Úroky z omeškania pri vyplácaní náhrady mzdy. Ako to vlastne s nimi je?

Prvou je celkom jednoduché zamyslenie, že ak sa dajú požadovať úroky z omeškania pri náhrade mzdy, akým okamihom vzniká povinnosť zamestnávateľa na ich úhradu? Druhá je už o niečo viac daňového charakteru a nastolená je v tom smere, či poskytnut úroky z omeškania treba zdaniť alebo nie?

Úroky z omeškania pri náhrade mzdy

Skúsme začať hneď tou prvou otázkou. Ide o nastolenie celkom štandardnej situácie, kedy pri ukončení pracovného pomeru zamestnanec nesúhlasí s týmto úkonom, považuje ho za neplatný, a preto sa obráti so žalobou na príslušný súd. Okrem vyslovenia neplatnosti jednostranného rozviazania pracovného pomeru však bude požadovať aj náhradu mzdy.

Teda nárok na doplatenie svojej mzdy, ktorú od momentu ukončenia pracovného pomeru nedostáva. A teraz prichádzame k prvotnej otázke, ktorú by sme mali zodpovedať. Kedy je moment na strane zamestnávateľa, že sa dostáva do omeškania s výplatou mzdy a je možné uplatniť nárok na úrok z omeškania?

Skôr ako si to zadefinujeme, na tieto nároky (úrok z omeškania) sa aplikuje výška ako pri iných občianskych plneniach, s ktorými je dlžník v omeškaní. A teda výška úroku z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia, ako je základná úroková sadzba ECB (Európskej centrálnej banky) platná k prvému dňu omeškania s výplatou mzdy. A tu je opäť odkaz na nami už vyslovenú otázku, kedy nastáva prvý deň omeškania s výplatou mzdy pri jej náhrade z vyššie uvedených dôvodov?

Existujú na túto tému dva základné názory. Prvý vychádza z predpokladu, že na priznanie úrokov z omeškania musí byť existencia právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým je konštatované neplatné skončenie pracovného pomeru. Teda súd vysloví neplatnosť skončenia a tým zároveň nepriamo (ak sa nekoná zároveň aj o náhrade mzdy) určí, že zamestnanec bol prepustený v rozpore so zákonom a prislúcha mu náhrada mzdy. Keďže však zamestnávateľ túto mzdu doteraz (od momentu skončenia pracovného pomeru až po rozhodnutie súdu) neplatil, zároveň je tu možnosť domáhať sa aj úroku z omeškania. A dňom, odkedy by si mohol zamestnanec nárokovať a zároveň požadovať popri náhrade mzdy aj úroky z omeškania, je deň, kedy rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť. Táto myšlienka má svoju logiku, pretože až momentom vyslovenia rozhodnutia súdu, že je napríklad výpoveď neplatná, je možné ustáliť, že zamestnávateľ je v omeškaní, pretože neplatí mzdu v pracovnom pomere, ktorý týmto rozhodnutím stále trvá a nikdy nebol zrušený jednostrannou výpoveďou.

Druhý pohľad, ktorý je aj podľa mojej domnienky správny, vychádza z princípu, že každé plnenie mzdy patrí zamestnancovi najneskôr momentom jej splatnosti. Nie je teda rozhodujúce, kedy nadobudne právoplatnosť rozsudok súdu o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Rozhodujúci je deň, ktorý bol určený ako splatnosť mzdy a keď dodržaný nebol, vzniká na strane zamestnávateľa omeškanie a zároveň nárok zamestnanca, ktorý si popri nároku na náhradu mzdy (pri neplatnom skončení pracovného pomeru) môže uplatniť aj nárok na úrok z omeškania.

A to dňom, ktorý nasleduje po dni splatnosti každej mzdy. To je podstatný rozdiel oproti prvej možnosti a ako som už uviedol, tento názor a zároveň postup považujem za správny.

Zdanenie úrokov z omeškania

Otázka, ktorá býva často mimo diania celého problému, čo sa týka vyplácania náhrady mzdy a úrokov z omeškania, je spojená s daňovým právom. Je nutné zdaniť aj úrok z omeškania, ktorý bol vyplatený titulom

omeškania platby mzdy?

Odpoveď celkom jednoznačne upravuje napríklad rozhodnutie NS ČR sp. zn.: 20 Cdo 2006/2011, keď bolo konštatované:

Ak by sme nahliadli do nášho zákona o dani z príjmov, tak za zdaniteľné plnenie sa považuje aj príjem zo súčasného alebo z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu [norma ďalej pokračuje v § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov vymenovaním iných pomerov, ktoré však nie sú pre účel nášho článku až tak podstatné] a je príjmom bez ohľadu na svoj právny dôvod, bez ohľadu na to, či ide o pravidelný, nepravidelný alebo jednorazový príjem, ktorý sa vypláca, poukazuje alebo pripisuje k dobru, alebo spočíva v inej forme plnenia  daňovníkovi s týmto príjmom (ďalej len „zamestnanec“), od platiteľa tohto príjmu (ďalej len „zamestnávateľ“) alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti.

Takto zákon o dani z príjmov v § 5 ods. 2 veľmi široko koncipuje príjem zo závislej činnosti.

Pod túto definíciu aj v kontexte vyššie uvedenej judikatúry (tá vychádza z podobnej právnej úpravy dane z príjmov, ako máme my) treba zahrnúť jednak náhradu mzdy a tiež úroky z omeškania, ktoré sa na základe jej oneskoreného vyplácania priznávajú.

Samozrejme, sme pri výplate náhrady mzdy v situácii, že zamestnanec už nepracuje u zamestnávateľa, teda dostáva vyplatenú náhradu a úroky z omeškania, ktoré určil súd. Je potom na ňom, aby toto plnenie, ktoré je zdaniteľným plnením, aj priznal a zahrnul do svojho daňového priznania.

Ako som poukázal, problematika nároku na náhradu mzdy nie je tak jednoznačná, ako by sa mohlo na prvý pohľad javiť.

Pri aplikácii nároku na úroky z omeškania je nutné dôsledne určiť deň omeškania s každou jednou mesačnou mzdou (ak je vyplácaná mesačne), a tým zároveň určiť aj začiatok premlčania nároku zamestnanca na samotnú náhradu mzdy.

Ak je totiž mzda poskytovaná mesačne, každé toto plnenie (ktorým je mesačná mzda) sa totiž posudzuje a premlčuje samostatne, teda ako samostatné plnenie, aj keď v sumári je nárok zostavený ako nárok na náhradu mzdy napríklad za jeden rok.

Poznámka redakcie:
§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov

Autor: JUDr. Ondrej Beracka