaný tak, že podstatnú časť jeho hmotnosti a hmotnosti jeho nákladu nesie ťahač alebo motorové vozidlo;
• maximálna prípustná hmotnosť je maximálna povolená pohotovostná hmotnosť plne naloženého vozidla;
• vodič je každá osoba, ktorá vedie vozidlo hoci aj krátky čas alebo ktorá sa prepravuje vo vozidle v rámci svojich povinností, aby bola v prípade potreby k dispozícii viesť vozidlo;
• pravidelná osobná doprava je vnútroštátna a medzinárodná doprava v zmysle článku 2 nariadenia Rady (EHS) č. 684/92 zo 16. marca 1992 o spoločných pravidlách pre medzinárodnú prepravu osôb autokarmi a autobusmi,

• dopravný podnik je akákoľvek fyzická osoba, akákoľvek právnická osoba, akékoľvek združenie alebo skupina osôb bez právnej subjektivity, zisková alebo nezisková, alebo akýkoľvek úradný orgán s vlastnou právnou subjektivitou alebo bez nej, alebo závislý od orgánu majúceho takúto subjektivitu, ktorý sa zaoberá cestnou dopravou v prenájme alebo za úhradu, alebo na vlastný účet.

Čl. 3 ods. 2 vymedzuje situácie, na ktoré sa nariadenie nevzťahuje: napr. na cestnú dopravu vykonávanú vozidlami používanými v pravidelnej osobnej doprave, pri ktorých trasa linky nepresahuje 50 kilometrov (v danom prípade sa teda bude aplikovať zákon č. 462/2007 Z. z. a ustanovenia § 25 a nasl., ak ide o osoby spadajúce pod tento zákon).

B. Vzťah nariadenia č. 561/2006 a smernice 2002/15/ES

Osoby spadajúce do rozsahu nariadenia sa musia riadiť týmto nariadením, ktoré sa aplikuje priamo. V nadväznosti na to sa bude aplikovať aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/15/ES z 11. marca 2002 o organizácii pracovného času osôb vykonávajúcich mobilné činnosti v cestnej doprave, ktorá dopĺňa toto nariadenie a je už transponovaná v zákone č. 462/2007 Z. z. V tejto súvislosti podľa čl. 1 ods. 4 smernice 2002/15/ES táto smernica dopĺňa ustanovenia nariadenia (EHS) č. 3820/85 (dnes č. 561/2006) a prípadne dohody AETR, ktoré majú prednosť pred relevantnými ustanoveniami tejto smernice.

C. Územný rozsah aplikácie nariadenia

Nariadenie sa aplikuje v kontexte cestnej dopravy štátov EÚ, EHP (Lichtenštajnsko, Island, Nórsko) a Švajčiarsko. Podľa čl. 2 ods. 2 nariadenia toto nariadenie sa bez ohľadu na krajinu evidencie vozidla vzťahuje na cestnú dopravu vykonávanú:

a) výhradne v rámci Spoločenstva (pozn. dnes EÚ) alebo

b) medzi Spoločenstvom (EÚ), Švajčiarskom a krajinami, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

Čl. 2 ods. 3 vymedzuje pôsobenie tzv. dohody AETR, táto dohoda sa namiesto tohto nariadenia vzťahuje na medzinárodnú cestnú dopravu vykonávanú čiastočne mimo oblastí uvedených v čl. 2 ods. 2 pre:

a) vozidlá evidované v Spoločenstve (EÚ) alebo v krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami AETR, na celý úsek cesty;

b) vozidlá evidované v tretej krajine, ktorá nie je zmluvnou stranou AETR, len na časť cesty prebiehajúcu na území Spoločenstva (EÚ) alebo krajín, ktoré sú zmluvnými stranami AETR.

D. Čas jazdy a doba jazdy

Nariadenie (čl. 6) upravuje, ako dlho môže osoba – vodič jazdiť počas dňa, týždňa a dvoch týždňov.

Čas jazdy je trvanie vedenia vozidla zaznamenané:

• automaticky alebo poloautomaticky záznamovým zariadením, ako je vymedzené v prílohe I a v prílohe IB k nariadeniu (EHS) č. 3821/85, alebo
• ručne, ako je požadované v článku 16 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 3821/85.

Doba jazdy je súhrnný čas jazdy, odkedy vodič začal viesť vozidlo po dobe odpočinku (čl. 8 pozn. denný/týždenný) alebo prestávke (čl. 7), až kým nezačne čerpať dobu odpočinku (čl. 8 pozn. denný/týždenný) alebo prestávku (čl. 8). Doba jazdy môže byť nepretržitá alebo rozdelená.

Nariadenie následne ustanovuje limity pre denný čas jazdy a týždenný čas jazdy. Denné a týždenné časy jazdy zahŕňajú všetky časy jazdy na území Spoločenstva (EÚ) alebo tretej krajiny.

■ Denný čas jazdy a maximálna dĺžka denného času jazdy

Denný čas jazdy je celkový súhrnný čas jazdy:

• medzi koncom jednej doby denného odpočinku a začiatkom nasledujúcej doby denného odpočinku alebo
• medzi dobou denného odpočinku a dobou týždenného odpočinku.

Denný čas jazdy nesmie presiahnuť 9 hodín (čl. 6 ods. 1).

■ Predĺženie denného času jazdy

Denný čas jazdy sa môže predĺžiť na najviac 10 hodín, nie častejšie ako dvakrát za týždeň.

■ Týždenný čas jazdy a maximálny týždenný pracovný čas

Týždenný čas jazdy je celkový súhrnný čas jazdy počas týždňa. Týždenný čas jazdy nesmie presiahnuť 56 hodín a nesmie spôsobiť prekročenie maximálneho týždenného pracovného času, ako je ustanovený v smernici 2002/15/ES (pozri ďalej zákon č. 462/2007 Z. z.)

■ Celkový súhrnný čas jazdy

Celkový súhrnný čas jazdy počas dvoch po sebe idúcich týždňov nesmie presiahnuť 90 hodín.

Ako inú prácu vodič zaznamená:

• všetok čas strávený podľa článku 4 písm. e) [Iná práca sú všetky činnosti vymedzené ako pracovný čas v článku 3 písm. a) smernice 2002/15/ES okrem „jazdy“, vrátane každej práce vykonávanej pre rovnakého alebo iného zamestnávateľa v odvetví dopravy alebo mimo neho],
• ako aj akýkoľvek čas strávený vedením vozidla používaného na komerčnú dopravu, ktorá nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia

a zaznamená všetky doby pohotovosti v zmysle článku 15 ods. 3 písm. c) nariadenia (EHS) č. 3821/85 od svojej poslednej doby denného alebo týždenného odpočinku.

Tieto záznamy sa vedú buď ručne na záznamovom liste, na výtlačku, alebo pomocou ovládačov na manuálne vkladanie údajov na záznamovom zariadení.

V tomto prípade sa teda zaevidujú aj časy, ktoré sú pracovným časom, ale nie priamo časom jazdy (toto vymedzuje zákon č. 462/2007 Z. z. – pozri ďalej).

E. Prestávka

Prestávka je každý časový úsek, počas ktorého vodič nesmie viesť vozidlo ani vykonávať žiadnu inú prácu a ktorý sa využíva výlučne na regeneráciu. Nariadenie v čl. 7 vymedzuje otázku minimálnych prestávok.

■ Minimálny rozsah prestávky

Vodič má po štyri a pol hodine jazdy neprerušovanú prestávku trvajúcu najmenej štyridsaťpäť minút, ak nezačína čerpať dobu odpočinku.

■ Nahradenie prestávky

Vyššie uvedená prestávka v rozsahu 45 minút sa môže nahradiť prestávkou trvajúcou najmenej 15 minút, po ktorej nasleduje prestávka trvajúca najmenej 30 minút, pričom každá je rozložená tak, aby boli splnené ustanovenia čl. 7 prvého odseku (t. j. že za úsek 4 a pol hodiny patrí prestávka v práci 45 minút).

F. Odpočinok

Odpočinok je akýkoľvek neprerušovaný časový úsek, počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojím časom. Nariadenie (čl. 8) upravuje aj otázku odpočinku po práci (tzv. denný odpočinok) a v rámci týždňa (tzv. týždenný odpočinok).

■ Denný odpočinok

Doba denného odpočinku je akákoľvek denná doba, počas ktorej môže vodič voľne disponovať svojím časom, a zahŕňa „dobu pravidelného denného odpočinku“ a „dobu skráteného denného odpočinku.

Doba pravidelného denného odpočinku je:

• akákoľvek doba odpočinku trvajúca najmenej 11 hodín,
• prípadne sa táto doba pravidelného denného odpočinku môže čerpať v dvoch dobách, z ktorých prvá musí byť neprerušovaný časový úsek trvajúci najmenej 3 hodiny a druhá musí byť neprerušovaný časový úsek trvajúci najmenej 9 hodín.

Doba skráteného denného odpočinku je akákoľvek doba odpočinku trvajúca najmenej 9 hodín, avšak menej ako 11 hodín.

■ Vedenie vozidla viacerými osobami

Vodič podieľajúci sa na vedení vozidla viacerými osobami musí čerpať do 30 hodín od ukončenia doby denného odpočinku alebo doby týždenného odpočinku novú dobu denného odpočinku trvajúcu najmenej 9 hodín.

■ Týždenný odpočinok

Doba týždenného odpočinku je časový úsek jedného týždňa (týždeň je obdobie od 00.00 hodín v pondelok do 24.00 hodín v nedeľu), počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojím časom, a zahŕňa „dobu pravidelného týždenného odpočinku“ a „dobu skráteného týždenného odpočinku.

Doba pravidelného týždenného odpočinku je akákoľvek doba odpočinku trvajúca najmenej 45 hodín.

Doba skráteného týždenného odpočinku je akákoľvek doba odpočinku trvajúca menej ako 45 hodín, ktorá sa môže, pokiaľ článok 8 ods. 6 (pozn. čerpanie dôb odpočinku v dvoch týždňoch) neustanovuje inak, skrátiť na najmenej 24 po sebe idúcich hodín.

Nariadenie ustanovuje v čl. 8 ods. 1, že vodič čerpá denné a týždenné doby odpočinku (a následne upravuje, akým spôsobom).

V priebehu každých 24 hodín po ukončení predchádzajúcej doby denného odpočinku alebo doby týždenného odpočinku vodič čerpá novú dobu denného odpočinku (prvý odsek čl. 8 ods. 2).

Ak časť doby denného odpočinku, zahrnutej v období 24 hodín, je aspoň 9 hodín, avšak menej ako 11 hodín, potom sa predmetná doba denného odpočinku považuje za dobu skráteného denného odpočinku (druhý odsek čl. 8 ods. 2). Vodič môže mať najviac tri skrátené doby denného odpočinku v období medzi ľubovoľnými dvoma dobami týždenného odpočinku (čl. 8 ods. 4). Doba denného odpočinku sa môže predĺžiť na dobu pravidelného týždenného odpočinku alebo na dobu skráteného týždenného odpočinku (čl. 8 ods. 3) – tzn. že sa spojí (nasledujú po sebe) denný odpočinok a pravidelný týždenný odpočinok alebo skrátený týždenný odpočinok.

V čl. 8 ods. 6 sa ustanovuje, že v každých dvoch po sebe idúcich týždňoch vodič čerpá najmenej:

• dve doby pravidelného týždenného odpočinku (2 x 45 hodín) alebo
• jednu dobu pravidelného týždenného odpočinku (1 x 45 hodín) a jednu dobu skráteného týždenného odpočinku trvajúcu najmenej 24 hodín. Toto skrátenie sa však nahradí primeraným odpočinkom čerpaným vcelku pred ukončením tretieho týždňa nasledujúceho po predmetnom týždni.

Týždenná doba odpočinku sa začne najneskôr na konci šiestich 24-hodinových období od ukončenia predchádzajúcej doby týždenného odpočinku (t. j. po šiestich 24-hodinových úsekoch, kde je len denný odpočinok, musí byť daný aj týždenný odpočinok).

Každý odpočinok čerpaný ako náhrada doby skráteného týždenného odpočinku sa pripočíta k ďalšej dobe odpočinku trvajúcej aspoň deväť hodín (čl. 8 ods. 7). To znamená, že sa iná doba odpočinku a náhrada spájajú do súvislého čerpania. Ak sa tak vodič rozhodne, môžu sa doby denného odpočinku a doby skráteného týždenného odpočinku mimo základne čerpať vo vozidle, pokiaľ je vybavené vhodnými zariadeniami na spanie pre každého vodiča a vozidlo nie je v pohybe (čl. 8 ods. 8).

Doba týždenného odpočinku, ktorá spadá do dvoch týždňov, sa môže započítať do ktoréhokoľvek týždňa, nie však do oboch (čl. 8 ods. 9). To znamená, že ak sa začne odpočinok čerpať v nedeľu a končí sa jeho čerpanie v pondelok, započíta sa ako čerpanie len do jedného z týchto dvoch týždňov.

■ Vodič pôsobiaci v jednotlivej príležitostnej doprave

(Odchylne od čl. 8 ods. 6) vodič pôsobiaci v jednotlivej príležitostnej doprave v rámci medzinárodnej prepravy osôb, ktorá je definovaná v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/2009 z 21. októbra 2009 o spoločných pravidlách prístupu na medzinárodný trh autokarovej a autobusovej dopravy, môže odložiť týždenný odpočinok až o 12 po sebe idúcich 24-hodinových období nasledujúcich po predchádzajúcom pravidelnom čase týždenného odpočinku po splnení týchto podmienok:

a) doprava sa prevádzkuje nepretržite najmenej 24 hodín v členskom štáte alebo tretej krajine, na ktorú sa uplatňuje toto nariadenie, pričom ide o inú krajinu ako tú, z ktorej vozidlo poskytujúce predmetnú dopravu vyšlo;

b) po uplatnení tejto výnimky vodič čerpá:

• buď dva časy pravidelného týždenného odpočinku, alebo
• jeden čas pravidelného týždenného odpočinku a jeden čas skráteného týždenného odpočinku trvajúci najmenej 24 hodín. Toto skrátenie sa však nahradí primeraným a nepretržitým časom odpočinku čerpaným vcelku pred ukončením tretieho týždňa nasledujúceho po skončení obdobia, na ktoré sa uplatnila výnimka;

c) po 1. januári 2014 musí byť vozidlo vybavené záznamovým zariadením v súlade s požiadavkami stanovenými v prílohe I B k nariadeniu (EHS) č. 3821/85 a

d) po 1. januári 2014, ak vozidlo jazdí v čase od 22.00 do 6.00 hod., musí ho viesť viacero osôb alebo čas jazdy uvedený v článku 7 sa musí skrátiť na tri hodiny.

■ Vodič, ktorý sprevádza vozidlo prepravované trajektom alebo vlakom

Nariadenie v tomto prípade v čl. 9 upravuje odchýlky od čl. 8.

1) Prerušenie odpočinku inými činnosťami: Ak vodič sprevádza vozidlo prepravované trajektom alebo vlakom a čerpá dobu pravidelného denného odpočinku, tento odpočinok sa môže prerušiť inými činnosťami najviac dvakrát, pričom takéto prerušenie celkovo nepresiahne jednu hodinu. Počas tejto doby pravidelného denného odpočinku má vodič prístup k lôžku alebo ležadlu.

2) Cestovanie, ktoré nie je odpočinkom: Všetok čas strávený cestovaním na miesto prevzatia vozidla, ktoré patrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, alebo návratom z tohto miesta, ak sa vozidlo nenachádza v bydlisku vodiča ani v operačnom centre zamestnávateľa, kde má vodič obvykle základňu, sa nepovažuje za odpočinok alebo prestávku za predpokladu, že vodič nie je ani na trajekte, ani vo vlaku a nemá prístup k lôžku alebo ležadlu.

3) Iná práca: Všetok čas, ktorý vodič strávi vedením vozidla, ktoré nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, k vozidlu alebo od vozidla, ktoré patrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia a ktoré sa nenachádza v bydlisku vodiča ani v operačnom centre zamestnávateľa, kde má vodič obvykle základňu, sa považuje za inú prácu.

Poznámka redakcie:
§ 25 a nasl. zákona č. 462/2007 Z. z.

A. Vzťah Zákonníka práce a zákona o organizácii pracovného času v doprave

Pracovnoprávne vzťahy v súkromnej sfére vo všeobecnosti upravuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, pričom v niektorých prípadoch (pozri § 3 ZP) má ako lex specialis prednosť právna úprava v inom zákone. Ide o tzv. subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka práce. Takto subsidiárne sa aplikuje Zákonník práce aj na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave (§ 3 ods. 2). Podľa § 3 ods. 2 ZP „Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ Ide o zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave... Jedným z predmetov uvedeného zákona (§ 1) je úprava minimálnych požiadaviek na organizáciu pracovného času v doprave.

Zároveň podľa § 1 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave Zákonník práce. V tejto súvislosti bude platiť nasledovné:

1) ak je otázka upravená v zákone č. 462/2007 Z. z. (resp. v nariadení alebo dohode AETR, na ktorú odkazuje tento zákon), má/majú prednosť pred aplikáciou Zákonníka práce; zároveň tento zákon môže na niektorú otázku aj vylúčiť aplikáciu Zákonníka práce,

2) ak nejaká otázka nie je upravená v zákone č. 462/2007 Z. z. (ani odkazom na nariadenie alebo dohodu AETR) (a zároveň týmto zákonom nebola vylúčená aplikácia Zákonníka práce), aplikuje sa Zákonníka práce.

Zároveň na osoby – zamestnancov, ktorí nespadajú do rámca zákona č. 462/2007 Z. z., sa bude v plnom rozsahu vzťahovať Zákonník práce.

B. Osobný rozsah zákona o organizácii pracovného času v doprave – zamestnanec v doprave

Osobný predmet zákona je daný cez rozsah subjektov, na ktorý sa vzťahuje zamestnanec v doprave. Tento pojem vymedzuje § 2 ods. 3 zákona č. 462/2007 Z. z. (spadá sem napr. aj mobilný zamestnanec). Mobilný zamestnanec na účely tohto zákona je zamestnanec v doprave, ktorý ako člen cestujúceho personálu poskytuje služby cestujúcim alebo prepravuje tovar po ceste, na dráhe alebo na vnútrozemských vodných cestách, a člen posádky lietadla, ktorého zamestnáva letecká spoločnosť so sídlom v členskom štáte Európskej únie alebo v zmluvnom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru.

C. Vzťah k dojednaniam so zástupcami zamestnancov

Ustanovenia o

1) maximálnom pracovnom čase,

2) maximálnom čase pracovnej pohotovosti,

3) prestávkach v práci a

4) minimálnych dobách odpočinku sa nepoužijú, ak dohody medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov upravujú pre zamestnancov v doprave priaznivejšie podmienky organizácie pracovného času z hľadiska bezpečnosti a ochrany ich zdravia pri práci (§ 2 ods. 7 zákona).

D. Pracovný čas v doprave

D.1 Maximálny pracovný čas – všeobecná úprava

Túto otázku upravuje § 3 zákona.

■ Započítanie a nezapočítanie času do pracovného času

Do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava (pozn. ak nie je ustanovené inak):

a) čas potrebný na cestu z bydliska na pracovisko a späť,

b) čas prestávok v práci,

c) doba odpočinku,

d) čas pracovnej pohotovosti (napr. zákon ustanovuje aj odchýlky).

Do pracovného času sa započítava čas režijnej cesty.

■ Maximálny pracovný čas v týždni v priemere pri rozvrhovaní pracovného času

Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť zamestnancovi v doprave pracovný čas v týždni (ďalej len „týždenný pracovný čas“) tak, aby nepresiahol 60 hodín.

Ide teda doplnenie ustanovení nariadenia č. 561/2006, ktoré stanovuje maximálne doby jazdy. Tu sa stanovuje maximálny pracovný čas (započítanie času do pracovného času je širšie), ktorý v žiadnom týždni nemôže presiahnuť 60 hodín (v porovnaní so Zákonníkom práce tento zákon ustanovuje maximálny počet hodín pracovného času, ktorý zamestnanec môže odpracovať – Zákonník práce neustanovuje takéto obmedzenie).

■ Oznamovacia povinnosť vo väzbe na rozvrhovanie pracovného času

1) všeobecná povinnosť: Zamestnávateľ je povinný rozvrhnutie pracovného času zamestnancovi oznámiť najmenej týždeň vopred (v Zákonníku práce sa v podobnom ustanovení – § 90 ods. 9 ZP ustanovuje, že „Rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej týždeň vopred a s platnosťou najmenej na týždeň.“);

2) oznámenie u dispozičného zamestnanca: Podmienky rozvrhnutia pracovného času zamestnancovi v doprave, ktorému zamestnávateľ nemôže najmenej týždeň vopred oznámiť nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času s platnosťou najmenej na jeden týždeň (ďalej len „dispozičný zamestnanec“), určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode s dispozičným zamestnancom.

■ Priemerný týždenný pracovný čas

Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca v doprave vrátane nadčasov nesmie byť dlhší ako 48 hodín počas štyroch po sebe nasledujúcich mesiacov (pozn. to platí, ak zákon neustanovuje inde inak).

■ Maximálna dĺžka priemerného pracovného času pri výkone nočnej práce

Ak zamestnanec v doprave vykonáva nočnú prácu, priemerný pracovný čas nesmie presiahnuť desať hodín za 24 hodín počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov. Pri výpočte priemernej dĺžky pracovného času sa vychádza z päťdňového pracovného týždňa, t. j. prepočítava sa, ako by zamestnanec pracoval 5 dní v týždni, hoci tak nemusí pracovať.

■ Delenie pracovnej zmeny

Zamestnávateľ môže rozdeliť pracovnú zmenu zamestnanca v doprave:

• na dve časti – po dohode so zástupcami zamestnancov,
• najviac na tri časti – po dohode so zamestnancom v doprave.

■ Predĺženie pracovného času v osobitnom prípade

Ak nastane nepredvídateľná okolnosť v doprave, najmä nepriaznivá poveternostná situácia, nehoda alebo iná mimoriadna okolnosť, zamestnávateľ môže predĺžiť pracovný čas podľa § 3 ods. 1 (t. j. nad limit 60 hodín v týždni) až na čas trvania ohrozenia bezpečnosti vozidla alebo plavidla, posádky, cestujúcich alebo prepravovaného nákladu.

■ Prestávka v práci pri prácach, ktoré nemožno prerušiť

Ak ide o práce, ktoré nemožno z preukázateľných objektívnych technických alebo organizačných dôvodov prerušiť, musí sa zamestnancovi v doprave aj bez prerušenia prevádzky zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie. Tento čas je súčasťou pracovného času.

D.2 Pracovný čas v cestnej doprave

Ustanovenia o cestnej doprave obsahujú § 6 až § 10 zákona, pričom sa určuje osobný rozsah aplikácie ustanovení § 7 až § 10 zákona. V § 7 ods. 1 zákona sa ustanovuje, že ak ďalej nie je ustanovené inak, na mobilných zamestnancov v cestnej doprave sa vzťahujú ustanovenia prvej časti, t. j. vo veciach neupravených v tejto časti sa bude aplikovať prvá časť zákona.

■ Osobný rozsah pravidiel o cestnej doprave

Ustanovenia § 7 až § 10 zákona sa vzťahujú na osoby vykonávajúce mobilné činnosti v cestnej doprave (ak nie je ustanovené inak). Osoby vykonávajúce mobilné činnosti v cestnej doprave na účely zákona č. 462/2007 Z. z. sú:

a) mobilní zamestnanci v cestnej doprave zamestnaní v dopravných podnikoch vykonávajúcich cestnú dopravu, na ktorú sa vzťahujú osobitné predpisy – nariadenie č. 561/2006, Nariadenie Rady (EHS) č. 3821/85 z 20. decembra 1985 o záznamovom zariadení v cestnej doprave/alebo medzinárodná dohoda – Európska dohoda o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave (AETR),

b) samostatne zárobkovo činní vodiči.

Mobilní zamestnanci v cestnej doprave na účely tohto zákona sú: vodiči a ďalší členovia cestujúceho personálu, ktorí vykonávajú dopravné činnosti v cestnej doprave pre zamestnávateľa v pracovnom pomere.

■ Vzťah zákona o organizácii pracovného času v cestnej doprave a nariadenia č. 561/2006, resp. dohody AETR vo vzťahu k zamestnancom v cestnej doprave

Z hľadiska rozdelenia pôsobnosti § 6 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. ustanovuje, že:

• pravidlá o časoch jazdy, o prestávkach v práci a o dobách odpočinku vodičov a o zaznamenávaní týchto časov a dôb upravuje osobitný predpis – sú ním články 5 až 9 nariadenia č. 561/2006, nariadenie č. 3821/85 a medzinárodná dohoda – Európska dohoda o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave (AETR) (pozn. v článku sa rozoberajú vyššie),
• systém ich kontroly a sankcie – upravuje zákon č. 462/2007 Z. z.

Zároveň sa vymedzuje aj rozsah, v ktorom sa vzťahujú pravidlá podľa § 6 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. na zamestnancov v cestnej doprave (t. j. pravidlá o časoch jazdy, o prestávkach v práci a o dobách odpočinku vodičov a o zaznamenávaní týchto časov a dôb vyplývajúce z nariadení a dohody), a to vo väzbe na rozsah nariadenia č. 561/2006 (dohody AETR). Pravidlá podľa § 6 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. sa vzťahujú na:

• medzinárodnú cestnú dopravu,
• a ak ďalej nie je ustanovené inak, aj na cestnú dopravu na území Slovenskej republiky.

Pravidlá sa nevzťahujú na cestnú dopravu vykonávanú na území Slovenskej republiky vozidlami uvedenými v osobitnom predpise [ide o článok 13 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006]. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že osobitne je upravená pravidelná osobná doprava v rozsahu podľa § 25 zákona č. 462/2007 Z. z. [výnimka je cez čl. 3 písm. a) nariadenia č. 561/2006].

Praktikanti a žiaci stredných škôl vykonávajúci dopravné činnosti

Ustanovenia o:

1) maximálnom pracovnom čase,

2) prestávkach v práci a

3) minimálnych dobách odpočinku mobilných zamestnancov v cestnej doprave sa vzťahujú aj na praktikantov a na žiakov stredných škôl vykonávajúcich dopravné činnosti.

■ Definícia pracovného času mobilného zamestnanca v cestnej doprave

Pracovný čas mobilného zamestnanca v cestnej doprave na účely tohto zákona je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to:

a) čas venovaný dopravným činnostiam a

b) čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou, najmä čas čakania na nakládku a vykládku, ak jeho predvídateľné trvanie nie je vopred známe z dohôd medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu práce alebo z pokynov pred odchodom na iné pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred skutočne začatým časom čakania.

■ Započítanie do pracovného času

Do pracovného času sa započítava aj (doplnenie vo väzbe na všeobecné započítanie do pracovného času) čas:

a) nastupovania a vystupovania cestujúcich na zastávkach vrátane obsluhy plošín,

b) manipulačného posúvania vozidla v obratisku konečnej zastávky a v umyvárni,

c) čakania počas poruchy vozidla,

d) iného prevádzkového prerušenia súvislého vedenia vozidla, ak je kratšie ako 15 minút.

■ Priemerný týždenný pracovný čas

Priemerný týždenný pracovný čas mobilného zamestnanca nesmie presiahnuť 48 hodín. Maximálny týždenný pracovný čas možno predĺžiť až na 60 hodín, ak počas štyroch po sebe nasledujúcich mesiacov týždenný pracovný čas nepresiahne priemer 48 hodín.

D.3 Pracovný čas v pravidelnej osobnej doprave

■ Pojem pravidelná osobná doprava

Túto otázku upravuje § 25 zákona. Pravidelná osobná doprava na účely tohto zákona je verejná pravidelná doprava vozidlami používanými na prepravu cestujúcich:

a) v autobusovej doprave, ak trasa linky nepresahuje 50 km,

b) v mestskej autobusovej doprave a

c) v doprave na mestských električkových dráhach a trolejbusových dráhach.

Na mobilných zamestnancov v pravidelnej osobnej doprave sa vzťahujú:

• ustanovenia prvej časti zákona č. 462/2007 Z. z. („všeobecné pravidlá“),
• ustanovenia druhej časti vzťahujúce sa na mobilných zamestnancov v cestnej doprave okrem § 6 (základné ustanovenia, t. j. nevzťahuje sa na nich ani nariadenie č. 561/2006 a Dohoda AETR), § 7 ods. 1 (definovanie pojmu mobilný zamestnanec v cestnej doprave) a § 10 (samostatne zárobkovo činné osoby), ak ďalej nie je ustanovené inak.

■ Maximálny denný pracovný čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy

Časom jazdy je súčet časov súvislého vedenia vozidla. Do pracovného času vodiča sa započítava aj čas prerušenia súvislého vedenia vozidla, ak je kratšie ako desať minút. Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť denný pracovný čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy tak, aby čas jazdy nepresiahol desať hodín za 24 po sebe nasledujúcich hodín.

■ Maximálny týždenný pracovný čas vodiča – čas jazdy

Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť týždenný pracovný čas vodiča tak, aby čas jazdy nepresiahol 48 hodín za týždeň.

E. Pracovná pohotovosť

E.1 Pracovná pohotovosť – všeobecné ustanovenia

■ Definícia pracovnej pohotovosti v doprave

Pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas (ak ďalej nie je ustanovené inak).

Ide teda o dispozíciu zamestnávateľovi a pripravenosť začať vykonávať prácu na pokyn zamestnávateľa (t. j. zamestnanec nemôže tento čas plne využívať pre svoje potreby). Zákon nevyžaduje, aby sa vykonávala na pracovisku a výkon práce bude výkonom práce nad určený pracovný čas (ktorý bol určený na príslušný týždeň, ak zákon neustanovuje inak).

Zákon vyžaduje, že tento čas (t. j. kedy má byť zamestnanec v pohotovosti) a jeho predpokladané trvanie (t. j. ako dlho) musí zamestnanec v doprave poznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku.

Časom pracovnej pohotovosti v rámci pracovnej zmeny nie je čas prestávok v práci a doba odpočinku.

■ Započítanie pracovnej pohotovosti do pracovného času

Do pracovného času sa započítava:

• čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu (pozn. v tomto prípade je jedno, či na pracovisku alebo nie) alebo
• je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce (pripravenosť na pracovisku ale bez vykonávania práce).

To znamená, že do pracovného času sa nezapočítava pracovná pohotovosť mimo pracoviska, keď sa nevykonáva práca. Za tento čas patrí zamestnancovi mzda.

■ Započítanie času pracovnej pohotovosti do práce nadčas

Výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný pracovný čas je prácou nadčas. Ide o situáciu, ak sa pracovnou pohotovosťou už presahuje určený týždenný pracovný čas. V tomto prípade zamestnancovi patrí mzda a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas (resp. náhradné voľno – postup upravuje § 121 ZP). Prípustný rozsah práce nadčas vychádza z § 97 ZP.

■ Nariadená a dohodnutá pracovná pohotovosť za kalendárny rok

Zamestnávateľ môže nariadiť zamestnancovi v doprave pracovnú pohotovosť (ak nie je ustanovené inak) v rozsahu:

• najviac 300 hodín za kalendárny rok,
• najviac 400 hodín za kalendárny rok, ak ide o zamestnanca závodného hasičského alebo záchranného útvaru na dráhe, na letisku alebo v prístave.

Nad tento rozsah (300 h/400 h) je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom.

Rozsah celkovej pracovnej pohotovosti nepriamo determinuje aj jej prípadné započítanie do pracovného času a dodržanie maximálnych limitov pracovného času.

■ Maximálny rozsah týždennej a mesačnej pracovnej pohotovosti

Pracovná pohotovosť v rámci pracovnej zmeny nesmie u zamestnanca v doprave okrem člena posádky lietadla presiahnuť:

a) 24 hodín v priebehu týždňa a

b) 72 hodín v priebehu kalendárneho mesiaca.

■ Náhrada za pracovnú pohotovosť

Za každú hodinu pracovnej pohotovosti patrí zamestnancovi v doprave náhrada:

a) najmenej vo výške minimálnej hodinovej mzdy (upravuje zákon o minimálnej mzde a nariadenie vlády, ktorým sa upravuje minimálna mzda na príslušný kalendárny rok) – ak je pracovná pohotovosť nariadená v rámci pracovnej zmeny,

b) najmenej vo výške 20 % minimálnej hodinovej mzdy, ak je pracovná pohotovosť nariadená mimo rámca pracovnej zmeny.

■ Mzda za pracovnú pohotovosť

Zamestnancovi v prípade pracovnej pohotovosti patrí mzda (tento čas sa započíta aj do pracovného času) v dvoch prípadoch:

• ide o čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo
• ide o čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce.

E.2 Pracovná pohotovosť v cestnej doprave

■ Čas pracovnej pohotovosti v cestnej doprave

Čas pracovnej pohotovosti v cestnej doprave na účely zákona č. 462/2007 Z. z. je čas, počas ktorého sa od mobilného zamestnanca nevyžaduje, aby zostával na pracovisku, ale aby bol k dispozícii a mohol reagovať na výzvu na začatie alebo obnovenie jazdy alebo na výkon inej práce nad určený týždenný pracovný čas, ak tento čas a jeho predvídateľné trvanie mobilný zamestnanec vopred pozná z dohôd uzatvorených medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu práce, z pokynov pred odchodom na pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred skutočne začatým časom čakania.

■ Započítanie do pracovnej pohotovosti

Do času pracovnej pohotovosti patrí najmä:

• čas, počas ktorého mobilný zamestnanec sprevádza vozidlo prepravované na prievoznej lodi alebo vlakom,
• čas čakania na štátnej hranici,
• čas čakania spôsobený dopravnými obmedzeniami,
• čas čakania medzi spojmi,
• čas čakania v nákladnej doprave,
• čas čakania v nepravidelnej autobusovej doprave a
• čas strávený počas pohybu vozidla sedením vedľa vodiča alebo v kabíne na spanie, ak ide o mobilných zamestnancov, ktorí sa počas jazdy striedajú.

Časom pracovnej pohotovosti nie je čas prestávok v práci ani doba odpočinku.

■ Povinnosti zamestnávateľa

Zákon č. 462/2007 Z. z. ukladá zamestnávateľovi osobitné povinnosti. Zamestnávateľ je povinný:

a) preukázateľne informovať mobilného zamestnanca o

• jeho právach a pracovných povinnostiach vyplývajúcich z/zo

1) zákona č. 461/2007 Z. z.,

2) osobitných predpisov (pozn. nariadenie č. 561/2006 a nariadenie 3821/85),

3) vlastných interných predpisov,

4) kolektívnych zmlúv a

5) dohôd uzatvorených medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov a

• o mieste a čase trvania dopravných činností,

b) zaznamenávať pracovný čas, prácu nadčas a čas pracovnej pohotovosti mobilných zamestnancov a uchovávať záznamy v čitateľnej podobe najmenej dva roky po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahujú,

c) poskytnúť mobilnému zamestnancovi na požiadanie kópiu záznamov o odpracovaných hodinách, o hodinách práce nadčas a o hodinách pracovnej pohotovosti.

■ Spočítanie pracovného času, času jazdy a času pracovnej pohotovosti

Zákon č. 462/2007 Z. z. rieši aj otázku pracovného času, času jazdy a času pracovnej pohotovosti u rôznych zamestnávateľov (nerieši však otázku, ak je osoba u jedného subjektu zamestnancom a popritom vykonáva aj činnosť SZČO) a ukladá zamestnávateľovi aj mobilnému zamestnancovi určité povinnosti. Podľa § 9 ods. 4 zákona pracovný čas, čas jazdy a čas pracovnej pohotovosti u rôznych zamestnávateľov je súčtom pracovných časov, časov jazdy a časov pracovnej pohotovosti u každého z nich. Následne:

• zamestnávateľ je povinný vyžadovať od mobilného zamestnanca písomné údaje o odpracovanom čase, čase jazdy a čase pracovnej pohotovosti u iného zamestnávateľa,
• mobilný zamestnanec je povinný takéto údaje zamestnávateľovi poskytnúť.

E.3 Pracovná pohotovosť v pravidelnej osobnej doprave

Na pravidelnú osobnú dopravu sa na základe § 25 ods. 2 zákona aplikuje ustanovenie § 9 zákona (pravidlá o pracovnej pohotovosti v cestnej doprave).

F. Doba odpočinku v cestnej doprave

F.1 Doba odpočinku – všeobecné ustanovenia

■ Minimálny denný odpočinok

Zamestnanec v doprave má nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín za 24 hodín (ak ďalej nie je ustanovené inak).

■ Skrátenie minimálneho denného odpočinku

Možnosť č. 1: Minimálny denný odpočinok možno z preukázateľných objektívnych technických alebo organizačných dôvodov skrátiť:

• najviac na šesť hodín za 24 hodín,
• skrátiť na čas trvania pracovnej zmeny – ak bola predchádzajúca pracovná zmena kratšia ako šesť hodín.

Zákon však ustanovuje obmedzenie na použitie tohto skrátenia, keďže minimálny denný odpočinok možno z preukázateľných objektívnych technických alebo organizačných dôvodov skrátiť:

• najviac trikrát za týždeň,
• ak ku skráteniu nedôjde v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch (napr. nie hneď za sebou pondelok a utorok) a
• doba odpočinku bude do konca nasledujúceho týždňa predĺžená o čas skrátenia (v prvý týždeň sa skráti a v ďalší týždeň do jeho konca sa predĺži).

Možnosť č. 2: Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi v doprave primeranú náhradnú dobu odpočinku alebo inú primeranú ochranu, od limitov minimálneho denného odpočinku (t. j. maximálne skrátenie na 6 h/dĺžku pracovnej zmeny a v maximálnom počte) sa možno odchýliť, ak ide o nehodu alebo bezprostredné riziko nehody, alebo o prácu na zmeny, keď zamestnanec v doprave strieda zmenu a nemôže čerpať dobu denného alebo týždenného odpočinku medzi skončením jednej zmeny a začiatkom ďalšej zmeny.

■ Minimálny týždenný odpočinok

Zamestnanec v doprave má nárok na minimálny neprerušovaný týždenný odpočinok v trvaní najmenej 24 hodín spolu s minimálnym denným odpočinkom.

F.2 Doba odpočinku v cestnej doprave

Ustanovenia § 6 až § 10 zákona neobsahujú osobitnú právnu úpravu, a teda sa uplatní všeobecné ustanovenie podľa § 5 zákona, s výnimkou podľa § 11 zákona č. 462/2007 Z. z. (organizácia pracovného času zamestnanca pri údržbe pozemných komunikácií). Zároveň, keďže doby odpočinku z hľadiska jazdy upravuje aj nariadenie č. 561/2006, je potrebné posúdiť otázku doby odpočinku aj v kontexte tohto nariadenia.

F.3 Doba odpočinku v pravidelnej osobnej doprave

Osobitné pravidlá sa týkajú nepretržitého týždenného odpočinku (§ 28). V ostatných otázkach sa aplikuje § 5 zákona.

■ Nepretržitý denný odpočinok

Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy tak, aby mal medzi dvoma pracovnými zmenami nepretržitý denný odpočinok najmenej 11 hodín počas 24 po sebe nasledujúcich hodín.

■ Skrátenie nepretržitého denného odpočinku

Zákon dáva zamestnávateľovi aj možnosť skrátenia denného odpočinku. Tento odpočinok môže zamestnávateľ:

a) skrátiť až na šesť hodín:

1) najviac trikrát za týždeň, ak

2) ku skráteniu nedôjde v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch a

3) odpočinok do konca nasledujúceho týždňa bude predĺžený o čas skrátenia,

b) rozdeliť najviac na tri časti počas 24 hodín v dňoch, v ktorých nie je odpočinok skrátený, pričom najmenej jedna časť odpočinku musí byť najmenej osem hodín a doba odpočinku musí byť predĺžená najmenej na 12 hodín.

G. Prestávky v práci

G.1 Prestávky v práci – všeobecná úprava

Otázku upravuje § 5 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. V situáciách, ktoré nepokrývajú osobitné ustanovenia zákona č. 462/2007 Z. z. (napr. pre cestnú dopravu, pravidelnú osobnú dopravu), sa aplikuje Zákonník práce.

■ Prestávky v práci

Prestávky v práci a doby odpočinku musia byť primerané a v súlade so zásadami bezpečnej práce a zásadami ochrany zdravia pri práci. Na účely tohto zákona sa primeranosťou rozumie, že zamestnanec v doprave má určený pravidelný čas prestávok v práci a určenú pravidelnú dobu odpočinku, ktorých trvanie je vyjadrené v jednotkách času a ktoré sú dostatočne dlhé a nepretržité, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe alebo iným osobám a že si krátkodobo ani dlhodobo nepoškodí zdravie.

■ Prestávka v práci pri prácach, ktoré nemožno prerušiť

Ak ide o práce, ktoré nemožno z preukázateľných objektívnych technických alebo organizačných dôvodov prerušiť, musí sa zamestnancovi v doprave aj bez prerušenia prevádzky zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie; tento čas je súčasťou pracovného času.

G.2 Prestávka v práci v cestnej doprave

■ Dĺžka prestávky v práci

Mobilný zamestnanec (v cestnej doprave) má právo na prestávku v práci:

• najneskôr po odpracovaní šiestich hodín – v trvaní najmenej 30 minút – ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín,
• najneskôr po odpracovaní šiestich hodín – v trvaní najmenej 45 minút – ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín.

■ Delenie prestávky v práci

Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút.

G.3 Prestávka v práci v pravidelnej osobnej doprave

■ Dĺžka prestávky v práci

Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy tak, aby mal po štyroch hodinách času jazdy prestávku v práci najmenej 30 minút; to neplatí, ak po štyroch hodinách času jazdy nasleduje nepretržitý denný odpočinok alebo nepretržitý týždenný odpočinok.

■ Delenie prestávky v práci

Prestávku v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút.

■ Predĺženie prestávky v práci

Prestávka v práci sa predlžuje:

• o čas práce vodiča nevyhnutne vykonávanej v záujme plnenia povinností súvisiacich s bezpečnosťou vozidla alebo cestujúcich a
• o čas manipulačného posúvania vozidla v obratisku konečnej zastávky.

G.4 Organizácia pracovného času zamestnanca pri údržbe pozemných komunikácií

Osobitné pravidlá sa týkajú zamestnanca pri údržbe pozemných komunikácií. Ide o prípady úpravy pracovného času a jeho rozvrhovania:

• v období od 1. novembra do 31. marca a mimo tohto obdobia počas nepriaznivej poveternostnej situácie (ďalej len „zimná údržba“) alebo
• počas nepredvídateľnej okolnosti, nehody alebo inej mimoriadnej udalosti na pozemnej komunikácii.

■ Denný a týždenný pracovný čas

V tomto prípade musí zamestnávateľ postupovať tak, aby v prípade zamestnanca v cestnej doprave podľa § 2 ods. 3 písm. b) prvého a druhého bodu:

• denný pracovný čas nepresiahol 16 hodín a
• týždenný pracovný čas nepresiahol 60 hodín.

Na vodiča nákladného vozidla alebo pracovného stroja zabezpečujúceho zjazdnosť alebo schodnosť pozemnej komunikácie sa vzťahujú ustanovenia o čase jazdy vodiča pravidelnej osobnej dopravy (čas jazdy tejto osoby je upravený v § 26 ods. 1 zákona – „Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť denný pracovný čas vodiča pravidelnej osobnej dopravy tak, aby čas jazdy nepresiahol desať hodín za 24 po sebe nasledujúcich hodín.“).

■ Skrátenie denného odpočinku pri zimnej údržbe

Zamestnávateľ môže počas zimnej údržby zamestnancovi v cestnej doprave podľa § 2 ods. 3 písm. b) prvého a druhého bodu skrátiť nepretržitý denný odpočinok medzi dvoma pracovnými zmenami:

• na šesť hodín alebo
• najviac na čas trvania tejto zmeny a najmenej na tri hodiny, ak bola predchádzajúca zmena kratšia ako šesť hodín.

Nepretržitý denný odpočinok možno skrátiť:

• najviac trikrát v týždni,
• ak ku skráteniu nedôjde v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch a
• odpočinok do konca nasledujúceho týždňa bude predĺžený o čas skrátenia.

■ Týždenný čas odpočinku

Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas počas zimnej údržby tak, aby zamestnanec v cestnej doprave podľa § 2 ods. 3 písm. b) prvého a druhého bodu mal nepretržitý týždenný odpočinok najmenej 32 hodín počas 14 po sebe nasledujúcich dní.

Extenzia kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

Ide o výnos č. 211/2014 Z. z. MPSVaR SR zo 16. júla 2014 o rozšírení záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa (pozemná doprava). V tomto prípade sa záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na roky 2014 – 2015 z 10. marca 2014 uzavretej medzi Zväzom autobusovej dopravy zastupujúcim zamestnávateľské organizácie v hromadnej verejnej cestnej doprave a Odborovým zväzom KOVO zastupujúcim zamestnancov vo verejnej cestnej doprave) (Oznámenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 76/2014 Z. z. o uložení kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a dodatkov ku kolektívnym zmluvám vyššieho stupňa) rozširuje na zamestnávateľov v časti odvetvia, ktorých kód hlavnej činnosti podľa štatistickej klasifikácie ekonomických činností) (Vyhláška Štatistického úradu Slovenskej republiky č. 306/2007 Z. z. z 18. júna 2007, ktorou sa vydáva Štatistická klasifikácia ekonomických činností) na úrovni skupiny je 49.3 – ostatná osobná pozemná doprava. Účinnosť výnosu je od 1. augusta 2014.

Poznámka redakcie:
§ 3 Zákonníka práce
§ 6 až § 10 zákona o organizácii pracovného času v doprave