Pracovné súdy a vymožiteľnosť mzdových nárokov

Zamestnanec sa môže u zamestnávateľa domáhať nápravy porušení právnych predpisov v pracovnoprávnych vzťahoch prostredníctvom mediácie, rozhodcovského konania, inšpektorátu práce a súdu. Mediácia je taká forma konania, ktorou môže zamestnanec a zamestnávateľ dobrovoľne urovnať spor. Vzhľadom na skutočnosť, že k mediácii môže zamestnávateľ pristúpiť len dobrovoľne, pričom právne predpisy mu takúto povinnosť neukladajú, autor tejto práce nepovažuje mediáciu za efektívnu. Navyše mediačná dohoda nie je exekučným titulom. Naproti tomu rozsudok rozhodcovského konania je exekučným titulom. V prípade porušenia pracovnoprávnych predpisov sa zamestnanec môže obrátiť na inšpektorát práce. Správne konanie vedené inšpektorátom práce nie je pre zamestnávateľa dobrovoľné. Rozhodnutie, ktoré je zamestnávateľovi uložené inšpektorátom práce v prípade jeho porušenia pracovnoprávnych predpisov, je exekučným titulom. Výkonu inšpekcie práce sa teda zamestnávateľ musí podriadiť a aj rozhodnutie je exekučným titulom, avšak samotné rozhodnutie nesleduje uspokojenie nárokov zamestnanca vyplývajúcich z porušení pracovnoprávnych predpisov zamestnávateľa, keďže pokuty uložené inšpektorátom práce v rozhodnutí sú príjmom štátneho rozpočtu.

V prípade porušenia pracovnoprávnych predpisov môže byť efektívnym prostriedkom ochrany zamestnanca len rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a ktoré priamo sleduje uspokojenie nároku zamestnanca. Aby sa zamestnanec mohol domôcť svojich práv takýmto prostriedkom, musí sa obrátiť na všeobecný súd. Konanie pred všeobecným súdom napríklad z pohľadu rýchlosti konania, špecializácie sudcov, platenia súdnych poplatkov atď. nie je osobitne upravené pre oblasť pracovných sporov. Konanie týkajúce sa pracovnoprávnych sporov teda v Slovenskej republike neprebieha pred špeciálnymi pracovnými súdmi a ani senátmi, lebo podľa slovenskej úpravy tieto spory podliehajú konaniu na všeobecných súdoch. Táto úprava je spolu s bulharskou, rumunskou, gréckou a holandskou v Európskej únii skôr výnimkou, pretože väčšina západnej Európy pozná špeciálne pracovné súdy alebo aspoň senáty.*) Vzhľadom na súčasnú reformu Občianskeho súdneho poriadku článok poukazuje na možné východiská a inšpirácie k budúcej právnej úprave v súvislosti so zavedením pracovných súdov, resp. senátov.

Pracovné súdy

Skôr ako začneme navrhovať možnosti právnej úpravy, ktorá by reflektovala zamestnanca ako slabšiu stranu v pracovnoprávnom spore, je potrebné uviesť, že vytvorenie samostatných pracovných súdov alebo senátov nezávisí len od vôle zákonodarcu, ale aj dostupnosti finančných zdrojov na zavedenie takejto zmeny právnej úpravy. Máme za to, že zásadným problémom je rýchlosť a spoľahlivosť rozhodovania o mzdových nárokoch v pracovnoprávnych sporoch. Ak zamestnanec, ktorý hospodári s minimálnym príjmom, neobdrží od zamestnávateľa svoj mzdový nárok načas, nedokáže pokryť výdavky svojej rodiny. Nevyplatenie mzdového nároku môže byť teda existenčná otázka nielen pre samotného zamestnanca, ale aj jeho rodinu. Niekoľkoročný súdny spor o vyplatenie mzdového nároku zamestnancovi sa môže minúť účinku, kvôli ktorému sa zamestnanec obrátil na súd.

Predtým, ako začneme navrhovať inšpirácie pre novú právnu úpravu, ktorá by mala zefektívniť prácu súdov v oblasti pracovnoprávnych sporov, nesmieme opomenúť právnu úpravu, ktorá sa už v minulosti osvedčila. V súčasnosti podľa článku 143 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sústavu súdov tvorí Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Ostatnými súdmi sú okresné a krajské súdy. Súčasný právny poriadok teda neupravuje existenciu špecializovaných súdov, resp. senátov, ktoré by prejednávali pracovnoprávne spory. V minulosti však na našom území existovala právna úprava, ktorou boli zriadené pracovné súdy, a to zákon č. 131/1931 Zb. o soudníctví ve sporech z poměru pracovního, služebního a učebního (zákon o pracovních soudech) (ďalej len ako „zákon o pracovných súdoch“), ďalej to bolo nariadenie, ktorým sa zriaďujú pracovné súdy, vyhláška ministra spravodlivosti o začiatku činnosti pracovných súdov atď.

Tieto novozriadené pracovné súdy nadväzovali na dovtedy platnú právnu úpravu o živnostenských súdoch. Pracovný súd mal postavenie živnostenského súdu. Pracovné súdy riešili spory z pracovného, služobného alebo učebného pomeru. Prejednávané spory mohli jednak vzniknúť medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale aj medzi zamestnancami u toho istého zamestnávateľa navzájom.*) Spory z pracovného, služobného alebo učebného pomeru sa týkali otázok mzdy, provízie a iným odmien, ale aj iných nárokov z pomerov, ako napr. zrážky zo mzdy, zmluvná pokuta, vrátenie kaucie, dovolenka atď.

Efektívne a rýchle konanie pred súdom

V tom čase boli pracovné súdy efektívne z pohľadu rýchlosti a objektívnosti konaní o pracovnoprávnych sporoch, ktoré boli vedené sudcom z povolania a prísediacimi z oboch stavov, t. j. zamestnancov a aj zamestnávateľov. Sudca z povolania bol v tom čase menovaný prezidentom krajského súdu, pričom pri výbere takéhoto sudcu sa prihliadalo na jeho znalosti a prax z pracovnoprávnej oblasti. Prísediaci boli zložení z polovice zo zamestnancov a z druhej polovice zo zamestnávateľov a boli menovaní na návrh ústredných odborových organizácií. Prísediaci zo strany zamestnancov museli spĺňať podmienky, medzi ktoré patrila československá štátna príslušnosť, vek aspoň 30 rokov a tento zamestnanec nemohol byť vylúčený z práva voliť v obci, kde mal trvalé bydlisko. Prísediaci zo strany zamestnancov mali nárok na náhradu hotových výdavkov, ktoré im vznikli z predmetu vykonávanej činnosti na súde.

Títo prísediaci boli aj zákonom chránení v prípadoch, keď s nimi chcel zamestnávateľ skončiť ich pracovný pomer z titulu funkcie prísediaceho na súde. Funkčné obdobie prísediaceho bolo 3 roky. Prísediacim zo strany zamestnávateľov mohol byť menovaný len ten, ktorý spĺňal podmienku, že mal oprávnenie navonok zastupovať obchodnú spoločnosť, alebo to boli úradníci zamestnávateľa. To, že boli pracovné súdy efektívne a v očiach verejnosti uznávané, vyplývalo aj z ankety, ktorú v tom čase zorganizovalo ministerstvo spravodlivosti, lebo z nej vyplynulo, že pracovné súdy sa osvedčili. Aj keď bolo v tom čase zriadené pracovné súdnictvo, nie všade vznikali pracovné súdy.

V tom čase bolo pracovné súdnictvo vykonávané pracovnými súdmi, osobitnými oddeleniami pre pracovné spory a okresnými súdmi podľa pravidiel predmetného zákona o pracovných súdoch.

V praxi to v tom čase vyzeralo tak, že ak nebol zriadený pracovný súd v mieste bydliska žalobcu, tak sa žalobca obrátil na osobitné oddelenie pre pracovné spory na všeobecnom súde.

Ak takéto osobitné oddelenie nebolo zriadené, tak pracovnoprávny spor prejednal okresný, t. j. všeobecný súd žalobcu.*)

Súdne poplatky pri pracovnoprávnych sporoch

Podľa právnej úpravy boli v roku 1931 pracovné spory oslobodené od súdnych poplatkov len do výšky 500 Kč. Pracovné súdy rozhodovali v senátoch. Senát bol zložený z predsedu a dvoch prísediacich, pričom jeden prísediaci bol zo stavu zamestnancov a druhý prísediaci bol zástupca zamestnávateľov. V konaní mohol byť žalobca zastúpený advokátom, okrem prípadov, keď bola hodnota predmetu sporu nižšia ako 1 000 Kč. Z ustanovenia § 25 zákona o pracovných súdoch vyplýva, že súd rozhodoval v skrátenom konaní tým spôsobom, že prvé rokovanie súdu muselo byť začaté do 5 dní od podania žaloby. Účelom tohto konania bolo rýchle rozhodnutie súdu prostredníctvom zmieru alebo rozsudkom o zmeškaní, uznaní alebo vzdaní sa nároku, prípadne aby sa rozhodlo o námietke o už rozhodnutej veci (rei iudicatae) alebo prekážke litispendencie. Ak súd nerozhodol podľa § 25 zákona o pracovných súdoch do 5 dní od podania žaloby, konanie pokračovalo v súlade s ustanovením § 26 zákona o pracovných súdoch nariadením pojednávania v čo najkratšej dobe. Predmetný zákon explicitne v § 26 ods. 1 stanovoval, že predseda senátu mal konanie pripraviť tak, aby sa spor skončil na prvom pojednávaní, a to sa týkalo predovšetkým pracovnoprávnych sporov o mzde, provízii a inej odmene, náhradných nárokoch z vykonanej práce atď.

Strany sporu sa mohli proti rozhodnutiu odvolať, pričom zákon o pracovných súdoch rozlišoval odvolania podľa výšky predmetu sporu. Podľa ustanovenia § 28 ods. 2 zákona o pracovných súdoch, ak bola hodnota sporu vyššia ako 300 Kč, odvolanie nemuselo obsahovať odvolacie dôvody. Naopak, ak bola hodnota sporu nižšia ako 300 Kč, odvolanie muselo obsahovať taxatívne vymenované dôvody, a to napr., že bolo rozhodnuté o veci, ktorá nespadá do právomoci pracovných súdov, alebo že súd nebol riadne obsadený atď. O odvolaní rozhodoval senát zložený z 3 sudcov z povolania. Laický prvok, t. j. prísediaci zo strany zamestnancov a zamestnávateľov teda v odvolacom konaní nemali svoje zastúpenie.

Návrhy de lege ferenda

Zastávame názor, že právna úprava zákona o pracovných súdoch by mohla byť v niektorých častiach inšpiráciou pre súčasnú právnu úpravu. Článok upriamuje z právnej úpravy z roku 1931 pozornosť najmä na súvislosti s rýchlosťou konania, laickým prvkom a oslobodením od súdnych poplatkov limitovaných zákonnou hranicou. V súčasnej dobe je z hľadiska pracovnej zaťaženosti síce nepredstaviteľné, aby bolo prvé pojednávanie súdom vytýčené do 5 dní od podania žaloby, ale myšlienka viazať vytýčenie prvého pojednávania zákonnou lehotou má svoje opodstatnenie a pre rýchlosť a dĺžku súdneho konania by mala podstatný význam. Za vhodné zákonné ustanovenie pre súčasnú a budúcu právnu úpravu posilňujúcu rýchlosť súdneho konania považujeme aj zákonnú povinnosť sudcu pripraviť konanie tak, aby sa spor skončil na prvom pojednávaní, a to najmä v sporoch o mzdové nároky.

Oslobodenie od súdnych poplatkov

Výška súdnych poplatkov hrá významnú úlohu pri rozhodovaní zamestnancov, či im ich finančná situácia umožní obrátiť sa na súd alebo nie. Pre mnohých zamestnancov s minimálnou mzdou je nevyplatenie mzdových nárokov ich zamestnávateľmi často existenčnou otázkou. Výška súdnych poplatkov je pre týchto zamestnancov prekážkou riešenia ich pracovnoprávnych sporov o mzdové nároky na súdoch. V súčasnej dobe síce naša právna úprava umožňuje v taxatívne stanovených prípadoch oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak táto úprava nie je dostatočná. V súvislosti s pracovnoprávnymi spormi je podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov od poplatku oslobodený len navrhovateľ:

• v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania,
• v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a
• pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.

Zamestnanec môže byť v súdnom konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov za splnenia požiadaviek uvedených v ustanovení § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Toto oslobodenie od súdnych poplatkov však podlieha rozhodovacej činnosti súdu a taktiež rozhodnutiu o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. Z pohľadu rýchlosti konania, keď je rýchlosť konania o pracovnom spore o mzdový nárok existenčnou otázkou zamestnanca, je takýto postup pri oslobodení od súdnych poplatkov neefektívny.

Právna úprava týkajúca sa oslobodenia od súdnych poplatkov by nemala podliehať rozhodovacej činnosti súdu. Ako o vhodnej úprave oslobodenia od súdnych poplatkov by sa dalo uvažovať o viazanosti na príjem toho konkrétneho zamestnanca, ktorého právo na vyplatenie mzdového nároku malo byť porušené. Samozrejme, skutočnosť, že od súdnych poplatkov bude oslobodený každý navrhovateľ – zamestnanec, ktorý by spĺňal požiadavku zákonom určenej výšky príjmu, by bola pre súdy pracovne zaťažujúca, pretože by sa na súd mohol obrátiť každý, kto:

• by sa domnieval, že jeho práva boli porušené a
• a výška jeho príjmu by neprekračovala zákonný limit.

To, aby návrh navrhovateľa – zamestnanca, podaný na súd spĺňal podmienku, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie jeho práva, by mohol preukazovať napr. protokol o výsledku inšpekcie práce vydaný podľa § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o inšpekcii práce“). Protokol vydaný inšpektorom práce obsahuje zistené porušenia právnych predpisov.

Považujeme za efektívne, aby oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o pracovnoprávnych sporoch podliehalo:

1) výške príjmu dotknutého zamestnanca a

2) predloženiu protokolu o výsledku inšpekcie práce, ktorý obsahuje špecifikáciu porušení právnych predpisov, ktorých nápravy sa dotknutý zamestnanec v súdnom konaní domáha.

Týmto postupom by sa dosiahol stav, že od súdnych poplatkov budú oslobodení tí zamestnanci, ktorých finančná situácia neumožňuje ich úhradu a navyše to, že pri týchto zamestnancoch nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, pretože porušenie právnych predpisov by preukazoval protokol o výsledku inšpekcie práce.

Vyššie uvedeným postupom oslobodenia od súdnych poplatkov by bola naplnená aj požiadavka rýchlosti konania, lebo navrhovateľ by nebol viazaný pokračovať v súdnom konaní až po rozhodnutí súdu o oslobodení od súdnych poplatkov, resp. rozhodnutí o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.

Čo sa týka rýchlosti vydania protokolu o výsledku inšpekcie práce, t. j. vykonania inšpekcie práce o tom, či zamestnávateľ porušil právne predpisy alebo nie, tak zákon o inšpekcii práce stanovuje v § 7 ods. 8 písm. c) všeobecnú 30-dňovú lehotu odo dňa podania podnetu zamestnanca, ktorý sa domnieva, že jeho práva boli porušené.

Laický prvok v súdnom konaní

Dalo by sa uvažovať, že právna úprava zákona o pracovných súdoch z roku 1931, čo sa týka objektívnosti konania prostredníctvom zastúpenia laického prvku v konaní, by mohla nájsť uplatnenie aj v súčasnej právnej úprave. Tento laický prvok sa v minulosti osvedčil. V minulosti bol senát pracovného súdu zložený zo sudcu z povolania a z prísediacich z oboch stavov, t. j. zamestnancov a aj zamestnávateľov. Senát súdu zložený z predsedu, ktorým by bol sudca menovaný predsedom súdu, a z dvoch prísediacich, kde by bol jeden zástupca z radov zamestnávateľov a jeden zástupca z radov zamestnancov, je vhodnou inšpiráciou pre zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy, ktorá by reflektovala stav oboch strán v pracovnoprávnom vzťahu, a to zamestnávateľa ako silnejšiu stranu a zamestnanca ako slabšiu stranu. Súčasná právna úprava by umožňovala formu menovania zaužívanú v minulosti, a to menovanie predsedu senátu na základe fundovanosti sudcu v oblasti pracovného práva a menovanie laického prvku, t. j. prísediacich, na základe odborových organizácií. Na strane zamestnancov sa javí ako kompetentným orgánom na menovanie svojho zástupcu Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky. Na strane zamestnávateľov sa javí ako kompetentným orgánom na menovanie svojho zástupcu Republiková únia zamestnávateľov.

Zavedenie osobitných senátov na súdoch vo vyššie uvedenom zložení by nebolo pre súdy finančne zaťažujúce, pretože zástupcovia z radov zamestnancov a zamestnávateľov by svoje funkcie ako prísediaci zastávali ako čestné funkcie. Vhodným riešením by bolo, ak by hotové výdavky prísediacich musela uhradiť tá strana pracovnoprávneho sporu, ktorá nemala v súdnom konaní úspech.

Takéto zloženie senátu, kde by mali svoje zastúpenie aj zamestnanci, by zvýšilo hodnovernosť a objektívnosť slovenského pracovného súdnictva v očiach verejnosti.

Vymoženie mzdového nároku v rozhodcovskom konaní

S poukazom na právnu úpravu týkajúcu sa prejednávania pracovnoprávnych sporov z roku 1931, ktorá sa osvedčila, článok analyzuje aj ďalšie právne úpravy z minulosti, ktorými sa na území dnešnej Slovenskej republiky riadili pracovnoprávne spory. Prijatá právna úprava vyhláškou č. 184/1959 Ú. v., ktorou sa vydávajú smernice pre rozhodovanie pracovných sporov v závodoch, stanovovala, aby pracovné spory, ktoré v závode vzniknú, riešili sami pracujúci, a to v rozhodcovskom konaní priamo v závodoch. V zmysle tejto vyhlášky sa v závodoch na tento účel zavádzali rozhodcovské konania. V zavádzaní rozhodcovského konania v pracovných sporoch bolo badať dva základné vývojové smery, a to po prvé – prechod niektorých úloh štátnych orgánov na dobrovoľné spoločenské organizácie a po druhé – prejednávať pracovné spory za účasti zástupcov pracujúcich kolektívov, a to predovšetkým zmierovacím konaním.*)

Tento právny stav bol však nahradený novou vyhláškou č. 23/1970 Zb. o prejednávaní pracovných sporov komisiami pre pracovné spory. Podrobná úprava rozhodcovského konania bola zrušená.*) Ani táto právna úprava sa na rozdiel od právnej úpravy z roku 1931 neosvedčila. Komisie pre pracovné spory (ďalej len ako „komisie“) sa v praxi neprejavili ako dostatočne účinný nástroj na riešenie pracovných sporov, a to hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé – tieto komisie nemali u pracovníkov ani v organizáciách dostatočnú autoritu, lebo boli vybavené iba zmierovacou právomocou. Po druhé – prejednávanie väčšiny pracovných sporov pred nimi bolo iba fakultatívne, a preto sa navrhovateľ mohol podľa svojej voľby obrátiť na komisiu alebo priamo na súd a odporca mohol konanie pred komisiou odmietnuť.

Pracovníci a ani organizácie sa teda za takýchto skutočností neobracali na komisie v takej miere, ako sa očakávalo, takže hlavný účel komisií, a to prerokovať väčšinu pracovných sporov priamo v organizáciách, sa nedosiahol. Kvôli neúspechu týchto komisií bola prijatá druhá novela Zákonníka práce, ktorá paradoxne zrušila celú právnu úpravu obsiahnutú vyhláškou č. 23/1970 Zb.

Prijatou právnou úpravou, a to vyhláškou č. 42/1975 Zb., boli poverené prejednávaním pracovných sporov rozhodcovské komisie ako orgány základných organizácií ROH. Táto úprava vytvárala predpoklady na zvýšenie autority komisií tak v organizáciách, ako aj u pracovníkov tým, že bola podstatne rozšírená rozhodovacia právomoc komisií, ako aj obmedzenie možnosti účastníkov pracovných sporov obracať sa priamo na súd.*) Rozhodcovské konanie bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia komisie. Podľa § 212 ods. 1 bolo rozhodcovské konanie bezvýsledné, ak proti rozhodnutiu komisie boli podané v určenej lehote námietky alebo ak účastník sporu navrhol, aby sa spor postúpil na ďalšie prejednávanie súdu.

Ak bolo teda rozhodcovské konanie bezvýsledné, komisia bola povinná bezodkladne postúpiť spor na ďalšie prejednanie súdu. Za účinnosti tejto právnej úpravy v pracovných veciach konal a rozhodoval vždy senát. Takže aj v právnej úprave v tomto časovom období sa pri prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov využívali bohaté skúsenosti sudcov z ľudu.**)

Po analýze právnych úprav z tohto časového obdobia máme za to, že úprava z rokov 1959 až 1975 nie je vhodnou inšpiráciou pre súčasný právny stav.

Zásadný rozdiel v zrušenej právnej úprave, čo sa týka riešenia pracovných sporov, vidí autor článku v tendencii prechodu úloh štátnych orgánov na dobrovoľné spoločenské organizácie. Domnievame sa, že táto tendencia by v súčasnej dobe nemala úspech a podľa názoru autora článku by sa rozhodcovské komisie neosvedčili z rovnakých dôvodov, ako uviedol Karel Witz, a to najmä, že by nemali u zamestnancov a ani v spoločnostiach dostatočnú autoritu.*)

Zhrnutie na záver

V pracovnoprávnom vzťahu je zamestnanec vždy tou slabšou stranou. Možno uviesť, že súčasná právna úprava pri riešení pracovnoprávnych sporov nereflektuje tento stav, najmä čo sa týka rýchlosti súdneho konania a rovnosti strán pred sudcom. Strany pracovného pomeru môžu svoj pracovný spor riešiť inšpekciou práce, mediáciou, rozhodcovským konaním a súdom. Len rozhodnutie súdu je však exekučným titulom, na základe ktorého dochádza k vykonateľnosti nápravy porušenia právnych predpisov zo strany zamestnávateľov.

Dalo by sa uvažovať nad tým, že rozhodovacia činnosť súdov by sa mala zefektívniť. Zefektívnenie vidíme predovšetkým v rýchlosti konania, súdnych poplatkoch a laickom prvku, kde inšpiráciou sú právne úpravy z minulosti, ktoré boli analyzované a ktoré sa v minulosti osvedčili. Rýchlosť súdneho konania by mohla byť efektívnejšia uznávaním niektorých úkonov uskutočnených počas výkonu inšpekcie práce a zaznamenaných v protokole o výsledku inšpekcie práce.

Článok poukázal, že v zákone o pracovných súdoch z roku 1931 bolo explicitne stanovené, že predseda senátu mal konanie pripraviť tak, aby sa spor skončil na prvom pojednávaní, a to predovšetkým v pracovnoprávnych sporov o mzde, provízii a inej odmene, náhradných nárokoch z vykonanej práce atď. Domnievame sa, že na to, aby súdy mohli rozhodnúť na prvom pojednávaní, museli by uznávať určité úkony uskutočnené práve počas výkonu inšpekcie práce, v ktorej zamestnávatelia predkladajú a vyhlasujú svoje záväzné stanoviská. Výkon inšpekcie práce uskutočňujú inšpektori práce, ktorých predpoklady z pohľadu vedomostí a praxe z oblasti pracovného práva na výkon tejto funkcie podliehajú neustálej kontrole.

Protokol o výsledku inšpekcie práce obsahuje okrem zistených porušení právnych predpisov aj vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu atď.

Tieto úkony musia byť uskutočnené počas výkonu inšpekcie práce v zákonom stanovenej lehote. Inšpiráciu, ako urýchliť súdne konanie v oblasti pracovnoprávnych sporov, je možné vidieť v uznávaní určitých úkonov uskutočnených počas výkonu inšpekcie práce v súdnom konaní tak, ako bolo uvedené v tejto práci, a to napríklad vo vzťahu k oslobodeniu od súdnych poplatkov.

Autor: JUDr. Jozef Lukajka, PhD.