Vyživovacia povinnosť v zmysle zákona

Mnoho rodín na Slovensku bojuje s rôznymi problémami či ťažkosťami spojenými s určením, priznaním, vymáhaním a získaním výživného. A to nielen na dieťa. Ide pritom o príspevok na výživu, na ktorý je zo zákona nárok,  no túto povinnosť si mnohí dobrovoľne neplnia. 
Právnou úpravou, ktorá danú problematiku a oblasť upravuje, je zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej v texte iba zákona). Vo svojej tretej časti stanovuje práva a povinnosti týkajúce sa výživného, čiže vyživovacej povinnosti. 
Pojem výživné možno charakterizovať ako súhrn zákonom upravených práv a povinností špecifických osôb pri zabezpečovaní úhrady odôvodnených osobných materiálnych i nemateriálnych potrieb. Nepôjde iba o peňažné plnenie na rôzne požiadavky a nutnosti, akými sú výživa, ošatenie, bývanie, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, kultúrne, športové záujmy. Takisto ide o osobnú starostlivosť, avšak súdnymi rozhodnutiami sa vyživovacia povinnosť vždy vyjadruje v peňažnej podobe, pretože takto vyjadrená je exekvovateľná a vymáhateľná v prípade neplnenia.  

Náš právny poriadok rozoznáva viacero druhov vyživovacej povinnosti. Ide o vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom (§ 62 a nasl. zákona), detí k rodičom (§ 66 a nasl. zákona), medzi manželmi (§ 71 zákona), medzi ostatnými príbuznými (§ 68 a nasl. zákona). Ďalej náš právny poriadok pozná príspevok na výživu rozvedeného manžela (§ 72 a § 73 zákona) a príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke (§ 74 zákona). Povedzme si viac o najčastejšie sa vyskytujúcej vyživovacej povinnosti – o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. 

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom 

§ 62 zákona: 

(1) Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. 

(2) Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 

V prípade detí ide o zákonnú vyživovaciu povinnosť oboch rodičov k deťom. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov (i osvojiteľov) bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve alebo nie. Pokiaľ má dieťa iba jedného z rodičov, vyživovaciu povinnosť plní v plnom rozsahu tento rodič. Logicky, vyživovacia povinnosť vzniká narodením dieťaťa. Zaniká schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť. U každého dieťaťa je preto zánik vyživovacej povinnosti individuálny. Podľa toho, kedy je schopné získať pravidelný príjem a samostatne si z vlastných zdrojov zaobstarať a uspokojovať svoje životné náklady.  

R 74/1969 „Schopnosť maloletého dieťaťa samo sa živiť nemožno posudzovať len so zreteľom na dosiahnutý vek a stupeň telesnej a duševnej vyspelosti, ale aj vzhľadom na to, ako je maloleté dieťa z mravného a charakterového hľadiska pripravené, najmä výchovným pôsobením rodičov, podieľať sa svojou činnosťou na spoločensky užitočnej práci.“ 

Pri plnení si vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu sa vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Bez ohľadu na to, v prípade vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu je každý rodič povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v spojitosti s opatrením, ktorým sa každoročne upravujú sumy životného minima). V súčasnosti súdom určené výživné nemôže byť nižšie, ako je deklaratórne zákonom daných 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté alebo na nezaopatrené dieťa, ktorého výška je 26,65 € mesačne. 

Súd pri určení výšky výživného prihliada a berie do úvahy nielen schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov, ale i odôvodnené potreby dieťaťa a takisto i to, ako sa ktorý z rodičov a v akej miere o dieťa osobne stará ako aj to, ako sa ktorý z rodičov stará o domácnosť. Do úvahy súd neberie výdavky rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. 

R 5/1969 „Pre určenie výšky výživného pre maloleté dieťa sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, vzdelaním, pracovnými skúsenosťami a pod.), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam rodičov.“ 

R 27/1970 „Pre posúdenie schopností a možností rodiča v zmysle ustanovenia § 96 ods. 1 ZR (teraz § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.) nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové (prípadne aj majetkové) pomery, ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové) možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí, pracovných skúseností a pod.“ 

§ 65 zákona: 

(1) Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného. 

(2) Súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní. 

(3) Výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh. 

Zo znenia odseku 1 vyplýva, že ak rodičia spolu nežijú, súd upraví vyživovaciu povinnosť i v prípade, ak ju rodič plní dobrovoľne. Súd, podľa odseku 2, postupuje rovnako i v prípade, ak rodič dobrovoľne vyživovaciu povinnosť neplní. V oboch prípadoch je rozhodnutím súdu, v akom rozsahu a ktorému z rodičov určí vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. 

Na druhej strane, je možné uzavrieť dohodu o výške výživného medzi rodičmi a túto dohodu následne súd schváli rozhodnutím formou rozsudku. Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. 

Avšak, uzatvorenie, resp. schválenie dohody o výške výživného medzi rodičmi ešte neznamená, že sa táto dohoda bude i riadne a včas plniť. Takisto to neznamená, že dohoda, uzatvorená v danom čase s určitým obsahom, bude účinná po celú dobu trvania vyživovacej povinnosti. V priebehu trvania vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu je možné či už rozhodnutie súdu, alebo dohodu, schválenú súdom, zmeniť. 

§ 78 zákona: 

(1) Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.  

(2) Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. 

(3) Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. 

K zmene pomerov môže dôjsť na strane ktoréhokoľvek rodiča či dieťaťa. Na strane zmeny pomerov dieťaťa ide obvykle o zmenu potrieb z dôvodu začiatku školskej dochádzky na rôznych stupňoch školy, prechod medzi jednotlivými stupňami školy, zdravotné pomery, krúžkové aktivity, športové aktivity. Na strane zmeny pomerov rodiča prispievajúceho výživným na dieťa ide najmä o stratu zamestnania, zmenu zamestnania, zmenu zdravotného stavu, uzavretie manželstva, narodenie ďalšieho dieťaťa a novej vyživovacej povinnosti, strata určitých schopností a pod. V každom prípade musí ísť o zmenu pomerov v porovnaní so stavom existujúcim v čase vydania rozhodnutia o vyživovacej povinnosti. Ako bolo uvedené, zákon umožňuje zmenu ako vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktorými boli upravené priznané vyživovacie povinnosti, tak i k dohodám, ktoré boli súdom schválené. Takisto je možné, aby sa zo strany povinného rodiča plnilo viac, ako je súdom stanovená a určená vyživovacia povinnosť. 

R 3/1967 „Pri posudzovaní zmenených pomerov treba prihliadať na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti rodičov je len taká zmena okolností, za ktorých bolo doteraz výživné určené, čo sa výraznejším spôsobom prejaví v pomeroch účastníkov.“  

Ak sa teda zmenili pomery na strane dieťaťa, rodič, v starostlivosti ktorého sa dieťa nachádza, môže podať na súd návrh na zvýšenie výživného na dieťa, v ktorom uvedie (okrem obligatórnych náležitostí – meno, bydlisko – svoje, dieťaťa i druhého rodiča, takisto pôvodné rozhodnutie súdu o určení výživného) všetky okolnosti (objektívne i subjektívne), ktoré viedli k zmene pomerov na strane dieťaťa a ktoré sú opodstatnené ako dôvod na to, aby súd zmenil pôvodné určenie výšky výživného a túto sumu zvýšil a o koľko, teda o akú čiastku. 

Na druhej strane, ak u rodiča, ktorý bol zaviazaný súdom na úhradu výživného, došlo k zmene pomerov okolnosťami (objektívnymi či subjektívnymi), ktoré sú spôsobilé zmeniť pôvodné rozhodnutie súdu o výške výživného, môže si podať návrh na súd o zníženie výživného na dieťa. 

Súd v oboch prípadoch zváži podané návrhy, dokazovaním dospeje k záveru, či sú takéto návrhy odôvodnené a v prípade, ak áno, zmení rozhodnutie a určí novú výšku výživného. V opačnom prípade návrh zamietne. 

§ 80 zákona: 

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny môže poskytovať náhradné výživné na zabezpečenie výživy oprávneného podľa osobitného predpisu. 

Týmto osobitným predpisom je zákon č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu SR č. 615/2006 Z. z. Predmetom tohto zákona je poskytovanie náhradného výživného, ktorým prispieva na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa ako oprávnenej osoby. 

Oprávnená osoba, v zmysle zákona, má nárok na náhradné výživné, ak: 

a)    rodič oprávnenej osoby alebo iná fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou uložená povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe (ďalej len povinná osoba), neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určeným právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné alebo 

b)    jej nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, alebo suma sirotského dôchodku alebo sirotského výsluhového dôchodku je nižšia ako suma minimálneho výživného. 

Oprávnená osoba, teda dieťa, má nárok na náhradné výživné, ak spĺňa jednu z podmienok a ak má trvalý pobyt na území SR a zdržiava sa na území SR (platí to i v prípade, že dieťa sa zdržiava dlhodobo mimo územia SR z dôvodu štúdia v cudzine) a priemerný príjem za posledných 6 kalendárnych mesiacov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom bola podaná žiadosť o náhradné výživné, nepresahuje 2,2-násobok sumy životného minima (čo je v súčasnosti suma 194,58 €). 

Ak sa povinná osoba, teda rodič, ktorý je povinný platiť výživné, zdržiava v cudzine, podmienka trvania exekučného konania sa považuje za splnenú, ak žiadateľ o náhradné výživné preukáže potvrdením Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako prijímajúceho orgánu a odosielajúceho orgánu v oblasti vymáhania výživného podľa medzinárodných dohovorov, že návrh na uznanie a výkon rozhodnutia vo veci vymáhania výživného bol postúpený príslušnému prijímaciemu orgánu v cudzine a od postúpenia návrhu do cudziny uplynuli najmenej tri mesiace alebo vymáhanie výživného z cudziny nie je možné. 

Príslušným orgánom v týchto veciach je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny príslušný podľa miesta trvalého pobytu dieťaťa, oprávnenej osoby. 

Záver 

Obsahom celého článku je pojem povinnosť. Vyživovacia povinnosť. V tomto článku sme sa venovali povinnosti, ktorá je daná rodičom voči svojmu dieťaťu, voči svojim deťom. Vzhľadom na význam pojmu slova povinnosť ide o také správanie sa a konanie rodiča, rodičov, ktoré zaväzuje. Vždy je však výhodou, ak sa dospelí ľudia dohodnú a svoje povinnosti si plnia dobrovoľne. Nie vždy je to však možné. Z rôznych príčin. I na také prípady zákonodarca myslel a pri nesplnení povinností je úlohou súdov, aby na jej plnenie subjekt zaviazali. Každé rozhodnutie súdu je exekučným titulom, čo znamená, že nerešpektovanie rozhodnutia súdu je vymáhateľné zákonným spôsobom. K tomu je však, v mnohých prípadoch, potrebná kopa času, energie, úsilia a v neposlednom rade i financií. A ide pritom o tak málo a o tak veľa zároveň. O naše deti... 

Použitá literatúra: Zákon o rodine – Komentár, Edmund Horváth, Erik Varga, Iura Edition 2009. 

Autor: JUDr. Monika Kiklicová