Kamerové systémy verzus ochrana osobných údajov

Cieľom článku je poukázať na právne rámce monitorovania kamerovými systémami, obmedzenia týkajúce sa inštalácie zariadenia na kamerové sledovanie a tiež na nevyhnutné ochranné opatrenia z pohľadu ochrany osobných údajov.
Monitorovanie priestorov možno rozdeliť do troch skupín:
1. Priestor prístupný verejnosti
2. Monitorovanie zamestnancov
3. Monitorovanie podľa Občianskeho zákonníka.
Ak prevádzkovateľ chce monitorovať priestor prístupný verejnosti, musí priestor zreteľne označiť, záznam uchovávať maximálne 15 dní a vyhotovený záznam využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Zákonník práce nepovažuje súkromie na pracovisku za úplne nedotknuteľné, ale pripúšťa výnimky, a to pre prípady vážneho dôvodu spočívajúceho v osobitnej povahe činnosti zamestnávateľa, ktorý však nie je v Zákonníku práce definovaný.
Osobitnou povahou činností zamestnávateľa sú činnosti, pri ktorých sú zvýšené nároky na správanie sa zamestnanca (napríklad vzhľadom na ochranu utajovaných skutočností, na povinnosti mlčanlivosti, na ochranu obchodného tajomstva, know - how, činnosti peňažných ústavov).
Pri každom z uvedených troch prípadov monitorovania priestorov platí, že ide o spracúvanie osobných údajov. Prevádzkovateľ kamerového systému je preto povinný dodržiavať aj príslušné ustanovenia ako pri spracúvaní osobných údajov, t. j. napríklad vypracovať bezpečnostný projekt alebo bezpečnostnú smernicu.

Dátum publikácie:16. 5. 2013
Autor:JUDr. Marcela Macová, PhD.
Oblasti práva:
Správne právo / Správne právo
Ústavné právo / Ľudské práva
Občianske právo / Občianske právo / Ochrana práv občana
Pracovné právo / Pracovné právo a personalistika / Riadenie práce / Pracovno - právne vzťahy
Právny stav od:1. 7. 2013
Právny stav do:31. 12. 2014

Známy výrok „ Veľký brat ťa sleduje!“ pochádza z knihy Georga Orwella nazvanej „1984“, v ktorej sú ľudia pod stálym dohľadom kamier. V súčasnom reálnom svete sa však v zornom poli kamier ocitáme častejšie, než si to mnohí z nás uvedomujú.

Súkromné a verejné orgány v Európe začali v posledných rokoch v rastúcej miere využívať monitorovacie systémy na získavanie obrazových záberov. Cieľom tohto článku je poukázať na právne rámce monitorovania kamerovými systémami, obmedzenia týkajúce sa inštalácie zariadenia na kamerové sledovanie a tiež na nevyhnutné ochranné opatrenia z pohľadu ochrany osobných údajov.

Kde všade sa človek môže dostať do zorného poľa kamery? Vo väčších mestách zaznamenajú vaše kroky prakticky v celom širšom centre mesta. Ďalšie kamery súkromných bezpečnostných agentúr vás môžu zachytiť vo vnútri bánk, obchodov, reštaurácií, nákupných centier... Prakticky všade, kde dochádza k hromadeniu väčšieho počtu ľudí. V menších mestách sú nimi pokryté hlavne frekventované miesta (námestia, dopravné uzly) a miesta, kde je stráženie motivované napr. prítomnosťou diskoték alebo futbalových štadiónov. Kamery monitorujú aj slovenské diaľnice.

Monitoring verejných miest pomocou videozáznamu môže viesť k obmedzeniu práva na rešpektovanie súkromného života, slobody pohybu a práva na ochranu osobných údajov. Táto činnosť musí byť preto vykonávaná v súlade s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, čiže musí byť preukázateľne „zákonná“ a nie „svojvoľná“ a musí spĺňať najmä podmienky uvedené v čl. 8 odsek 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach: „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“STANOVISKO K MONITORINGU VEREJNÝCH MIEST ŠTÁTNYMI ORGÁNMI POMOCOU VIDEOZÁZNAMU V SÚVISLOSTI S OCHRANOU ĽUDSKÝCH PRÁV prijaté Benátskou komisiou na 70. valnom zhromaždení (Benátky, 16 –17. marec 2007)

Rôzne spoločnosti a štátne orgány, ktoré chcú zaviesť a používať videotechnológie na monitorovanie verejných miest pomocou videozáznamu, sa musia riadiť špecifickými požiadavkami.

V slovenskom právnom poriadku rieši ochranu osobných údajov zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov, ktorý bude platný do 30. júna 2013. S účinnosťou od 1. júla 2013 bude tento zákon nahradený novým zákonom o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol Národnou radou Slovenskej republiky schválený 30. apríla 2013 (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“).

Monitorovanie priestorov možno podľa právneho rámca rozdeliť do troch skupín:

1. Priestor prístupný verejnosti

Zavedenie kamerového systému na monitorovanie priestoru prístupného verejnosti je potrebné vždy odôvodniť, pretože ide o výrazný zásah do súkromia ľudí, ktorí sú takýmto systémom monitorovaní. Prípustnými dôvodmi môžu byť napríklad zachovanie bezpečnosti alebo odhaľovanie kriminality.

Nový zákon o ochrane osobných údajov prináša aj nový pojem, a to priestor prístupný verejnosti: „Priestorom prístupným verejnosti je priestor, do ktorého možno voľne vstupovať a v ktorom sa možno voľne zdržiavať bez časového obmedzenia alebo vo vymedzenom čase, pričom iné obmedzenia, ak existujú a sú osobou splnené, nemajú vplyv na vstup a voľný pohyb osoby v tomto priestore, alebo je to priestor, ktorý tak označuje osobitný zákon.“ [§ 4 ods. 3 písm. j)]. Žiaľ, uvedená definícia je veľmi nejednoznačná a k jej presnému výkladu neprispieva ani dôvodová správa. Po jej podrobnej analýze by sme mohli povedať, že napríklad priestory vo firme, kde je možné sa pohybovať po tom, čo sme sa zapísali do knihy návštev, iba v sprievode zamestnanca firmy, by sa nemal považovať za priestor prístupný verejnosti. Otázkou však zostáva, či sa na to bude takto pozerať aj Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) vo svojej aplikačnej praxi.

Pred zadefinovaním si povinností prevádzkovateľov, ktorí monitorujú priestor prístupný verejnosti, je potrebné vedieť, kto to je prevádzkovateľ. Prevádzkovateľom je každý, kto sám alebo spoločne s inými vymedzí účel spracúvania osobných údajov, určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný akt Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľom je ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom, priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky [§ 4 ods. 2 písm. b)].

Spracúvať osobné údaje vo vlastnom mene môže prevádzkovateľ. Prevádzkovateľ spracúva osobné údaje v súlade so zákonom spôsobom, ktorý je v súlade s dobrými mravmi, a to len na vymedzený alebo ustanovený účel.

Podľa § 15 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov priestor prístupný verejnosti možno monitorovať len na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia bezpečnosti štátu, ochrany majetku alebo zdravia, a to len vtedy, ak je priestor zreteľne označený ako monitorovaný; monitorovaný priestor je prevádzkovateľ povinný zreteľne označiť bez ohľadu na to, či sa snímaný obraz alebo zvuk zaznamenáva na nosič informácií. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak

Časti zvýraznené tučným písmom sú tie, ktoré v novom zákone o ochrane osobných údajov pribudli.

Podľa § 17 ods. 7 citovaného zákona záznam vyhotovený podľa § 15 ods. 7, ktorý nie je využitý na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, je ten, kto ho vyhotovil, povinný ho zlikvidovať najneskôr v lehote 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Tu je zmena oproti starému zákonu, ktorý hovoril o 7 dňoch.

Ak sa analýzou vyhotoveného záznamu zistilo, že tento záznam obsahuje dôkazy pre trestné konanie alebo konanie o priestupkoch, nevzniká povinnosť zlikvidovať ho v lehote 15 dní. V čase poskytnutia záznamu na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch sa však s týmto záznamom nesmú vykonávať žiadne spracovateľské operácie s výnimkou jeho uchovávania. Záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo priestupkového konania, tzn. nesmie byť poskytnutý alebo sprístupnený tretej strane a nesmie byť ani zverejnený (napríklad komerčná televízia). Úschovnú lehotu takéhoto záznamu je možné stanoviť len na dobu nevyhnutnú na uplatnenie práv alebo povinností ustanovených zákonom (napr. Trestný poriadok).

Zákon o ochrane osobných údajov teda vymedzuje účel poskytnutia záznamu, z čoho vyplýva, že poskytnutie záznamu inej osobe než osobe oprávnenej konať vo veci priestupku alebo trestného činu je nutné považovať za porušenie zákona aj napriek tomu, že osobu príjemcu tento zákon taxatívne nevymedzuje (napríklad, ak prevádzkovateľ poskytne záznam priamo osobe poškodenej priestupkom alebo trestným činom).

Z uvedeného je zrejmé, že ak prevádzkovateľ chce monitorovať priestor prístupný verejnosti, musí splniť zákonom stanovené povinnosti:

  • priestor zreteľne označiť (nestačí nálepka vo veľkosti napríklad 10 x 10 cm),
  • záznam uchovávať maximálne 15 dní,
  • vyhotovený záznam využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Osobitným zákonom uvedeným v § 15 ods. 7 sa rozumie napríklad zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, kde v ustanovení § 93a ods. 7 je uvedené: „Priestory banky, pobočky zahraničnej banky a Národnej banky Slovenska a bankomaty a zmenárenské automaty nenachádzajúce sa v priestoroch banky alebo pobočky zahraničnej banky možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu aj bez označenia monitorovacieho priestoru, pričom vyhotovený záznam možno využiť na účely odhaľovania trestných činov, na zisťovanie ich páchateľov a pátranie po nich, a to najmä na účely ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a pred financovaním terorizmu, odhaľovania nezákonných finančných operácií, súdneho konania, trestného konania, konania o priestupkoch a dohľadu nad plnením zákonom ustanovených povinností bánk a pobočiek zahraničných bánk. Tento videozáznam alebo audiozáznam poskytne, ak ho zaznamenáva, banka, pobočka zahraničnej banky alebo Národná banka Slovenska bezodkladne orgánom uvedeným v § 91 ods. 4 písm. b), g) a o) na ich požiadanie. Ak vyhotovený záznam nie je využitý na tieto účely, ten, kto záznam vyhotovil, ho zlikviduje bezodkladne po uplynutí trinástich mesiacov po dni vyhotovenia tohto záznamu.“ Takýchto osobitných zákonov je viac, samotný nový zákon o ochrane osobných údajov priniesol nepriamu novelu zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 638/2005 Z. z., zákona č. 255/2006 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 668/2007 Z. z., zákona č. 291/2009 Z. z., zákona č. 400/2009 Z. z. a zákona č. 192/2011 Z. z., ktorý sa dopĺňa takto: V § 53 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6, ktorý znie: „(6) Ak sú objekty a chránené priestory zabezpečené technickými zabezpečovacími prostriedkami umožňujúcimi vyhotovovať obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam, nevyžaduje sa ich označenie podľa všeobecného predpisu o ochrane osobných údajov. Ak takýto záznam nie je využitý na účely trestného konania alebo konania o priestupku, ten, kto vyhotovil takýto záznam, je povinný ho zlikvidovať najneskôr v lehote 60 dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený.“

Zákon na ochranu osobných údajov sa podľa § 3 ods. 2 nevzťahuje na osobné údaje, ktoré:

a) fyzická osoba spracúva pre vlastnú potrebu v rámci výlučne osobných alebo domácich činností, najmä vedenie osobného adresára alebo korešpondencie,

b) boli získané náhodne bez predchádzajúceho určenia účelu a prostriedkov spracúvania, bez zámeru ich ďalšieho spracúvania v usporiadanom systéme podľa osobitných kritérií a nie sú ďalej systematicky spracúvané.

A) Ak nastavíte zorné pole kamery tak, že monitoruje výlučne súkromný priestor (znemožníte sledovanie klientov spoločnosti, ktorá má vchod hneď vedľa, sledovanie svojich susedov... ), potom sa zákon o ochrane osobných údajov na takéto spracúvanie osobných údajov nevzťahuje, a to z dôvodu ich využitia výlučne pre vlastnú potrebu.

Podľa Stanoviska WP29Na základe čl. 29 Smernice 95/46/ES bola vytvorená pracovná skupina na ochranu osobných údajov, ktorá vydáva rôzne stanoviská k problematike ochrany osobných údajov, viac na http://ec.europa.eu/justice/data-protection/article-29/index_fr.htm

č. 4/2004 sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap.13/ zv.15) v platnom znení (ďalej len „Smernica 95/46/ES“) nevzťahuje na spracúvanie vykonávané fyzickou osobou výlučne v rámci osobných alebo domácich činností (čl. 3 ods. 2 a bod 12 preambuly), ktoré môžu spočívať napríklad v kamerovom sledovaní na účel vzdialenej kontroly domácnosti (prevencia krádeží alebo riadenie tzv. e-rodiny). To neplatí, ak sú kamery inštalované mimo súkromných priestorov alebo v ich blízkosti s cieľom zaistiť ochranu majetku alebo bezpečnosť. Podmienkou takéhoto spracúvania osobných údajov je, že ide len o jednu rodinu či domácnosť, o nevyhnutnú mieru monitorovania iných ako súkromných priestorov a podobne.

Najvyšší správny súd Českej republiky položil Súdnemu dvoru Európskej únie predbežnú otázku vo veci sporu žalobcu F. R. proti žalovanému Úradu na ochranu osobných údajov Českej republiky. Dotyčný muž nainštaloval na rodinný dom svojej manželky kameru, ktorá snímala dianie v bezprostrednom okolí tohto domu. Po inštalovaní kamery došlo k útoku – rozbitiu okna domu výstrelom z praku. Vďaka kamerovému systému sa podarilo identifikovať dve podozrivé osoby. Jeden z podozrivých podal podnet na preverenie prevádzky kamerového systému žalobcu. Úrad na ochranu osobných údajov Českej republiky dospel k záveru, že žalobca prevádzkoval kamerový systém v rozpore so zákonom, za čo mu udelil pokutu. Najvyšší správny súd Českej republiky teraz posudzuje kasačnú sťažnosť žalobcu, ktorý s rozhodnutím českého úradu nesúhlasí. Jedným z jeho argumentov je tiež to, že sa na jeho prípad vôbec nevzťahuje zákon o ochrane osobných údajov, pretože spracovanie osobných údajov (záznamy z kamery) vykonával výlučne pre osobnú potrebu. Súd vychádzajúc z toho, že český zákon o ochrane osobných údajov transponoval Smernicu 95/46/ES, požiadal o vyjadrenie Európsky súdny dvor. Preto vydal uznesenie (zo dňa 20. 3. 2013)http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2012/0113_1As__120_20130415081244_prevedeno.pdf, v ktorom položil Súdnemu dvoru Európskej únie predbežnú otázku: „Možno prevádzkovanie kamerového systému umiestneného na rodinnom dome za účelom ochrany majetku, zdravia a života majiteľov domu podriadiť pod spracúvanie osobných údajov „vykonávané fyzickou osobou pre výkon výlučne osobných a domácich činností“ v zmysle čl. 3 ods. 2 Smernice 95/46/ES napriek tomu, že takýto systém zaberá tiež verejné priestranstvo?“ V prípade, ak sa na vec nebude zákon na ochranu osobných údajov vzťahovať, český úrad nebude môcť žalobcu sankcionovať.

B) Aby sme mohli hovoriť o spracúvaní osobných údajov, musí ísť o systematické spracúvanie v určitom časovom úseku, záznamy musia umožňovať identifikáciu fyzických osôb, môžu byť identifikované alebo identifikovateľné priamo alebo nepriamo.

O výnimku podľa písm. b) ide napríklad v prípade, ak poľovník v lese umiestni kameru na účel monitorovania zveri a náhodou zaznamená aj turistov. V takom prípade nejde o systematické spracúvanie osobných údajov a zákon na ochranu osobných údajov sa na takéto spracúvanie nevzťahuje.

Následne môžeme uviesť, že okolnosťami monitorovania (sledovania), ktoré je nutné mať na zreteli pri posudzovaní súladu prevádzky kamerového systému so zákonom, sa rozumejú najmä:

a) účel monitorovania (na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia bezpečnosti štátu, ochrany majetku alebo zdravia),

b) charakter monitorovaného priestoru (napr. priestor prístupný/neprístupný verejnosti),

c) označenie monitorovaného priestoru (označenie monitorovaného priestoru prístupného verejnosti napr. nápisom alebo piktogramom sa považuje za zreteľné, ak je viditeľné, zrozumiteľné, vhodne umiestnené),

d) osoba prevádzkovateľa a okruh dotknutých osôb,

e) informovanie dotknutých osôb [prevádzkovateľ, ktorý pripravuje spracúvanie osobných údajov dotknutej osoby, je povinný pred ich získavaním dotknutej osobe vopred oznámiť tieto informácie (povinnosť vyplývajúca z § 15 ods. 1), najmä identifikáciu prevádzkovateľa, účel spracúvania osobných údajov, podmienky spracúvania osobných údajov],

f) využitie videozáznamu len na účely trestného konania a konania o priestupkoch,

g) bezpečnosť spracúvania osobných údajov [pri monitorovaní kamerovým systémom ide o spracúvanie osobitnej kategórie osobných údajov podľa § 13 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, a teda prevádzkovateľ musí mať vypracovaný buď bezpečnostný projekt (informačný systém je prepojený s verejne prístupnou počítačovou sieťou), alebo bezpečnostnú smernicu (informačný systém nie je prepojený s verejne prístupnou počítačovou sieťou)].

2. Monitorovanie zamestnancov

Základným právnym rámcom ochrany práva zamestnanca na súkromie je čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý ustanovuje, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Uvedená zásada je premietnutá aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 19 ods. 2.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa zásahy do súkromia musia spravovať troma zásadami, a to legality, legitimity a proporcionality. Zamestnávateľ, ktorý chce monitorovať svojich zamestnancov kamerovým systémom, musí mať na takúto činnosť vážny dôvod (napríklad prevencia pred krádežou majetku), keďže ide o zásah do ich práva na súkromie. Monitorovanie zamestnancov by malo byť účelné, transparentné, primerané.

Kontrolný mechanizmus implementovaný zamestnávateľom na účely monitorovania zamestnancov je legitímny za podmienky, že zamestnávateľ rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania prerokuje so zástupcami zamestnancov a o kontrolnom mechanizme informuje aj samotných zamestnancov.

Z pôvodného obsahu čl. 11 Základných zásad sa vypúšťa kontrola listových zásielok adresovaných zamestnancovi ako súkromnej osobe. Od 1. 1. 2013 je účinná novela Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. (ďalej len „Zákonník práce“), kde sa pôvodné ustanovenie čl. 11 presunulo do normatívnej časti § 13 ods. 4.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa nesmie kontrolovať súkromná pošta zamestnanca, pretože obsahovo prislúcha do práva na osobné súkromie, výnimka z toho práva nie je možná pri akomkoľvek vážnom dôvode na strane zamestnávateľa vyplývajúcom z osobitnej povahy jeho činnosti.

Nové ustanovenie § 13 ods. 4. znie: „Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia, ako aj o dobe jej trvania.“

Podľa stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky Zákonník práce nepovažuje súkromie na pracovisku za úplne nedotknuteľné, ale pripúšťa výnimky, a to pre prípady vážneho dôvodu spočívajúceho v osobitnej povahe činnosti zamestnávateľa, ktorý však nie je v Zákonníku práce definovaný. V záujme právnej istoty zamestnávateľa a zamestnanca môže zamestnávateľ vážne dôvody pre uvedený účel zakotviť v pracovnom poriadku, s ktorým podľa § 47 odsek 2 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca pri nástupe do zamestnania. U každého zamestnávateľa ide o iný dôvod vyplývajúci z predmetu činnosti zamestnávateľa. Vážny dôvod je napríklad dôvod spočívajúci v ochrane a bezpečnosti zamestnanca a zamestnávateľa. Osobitnou povahou činností zamestnávateľa sú činnosti, pri ktorých sú zvýšené nároky na správanie sa zamestnanca (napríklad vzhľadom na ochranu utajovaných skutočností, na povinnosti mlčanlivosti, na ochranu obchodného tajomstva, know - how, činnosti peňažných ústavov).

Ak zamestnávateľ z týchto dôvodov zavedie kontrolný mechanizmus, je povinný informovať zamestnancov o rozsahu (čas, množstvo) kontroly a spôsoboch (použité prostriedky a postupy) jej uskutočňovania. Použitý systém kontroly sa posudzuje podľa predmetu činnosti zamestnávateľa a charakteru práce, ktorú zamestnanec vykonáva u zamestnávateľa, a taktiež z hľadiska primeranosti a nevyhnutnosti kontroly ako preventívneho opatrenia, napríklad ako opatrenia proti krádežiam. Na záver stanoviska ministerstvo uviedlo, že v súvislosti s rešpektovaním súkromia zamestnancov súvisí aj pravidlo morálneho charakteru ustanovené v § 13 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy do pôsobnosti súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ musí najskôr monitorovanie zamestnancov prerokovať so zástupcami zamestnancov a uvedený kontrolný mechanizmus zapracovať do interného predpisu, s ktorým je povinný preukázateľne oboznámiť zamestnancov (preukázateľne znamená, že nestačí iba mať v pracovnej zmluve odkaz na interné predpisy sprístupnené na intranete, ale je potrebný podpis a dátum zamestnanca, kedy sa s uvedeným predpisom oboznámil). Podľa § 13 ods. 7 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho súkromie na pracovisku alebo v spoločných priestoroch bolo narušené nedodržaním podmienok podľa odseku 4, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany.

Vo svojom Stanovisku č. 4/2004 k spracúvaniu osobných údajov prostriedkami kamerového sledovania pracovná skupina WP29 okrem iného uviedla, že sledované by nemali byť priestory, ktoré sú vyhradené pre súkromné účely zamestnancov alebo nie sú určené na plnenie pracovných povinností, napr. toalety, sprchy, šatne a oblasti určené na odpočinok. Zábery urobené výlučne na ochranu majetku alebo na odhalenie, prevenciu a kontrolu závažnej trestnej činnosti by nemali byť používané na stíhanie zamestnancov pre menej významné disciplinárne prehrešky a zamestnanci by mali mať vždy možnosť uplatňovať svoje argumenty na základe obsahu urobených záberov. Informácie musia byť poskytované zamestnancom a všetkým osobám pôsobiacim na pracovisku. Tieto informácie by mali zahŕňať určenie totožnosti prevádzkovateľa, účel dohľadu a iné údaje nevyhnutné na zaručenie spravodlivého spracúvania s ohľadom na dotknuté osoby (každá fyzická osoba, ktorej sa osobné údaje týkajú), napríklad informácie o tom, v ktorých prípadoch bude zábery skúmať manažment spoločnosti, o dobe uchovávania záznamu a o prípadoch, kedy budú zábery poskytnuté orgánom činným v trestnom konaní. Poskytnutie informácií s pomocou symbolov (označenie „tento priestor je monitorovaný kamerovým systémom“) nemožno v rámci pracovného pomeru považovať za postačujúce.

Čo robiť v prípade, ak monitorujem priestor prístupný verejnosti, ale v priestore sa mi pohybujú zamestnanci?

  • ide o spojenie viacerých právnych základov informačného systému alebo spojenie niekoľkých informačných systémov (napr. kamery v rôznych právnych režimoch, ktorých snímanie je zobrazované na jedinom monitore alebo zaznamenávané na jedinom úložisku), je žiaduce považovať za nedovolené zlučovanie osobných údajov získaných na rozdielne účely. Pozor na to, že môžu mať prístup potom aj rôzne oprávnené osoby, čo tiež nie je v súlade so zákonom na ochranu osobných údajov, je potrebné jednoznačne vymedziť prístupové oprávnenia k jednotlivým informačným systémom;
  • v prípade spojenia kamerových systémov z dikcie zákona vyplýva potreba oddelenia informačných systémov (napr. kamerový systém monitorujúci priestory prístupné verejnosti a kamerový systém monitorujúci pracovisko zamestnancov). Technické riešenie (architektúra), ktoré dva kamerové systémy oddelí dostatočne z hľadiska požiadaviek zákona o ochrane osobných údajov, spočíva v zdvojení záznamového zariadenia a zobrazovacej jednotky;
  • iná situácia vzniká v prípade, ak jediný kamerový systém zaznamenáva priestor prístupný verejnosti (napr. predajňa) a súčasne pracovisko zamestnancov prevádzkovateľa. Prevádzkovateľ nemôže na základe Zákonníka práce monitorovať klientov, ale výskyt zamestnancov v priestore prístupnom verejnosti zákonu neodporuje. Uvedený kamerový systém nemôže byť využívaný na monitorovanie zamestnancov a ani jeho záznamy nemôžu byť na tento účel použité.

PRÍKLAD: Je možné monitorovať zamestnancov, ktorí robia balíky, a zároveň nainštalovať kamery pri vchode na recepciu, kde chodí aj verejnosť osobne si vyzdvihnúť tovar? Kamery by sledovali okrem toho, čo sa deje v predajni, aj to, či naozaj jednotliví zamestnanci používajú každý svoje čipové karty. Môžem takto riešiť kontrolu dochádzky? A ako to potom je, keď jednou kamerou monitorujem zamestnancov a zároveň priestory prístupné verejnosti?

Monitorovanie zamestnancov na základe popísaných skutočností je potrebné vnímať v rovine právnych základov. Priestor, kde sa pohybujú len zamestnanci (miesto, kde zamestnanci robia balíky), je odčlenený od priestoru, kde sa pohybujú ako zamestnanci, tak aj zákazníci (recepcia). Monitorovanie priestoru, kde sa zdržiavajú výlučne zamestnanci, je monitorovanie na právnom základe vychádzajúcom zo Zákonníka práce. Konkrétne § 13 ods. 4 Zákonníka práce uvádza, že ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus – monitorovanie kamerovým systémom, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia a dobe jej trvania.

Pokiaľ ide o monitorovanie priestorov recepcie, kde sa pohybujú ako zamestnanci, tak aj zákazníci, tento priestor je monitorovaný na základe § 15 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov, ktorý monitorovanie priestoru prístupného verejnosti upravuje, a to za ním predpísaných podmienok, ktoré je prevádzkovateľ povinný dodržať. Ak takto vyhotovený záznam prevádzkovateľ nepoužije na účely podľa § 15 ods. 7 citovaného zákona, tak je povinný ho podľa § 17 ods. 7 v zákonom stanovenej lehote zničiť (15 dní).

Pokiaľ ide o počet kamier, je potrebné rozlíšiť monitorované priestory. Jednou kamerou by sa monitoroval priestor, kde sa nachádzajú iba zamestnanci robiaci balíky. Počet kamier na recepcii je závislý od uhla záberu kamery, členenia snímaného priestoru a účelov ich použitia stanovených prevádzkovateľom. Ak bude jedna kamera zaberať priestor recepcie a zároveň bude vyhotovovať aj kontrolu dochádzky tak, ako je to popísané v otázke, takéto spájanie účelov nie je možné. V tomto prípade bude potrebné rozhodnúť sa, či sa bude priestor monitorovať ako priestor prístupný verejnosti, ale nebude možné vyhotovovaný záznam použiť na kontrolu dochádzky zamestnancov, aj keď by dochádzku kamera technicky zaznamenala. Druhou možnosťou je, že na kontrolu dochádzky sa nainštaluje osobitná kamera snímajúca len zamestnancov, a potom vyhotovené zábery bude možné použiť na účely kontroly dochádzky.

Na záver môžeme uviesť, že vo všeobecnosti by tento vzťah mal mať určitú rozumnú mieru a rovnováhu. Zamestnanec nemôže očakávať rovnaké zachovanie súkromia na pracovisku ako doma a zamestnávateľ by mal postupovať tak, aby nenarušoval určitú hranicu súkromia pracovníka. Malo by byť v súlade rešpektovanie práva na súkromie pracovníka a zároveň vyžadovanie povinností zo strany zamestnávateľa, ktorý je vedený snahou a právom požadovať výkon práce tak, aby zamedzil určitým rizikám (napr. trestnej činnosti, bezpečnosti, prípadným škodám).

3. Monitorovanie podľa Občianskeho zákonníka

Občianky zákonník č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“) v § 12 rieši ochranu osobnosti. V uvedenom ustanovení je uvedené, že:

„(1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

(2) Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

(3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“

Občiansky zákonník sa vzťahuje na všetky prípady, kedy nejde o monitorovanie priestorov prístupných verejnosti podľa zákona na ochranu osobných údajov a monitorovanie zamestnancov podľa Zákonníka práce.

PRÍKLAD: Môže sa v zariadení sociálnych služieb namontovať kamerový systém do priestorov, kde sa nachádzajú klienti (herňa, učebňa) bez súhlasu zákonných zástupcov týchto klientov? Zákonní zástupcovia by pritom nemali možnosť nazrieť, ako prebieha činnosť. Takúto možnosť by mal len štatutár.

V prípade monitorovania priestorov, ktoré nie sú verejnosti prístupné a dotknuté osoby nie sú zamestnancami prevádzkovateľa, spracúvajú sa osobné údaje snímaním kamerovým systémom na základe Občianskeho zákonníka a je potrebný súhlas dotknutých osôb. Teda v tomto prípade, ak ide o klientov, ktorí nie sú svojprávni, je potrebné vyžiadať súhlas na monitorovanie klientov zákonných zástupcov. S monitorovaním takýchto priestorov musí súhlasiť každý klient, resp. jeho zákonný zástupca.

Záver

Pri aplikácii každého z uvedených troch právnych základov monitorovania priestorov platí, že ide o spracúvanie osobných údajov, keďže výstup z kamerového systému – videozáznam – obsahuje osobné údaje patriace aj do osobitnej kategórie osobných údajov podľa § 13 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajovV komentári Kučerová, A., Nováková, L., Foldová, V., Nonnemann, F., Pospíšil, D.: Zákon o ochraně osobních údajů, Komentář, 1. vydání Praha: C. H. Beck, 2012, 536 s. je uvedené, že: „Ač záznam sám citlivé údaje obsahuje či obsahovat může, o jejich zpracování sa v tomto případe jednat nebude.“. Prevádzkovateľ kamerového systému je preto povinný dodržiavať aj príslušné ustanovenia citované pri spracúvaní osobných údajov, t. j. napríklad vypracovať bezpečnostný projekt alebo bezpečnostnú smernicu.

Zoznam použitej literatúry

1. Právnický slovník, Hendrych, D. a kol., druhé vydanie Praha, C. H. Beck, 2003

2. Poradca č. 2, vydanie prvé Bratislava, Vydavateľ Poradca s.r.o., 2003

3. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EC z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov

4. Stanovisko č. 4/2004 pracovnej skupiny zriadenej podľa článku 29 Smernice 95/46/EC k spracovaniu osobných údajov prostriedkami kamerového sledovania

Poznámka redakcie:
§ 13 ods. 3 Zákonníka práce
§ 13 ods. 4 Zákonníka práce
§ 12 Občianskeho zákonníka
§ 3 ods. 2, § 15 ods. 7 z. č. 122/2013 Z. z. , § 17 ods. 7 z. č. 122/2013 Z. z.

Poznámky pod čiarou:


Autor: JUDr. Marcela Macová, PhD.

Súvisiace príklady z praxe

Súvisiace právne predpisy ZZ SR

Funkcie

Partner

Nastavenie súborov cookies

Táto webová stránka používa rôzne cookies pre poskytovanie online služieb, na účely prihlásenia, poskytovania obsahu prostredníctvom tretích strán, analýzu návštevnosti a iné. V súlade s platnou legislatívou prosíme o potvrdenie súhlasu alebo nastavenie vašich preferencií. Ďakujeme.

Viac informácií.