Manželia, bývalí manželia a vyživovacia povinnosť

Keď sa povie výživné, každého (alebo väčšinu z nás) hneď napadne dieťa, výživné na dieťa. To je iba jeden druh vyživovacej povinnosti. Vedeli ste však o tom, že i manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť? Alebo že i rozvedený manžel, manželka, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, manželky príspevok na výživu? A čo tehotné ženy či nevydaté matky? Viete o tom, že zákon vám umožňuje žiadať príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom, ako i sumu potrebnú na zabezpečenie výživy dieťaťa? Čítajte a dozviete sa viac... 

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi 

§ 71 zákona o rodine (číslo 36/2005 Z. z.) 

(1) Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 

(2) Vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom. 

Preložme si citáciu zákona do hovorovej ľudskej reči. Málokto z nás vie, že vyživovacia povinnosť vzniká automaticky uzavretím manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Je teda viazaná iba na existenciu manželstva. Vychádza zo základných zásad zákona o rodine, konkrétne z článku 1 vety tretej... „Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.“ A z článku 4 prvého odseku... „Všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny.“ Ako sa spomína i v dôvodovej správe k zákonu o rodine  „vychádza sa z tradičnej filozofie vzťahov medzi manželmi, ktorá je založená na tom, že muž a žena majú rovnaké práva a povinnosti...“. 

Ako sa v manželstve žartom zvykne hovorievať, čo je tvoje, to je i moje, pomyslíte si, keď sme manželia a všetko máme spoločné a o všetko sa spolu delíme, o akú vyživovaciu povinnosť tu vlastne ide? Bohužiaľ, nie vždy je manželstvo prechádzkou v ružovej záhrade a nie vždy to v každom manželskom zväzku funguje bezproblémovo. 

Ak obaja manželia žijú v spoločnej domácnosti, riadne sa obaja svojou prácou pričiňujú o životnú úroveň ich oboch, vtedy nie je dôvod zamýšľať sa nad pojmom vyživovacia povinnosť. Stáva sa však, že jeden z manželov opustí spoločnú domácnosť, že manželia prestanú spoločne hospodáriť, pričom jeden zarába oveľa viac a vzniká problém so životnou úrovňou toho druhého manžela. Často  ide o ženy, ktoré sú na materskej alebo rodičovskej dovolenke, ktoré starostlivosťou o dieťa nemajú možnosť a príležitosť či schopnosť zamestnať sa, pracovať, zarábať a udržiavať si životnú úroveň takú, akú má zarábajúci manžel a akú by mali i ony, ak by riadne boli zamestnané či inak si mohli privyrobiť. 

Takisto môže nastať situácia, kedy jeden z manželov riadne pracuje a druhý z manželov študuje, pričom môže ísť o tak náročné štúdium (denné štúdium), počas ktorého nie je schopný študujúci manžel i pracovať, zarábať a prispievať tak na životnú úroveň oboch manželov a tým i na tú svoju. 

V takýchto odôvodnených prípadoch, ak sa obaja manželia nevedia rozumne dohodnúť a ak jeden z manželov vyživovaciu povinnosť neplní dobrovoľne, ten druhý má právo písomným návrhom podaným na príslušný súd požiadať súd, aby určil manželovi vyživovaciu povinnosť v takom rozsahu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Súd, ako som vyššie citovala, pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliada na starostlivosť o domácnosť a takisto vychádza zo zásady dobrých mravov. 

Tretia hlava zákona o rodine s názvom Vzťahy medzi manželmi v ustanovení § 18 hovorí: 

Manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. 

V ustanovení § 19 ods. 1 zákona o rodine sa zase píše: 

O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.  

V prípade nedodržiavania týchto vzájomných práv a povinností manželmi môže dôjsť k uplatňovaniu si vzájomnej vyživovacej povinnosti a k zohľadňovaniu pri rozhodnutiach súdov o určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi.  

K vyživovacej povinnosti medzi manželmi však môže dochádzať i v takých prípadoch, ak obaja manželia sa podieľajú na zabezpečovaní si svojich osobných potrieb zárobkovou činnosťou, avšak u každého z nich je táto úroveň rozdielna (z objektívnych či subjektívnych dôvodov), obaja manželia žijú oddelene a z toho dôvodu v celkovej životnej úrovni oboch manželov je značný rozdielny nepomer. Je potrebné rozlišovať jednotlivé príklady takýchto životných situácií, pretože do úvahy je nutné vziať i tie skutočnosti, javy a chovania jednotlivých osôb, ktoré vedú k vyššie spomínanému nepomeru v životnej úrovni, v životnom štandarde. Je totiž rozdiel, ak jeden z manželov vyvíja snahu a i napriek tejto snahe (z rôznych dôvodov) nie je schopný dosiahnuť takú úroveň života ako jeho partner (najčastejšie je príčinou nedostatok vzdelania, zlý zdravotný stav či iné osobné problémy) a iná vec je, ak jeden z manželov nemá na rozdiel od druhého manžela takú mieru životného štandardu spôsobenú svojím konaním, správaním a rozhodnutiami, ktoré majú sklon jedinca skôr ťahať ku dnu. Ide napríklad o holdovanie alkoholu, drogám či iným návykovým a omamným látkam a o taký spôsob života, ktorý zákonite nemôže viesť k lepšiemu životnému štandardu. Je preto pochopiteľné, že v takýchto veciach by súd v prípade rozhodovania o vyživovacej povinnosti bral dané do úvahy a tieto fakty by zohľadňoval pri svojom rozhodnutí. 

Výživné medzi manželmi, rovnako ako v iných prípadoch výživného podľa prvej až piatej hlavy tretej časti zákona o rodine však nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore so zásadami morálky. Z tohto hľadiska súd pri rozhodovaní o nároku na výživné medzi manželmi za trvania manželstva bude musieť vziať do úvahy najmä dĺžku manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu detí a tiež príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne. Pre záver, či priznanie výživného neodporuje zásadám morálky, môže byť významnou okolnosťou, či manžel uplatňujúci nárok na výživné neodmieta bez závažných dôvodov zo svojej strany plniť povinnosti vyplývajúce z ust. § 18 a § 19 zákona o rodine, či žije s druhom a pod. Vždy bude treba súhrnne uvážiť postoj každého z manželov k manželstvu a jeho účasť na zabezpečovaní potrieb spoločnej rodiny i domácnosti a význam vzájomnej vyživovacej povinnosti pre obnovenie manželského spolužitia (Z III s. 308 – 309). 

Vyživovacou povinnosťou sú osobné potreby, stravovanie, ošatenie, vzdelanie, kultúra, bývanie, šport. U oboch manželov by mal byť jej rozsah za normálnych okolností taký, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Dôležité je slovíčko v zásade. Nemožno totiž predpokladať, že bude úplne na rovnakej úrovni. V zásade by sa však mali o to pokúsiť.  Tento jav ovplyvňuje množstvo faktorov. Nie každý z manželov rovnako holduje športu či kultúrnym aktivitám. Niekomu stačí k životu málo, niekto si potrpí na luxus a zbytočnosti. Takisto sa v zákone explicitne stanovuje, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sa prihliada na starostlivosť o domácnosť. Je to pochopiteľné, pretože starostlivosť o domácnosť vyžaduje nielen finančné náklady, ale i čas, energiu a  osobné nasadenie, ľudovo povedané kopec práce, ktorá nie je zaplatená. To všetko sa berie do úvahy. 

Ak majú mať manželia zachovanú rovnakú životnú úroveň, je potrebné skonštatovať, že odporca sa na výdavkoch do spoločného majetku musí podieľať vyššou sumou než navrhovateľka, primerane pomeru príjmov oboch manželov... Ďalej súd uviedol, že zamestnanie navrhovateľky na polovičný pracovný úväzok je pri jej štúdiu na vysokej škole a starostlivosti o deti odôvodniteľné, navyše, keď so štúdiom začala počas manželského spolužitia a pri plnom rešpekte zo strany odporcu (rozsudok KS Trnava č. 11Co/142/2012). 

Zákon stanovuje všeobecné kritériá, ktoré sa posudzujú pri určovaní výživného, teda vyživovacej povinnosti, v spoločných ustanoveniach druhej hlavy zákona o rodine. 

§ 75 zákona č. 25/2006 Z. z. 

(1) Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného súd prihliadne aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 

(2) Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 

Podľa citovaného ustanovenia prihliada sa na schopnosti – t. j. zdravotný stav, osobné vlohy, danosti, vedomosti, vzdelanie, na možnosti – t. j. pracovný trh a možnosť zamestnať sa, na majetkové pomery – t. j. príjem, majetok (hnuteľný, nehnuteľný), ale i pôžičky, úvery, dlhy. Prihliada sa na to, či sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania – napr. z dôvodu, že odmieta cestovať za výhodnejšou prácou, ukončenie podnikateľskej činnosti, i majetkového prospechu – napr. ak odmietne dedičstvo, dar, výhru. Takisto sa prihliada na neprimerané majetkové riziká, ktorými môžu byť podnikateľské riziko, pochybné, špekulatívne transakcie s vidinou rýchleho zisku a pod. Posudzovanie všetkých týchto kritérií, skutočností a faktov nie je ani pre súdy jednoduchou záležitosťou. 

Pri úprave vzťahov s medzinárodným prvkom sa majetkové vzťahy manželov, pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak, spravujú právom štátu, ktorého sú príslušníkmi. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, tieto vzťahy sa spravujú slovenským právom. Dojednaná úprava manželského majetkového práva sa posudzuje podľa právneho poriadku, ktorý bol pre majetkové vzťahy manželov rozhodujúci v čase, keď k úprave došlo.  

Ak má oprávnený alebo povinný bydlisko alebo obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, je na konanie daná právomoc slovenského súdu. Ak nemá slovenský súd právomoc konať, na návrh účastníka môže nariadiť predbežné opatrenie. To má právne účinky len na území Slovenskej republiky. 

§ 76 ods. 1 zákona o rodine 

Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. 

Priamo v ustanovení zákona sa uvádza, že v prípade výživného, teda pri plnení vyživovacej povinnosti, ide o periodicitu platenia určitej stanovenej sumy, čiastky, ktorej splatnosť je vždy mesiac vopred. Vyplýva to z podstaty vzniku potreby určenia výživného a vyživovacej povinnosti z dôvodu uhrádzania priebežne vyskytujúcich sa výdavkov. Manžel, ktorému bolo určené, má tak finančné prostriedky k dispozícii vopred na riadnu úhradu svojich pravidelne sa opakujúcich a nevyhnutných potrieb. 

I v prípade vyživovacej povinnosti medzi manželmi platí to, čo je uvedené v § 78 ods. 1 a 3 zákona o rodine: 

(1) Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.  

(3) Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. 

Príspevok na výživu rozvedeného manžela 

Podľa našej právnej úpravy i rozvedený manžel, manželka má právo žiadať od bývalého manžela, manželky príspevok na výživu, ak nie je schopný živiť sa sám. 

§ 72 zákona o rodine 

(1) Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. 

(2) Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. 

(3)    Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. 

Už zo znenia samotného ustanovenia zákona je zrejmé, že na príspevok nemá nárok každý rozvedený manžel. O príspevok môže požiadať iba ten rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je základom pre uplatnenie tohto nároku na súde v prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode bývalých manželov. Podmienkou je, samozrejme, právoplatne rozvedené manželstvo. V opačnom prípade, teda ak by manželia neboli rozvedení,  by išlo  o vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, o ktorej bolo písané v úvode.  

O príspevku rozvedeného manžela na výživu môže súd rozhodnúť iba na návrh rozvedeného manžela podľa § 72 ZR. Takisto iba rozvedený manžel sa môže domáhať zmeny súdneho rozhodnutia alebo súdom schváleného zmieru, ktorým bol určený príspevok na výživu rozvedeného manžela (R 73/1965). 

Podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov môže prispievať bývalý manžel na primeranú výživu. Ak sám nemá dostatočné schopnosti, možnosti a ani jeho majetkové pomery by mu neumožňovali a nedovoľovali podieľať sa priznaným príspevkom na primeranú výživu bývalého manžela, súd by nemohol takýto príspevok priznať a bývalého manžela zaviazať na jeho úhradu. V takomto prípade bude vecou súdu dokazovaním určiť a stanoviť jednak povinnosť bývalého manžela prispievať na primeranú výživu rozvedenému manželovi a jednak výšku tohto príspevku. Do úvahy súd bude brať celkové pomery rozvedeného manžela, to znamená jeho majetkové pomery, zárobkové pomery. 

Dôležitým prvkom v obsahu predchádzajúcej vety je primeranosť výživy. Táto je vymedzená reštriktívnejšie oproti vyživovacej povinnosti manželov. V manželstve sa pri vyživovacej povinnosti má na mysli v zásade rovnaká životná úroveň oboch manželov, pričom u rozvedených manželov a nároku na príspevok na rozvedeného manžela zákon upravuje primeranú výživu. Pritom pod pojmom výživa sa nemá na mysli iba stravovanie, teda náklady vynaložené na stravu, ale i primerané potreby rozvedeného manžela súvisiace so životnou existenciou, ako sú bývanie, ošatenie, starostlivosť o zdravie, rôzne aktivity, záľuby. 

Nevyhnutnou výživou rozvedeného manžela v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 ZR sa nerozumejú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj uspokojenie ďalších nevyhnutných životných potrieb rozvedeného manžela, vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a pod. (R 1/1976, R 45/1986, str. 208). 

Príspevok môže požadovať rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je ďalšou nevyhnutnou podmienkou vzťahujúcou sa na uplatnenie tohto nároku. Čo znamená neschopnosť sám sa živiť? Kde je tá hranica? Závisí to od jednotlivých konkrétnych prípadov. Nie je to stanovené, zákon to neurčuje. Zvyčajne pôjde o také prípady, kedy rozvedený manžel v dôsledku napríklad zlého zdravotného stavu nie je schopný dosahovať vlastnými silami také príjmy a zárobky, ktoré by mu umožňovali a dovoľovali viesť život na takej úrovni, že by bol spôsobilý pokryť nimi svoje základné životné potreby, vyššie uvádzané. Nemusí to byť iba zlý zdravotný stav. Môže takisto ísť o dlhodobejšiu stratu zamestnania, nedostatok pracovných príležitostí (samozrejme nie z vlastného pričinenia, to znamená, že nie z dôvodu, že sa niekomu nechce pracovať), môže ísť o starostlivosť o invalidného rodinného príslušníka. A tieto všetky skutočnosti spojené i nie s priaznivými majetkovými pomermi. V žiadnom prípade nemôže ísť o taký prípad, kedy jeden z rozvedených manželov nepracuje z dôvodu, že sám nechce, ale zároveň bude očakávať, že ten druhý manžel sa pričiní o to, aby mal z čoho žiť, tým, že mu bude pravidelne mesačne posielať na účet peniaze... 

Neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť nie je daná len jeho zdravotným stavom a neschopnosťou pracovať, ale môže spočívať aj v inej objektívnej okolnosti, ako je napríklad starostlivosť o invalidné dieťa alebo o dieťa vyžadujúce stálu starostlivosť (R 3/1976). 

K otázke výšky príspevku na výživu rozvedeného manžela je úlohou súdu zadovážiť si spoľahlivý podklad pre posúdenie otázky, či a v akom rozsahu je rozvedená manželka schopná zo svojho zárobku uspokojiť svoje potreby. Treba vychádzať nielen z potrieb rozvedeného manžela požadujúceho príspevok na výživu, závislých od jeho schopností sám sa živiť, ale aj zo schopností a možností druhého rozvedeného manžela (R 1/1966). 

V druhom odseku ustanovenia § 72 zákona o rodine zákonodarca stanovuje podmienku, že súd o príspevku na výživu rozhoduje v prípadoch, ak medzi bývalými manželmi nedôjde k dohode. Ak by sa aj dohodli na úhrade, ibaže nie na výške tejto úhrady, i v takomto prípade bude musieť o výške príspevku rozhodovať súd na návrh bývalého manžela.  

Zároveň je stanovené v danom odseku, že súd pri určovaní rozsahu príspevku na výživu prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda k rozvodu manželstva. To znamená, že súd bude skúmať, kto a akou mierou sa pričinil o rozpad manželstva a z akých dôvodov sa manželstvo rozpadlo. Súd bude čerpať z rozvodového spisu a z výpovedí oboch manželov.  

V dôvodovej správe k zákonu o rodine č. 36/2005 Z. z. sa uvádza, že koncepcia priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela obsiahnutá v pôvodnom § 92 až § 94 zostáva nezmenená. Návrh zákona sa v § 67 ods. 3 vracia k úprave, ktorá bola vypustená novelou č. 132/1982 Zb. Limitovanie povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela na dobu piatich rokov po rozvode nie je absolútne. Návrh zákona umožňuje výnimočné predĺženie, ak sú na to objektívne dôvody. Táto úprava smeruje k rovnomernému zabezpečeniu ochrany nielen oprávneného, ale i povinného, ktorý ak by podľa platnej právnej úpravy nevyužil možnosť podať návrh na zmenu rozhodnutia pri podstatnej zmene pomerov (§ 79, § 163 ods. 1 OSP), mohol by sa dostať do nepriaznivejšej situácie. 

Podľa platnej právnej úpravy obsiahnutej v odseku tri príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na obdobie piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Toto limitovanie, tak ako sa uvádza v dôvodovej správe, nie je absolútne, to znamená, že je možné túto dobu predĺžiť za určitých zákonom stanovených podmienok. Aj tie sú iba príkladmo vymenované, pretože sa definujú najmä určité podmienky. Tými sú osobná starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru samotného manžela. 

Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad zákonom stanovenú hranicu piatich rokov je možné len na návrh oprávneného manžela. O tomto návrhu rozhoduje súd a môže mu vyhovieť, ak ide o výnimočný prípad, ak rozvedený manžel príspevok už poberal, to znamená, ak mu bol už priznaný (lebo ide o predĺženie) a z objektívnych dôvodov sa nemôže rozvedený manžel sám živiť ani po uplynutí doby piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. 

§ 73 zákona o rodine 

Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie.  

Smrť povinného subjektu je v zmysle zákona objektívnou právnou skutočnosťou zakladajúcou zánik povinnosti. V tomto prípade povinnosti na plnenie vyživovacej povinnosti, resp. platenia príspevku na výživu. Vzhľadom na to, že ide o príspevok na výživu rozvedeného manžela od bývalého manžela, logicky a automaticky smrťou tohto bývalého manžela predmetná povinnosť určená súdom alebo dohodou zaniká a neprechádza na iný subjekt. 

V prípade uzatvorenia nového manželstva takisto zaniká táto povinnosť priamo, pretože sa má za to, že podpornú funkciu i vo vzťahu poskytovania vyživovacej povinnosti plní manžel a prechádza táto funkcia naňho. Ak by nastala situácia, že by sa rozvedenému manželovi, ktorému bol priznaný príspevok na výživu a ktorý uzavrel nové manželstvo, čím došlo k zániku príspevku, znova manželstvo rozpadlo, nebolo by možné obnoviť opätovne nárok na príspevok na výživu od prvého manžela. Pokiaľ by sa i týmto druhým rozvodom manžel dostal do situácie, že nie je schopný sám sa živiť, musel by si požiadať o príspevok druhého, takisto už rozvedeného manžela. 

V prípade, že sa počas povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela zmenia pomery na strane manžela, ktorému bol príspevok priznaný a tento by sa časom bol schopný sám živiť, pôjde takisto o dôvod na zánik tejto povinnosti. Danú skutočnosť môže na súde namietať manžel, ktorý je zaviazaný na úhradu príspevku, a predmetnú skutočnosť súdu preukázať, aby bolo nepochybné, že ide o dôvod na zánik tejto povinnosti, alebo sa môžu obaja bývalí manželia dohodnúť na tom, že sa príspevok prestane uhrádzať na základe pominutia dôvodov na jeho platenie. 

Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke 

Napokon tu máme ešte jeden druh príspevku, ktorý zákon priznáva nevydatej matke. Nie vždy totiž dochádza k uzatvoreniu manželského zväzku a je to v dnešnej dobe čoraz častejší jav. I keď sa žena rozhodne, že zostane s dieťaťom sama a s otcom dieťaťa neuzavrie manželstvo, nemusí všetku ťarchu spojenú s nákladmi na svoju výživu a na tehotenstvo s pôrodom, ako i na výživu dieťaťa znášať sama. A to i vtedy, ak otec dieťaťa prispievať nechce dobrovoľne. 

§ 74 zákona o rodine 

(1) Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. 

(2) Súd môže na návrh tehotnej ženy uložiť mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, aby poskytol vopred sumu potrebnú na zabezpečenie jej výživy podľa odseku 1, príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom a sumu potrebnú na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu, počas ktorej by žene patrila materská dovolenka podľa osobitného predpisu. 

(3) Právo žiadať príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom podľa odseku 1 sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa pôrodu. 

V kontexte citovaných ustanovení možno hovoriť o dvoch povinnostiach vyplývajúcich zo zákona. Prvou je povinnosť prispievať na výživu matke, a to primerane a druhou povinnosťou je príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. V prvom prípade ide o otca dieťaťa, v druhom sa hovorí o mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné. 

Doba, počas ktorej je otec dieťaťa povinný prispievať matke dieťaťa, je stanovená na dva roky. Muž, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, je povinný poskytovať matke dieťaťa sumu potrebnú na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu trvania materskej dovolenky (trvanie materskej dovolenky je upravené podľa  osobitného predpisu, ktorým je Zákonník práce). 

Medzi náklady spojené s tehotenstvom patrí predovšetkým úhrada tehotenského ošatenia, topánok, tehotenskej stravy, náklady spojené s lekárskymi vyšetreniami, so zdravotným stavom. Náklady spojené s pôrodom predstavujú predovšetkým úhradu nemocničných nákladov (lekársky zákrok, nemocničné príplatky), poistenie a takisto náklady spojené s výbavou pre dieťa (postieľka, výbavička, oblečenie, plienky a pod.). Všetky tieto položky musia byť matkou zdokladované a ich úhrada sa proporcionálne prerozdelí medzi matku dieťaťa a pravdepodobného otca, prípadne súd určí pomer úhrady v závislosti od majetkových pomerov ich oboch, pričom vezme do úvahy i zárobkové možnosti, schopnosti. 

Dôležitou skutočnosťou je ten fakt, že návrh na súd, ktorým sa požaduje uloženie povinnosti poskytnúť vopred sumu potrebnú na zabezpečenie výživy, ako i nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom spolu so sumou na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu trvania materskej dovolenky od muža, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, musí podať žena – matka dieťaťa, v priebehu tehotenstva. Pretože zákon jasne hovorí o tehotnej žene. Ak by bol súdu doručený takýto návrh po pôrode, súd návrh zamietne. V takom prípade by sa musela žena najskôr súdnou cestou domáhať určenia otcovstva dieťaťa a po tomto úkone by si následne mohla uplatňovať na súde nárok podľa odseku 1 (§ 74 ods. 1 zákona o rodine). 

V prípade povinného zákon hovorí o mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné. Úlohou súdu nebude otázka zisťovania skutočného biologického otca dieťaťa pre uznanie príspevku. Bude skúmať iba pravdepodobnosť otcovstva. Ak by sa v priebehu konania neskôr preukázalo, že biologickým otcom nie je ten, ktorého žena – matka dieťaťa, žalovala súdnou cestou na zaviazanie povinnosti na úhradu príspevku a tento by tieto náklady plnil, má právo požadovať v zmysle § 79 ods. 1 zákona o rodine toto plnenie od osoby, ktorá je biologickým otcom dieťaťa. 

Kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. 

Z vyššie uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že nárokovať si úhradu už poskytnutej sumy môže oprávnená osoba (muž, ktorý bol zaviazaný na úhradu príspevku a nákladov na výživu dieťaťa, ktorého nie je otcom) aj v prípade, ak nesplnil za iného povinnosť v plnom rozsahu, ale iba sčasti. 

Ak otec dieťaťa na základe rozhodnutia súdu prispieval na výživu maloletého dieťaťa do rúk jeho matky ešte aj po tom, čo dieťa bolo osvojené manželom matky, ktorý spolu s matkou dieťaťa riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosti na osvojené dieťa, nešlo zo strany biologického otca o plnenie vyživovacej povinnosti za iného podľa § 101 ZR, ale o poskytnutie majetkového prospechu matke dieťaťa z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Vecne pasívne legitimovanou na vydanie bezdôvodného obohatenia je matka dieťaťa ako preberateľka plnenia (R 91/2000). 

Pravdepodobné otcovstvo sa bude posudzovať v zmysle druhej alebo tretej domnienky otcovstva. Druhou domnienkou otcovstva (prvou je otcovstvo manžela) je súhlasné vyhlásenie rodičov pred matričným úradom. Treťou domnienkou otcovstva je preukázaná súlož muža s matkou dieťaťa v rozhodujúcom období bez existencie vylučujúcich okolností. 

Na záver... 

Po prečítaní celého článku na jeho konci možno dospieť k záveru, že ľudské vzťahy sú komplikované. A nevyspytateľné. Najmä, ak sa dvaja dospelí ľudia nevedia rozumne dohodnúť. Vraví sa, že život nie je komplikovaný, iba ľudia ho takým robia... Možno áno, možno nie. Pre tých, pre ktorých nie je život prechádzkou v ružovej záhrade, bez ohľadu na to, kto a čo to spôsobilo a prečo sa tak stalo, dúfajme, že bude týchto pár riadkov nápomocných a pomôže im aspoň sčasti zorientovať sa v tom, na čo majú nárok a aké práva, ale i povinnosti im poskytuje zákon. 

Edmund Horváth, Erik Varga – Zákon o rodine, Komentár, Iura Edition s.r.o., 2009 

Autor: JUDr. Monika Kiklicová