Novela Zákonníka práce – 2018

Dňa 14. februára 2018 schválila Národná rada Slovenskej republiky novelu zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ktorá nadobudne účinnosť 1. mája 2018.

Kapitoly článku:

1. Vysielanie – dočasný výkon práce na území SR zamestnancov zamestnávateľa usadeného mimo členského štátu Európskej únie/EHP

2. Uvedenie základnej zložky mzdy vo zverejnenej ponuke zamestnania

3. Potvrdenie o zamestnaní

4. Pracovná pohotovosť vo sviatok

5. Dosiahnutá mzda za prácu nadčas a jej poskytovanie (zúčtovanie, vyplatenie)

6. Náhradné voľno za prácu vo sviatok

7. Normy spotreby práce

8. Pravdepodobný a priemerný zárobok na pracovnoprávne účely

9. Príspevok na stravovanie – zaokrúhľovanie

10. Potvrdenie o zrážkach z odmeny – dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

11. Mzdové zvýhodnenie (za prácu vo sviatok, za nočnú prácu, za prácu v sobotu, za prácu v nedeľu)

12. Zmena v § 95 Zákonníka práce – začiatok a koniec dňa pracovného pokoja na pracoviskách s nočnými zmenami

13. Zavedenie 13. a 14. mzdy

14. Zvýhodnenie za prácu z dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

1. Vysielanie – dočasný výkon práce na území SR zamestnancov zamestnávateľa usadeného mimo členského štátu Európskej únie/EHP

§ 5 ZP rieši dve veci: ods. 1 upravuje pracovnoprávne vzťahy s cudzím prvkom vo všeobecnosti a v ods. 2 až 13 v rámci tzv. vyslania zamestnancov a v ods. 14 v rámci vnútropodnikového presunu.

V praxi sa objavila otázka, akým právom (právom akého štátu) sa bude/môže/má spravovať pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom usadeným mimo EÚ/EHP (pozn. usadenie ako miesto, kde a odkiaľ vykonáva podstatný rozsah činnosti) a zamestnancom, ktorý má dočasne vykonávať prácu na území SR.

Tento zamestnanec bude dočasne vykonávať prácu na území jedného z členských štátov EÚ (v SR). Z tohto hľadiska je potrebné sa zaoberať otázkou, ako právo SR nahliada na túto situáciu. Vzhľadom na proces harmonizácie časti medzinárodného práva súkromného neupravuje právo SR túto otázku osobitne, ale platí nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „nariadenie Rím I“).

Podľa čl. 3 nariadenia Rím I je možné zvoliť si rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, tzv. subjektívny štatút – zamestnávateľ a zamestnanec majú právo si zvoliť pracovné právo, ktorým sa bude spravovať pracovná zmluva, a to právo jedného, prípadne viacerých štátov – napr. rôzne pre rôzne inštitúty.

Podľa čl. 8 ods. 1 nariadenia Rím I „Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.“ Toto ustanovenie hovorí o tom, že aj ak sa zvolí pracovné právo jedného štátu, ak by v prípade, ak zmluvné strany nezvolili právo, bolo rozhodujúcim právo iného štátu (kritériá čl. 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I), je ich voľba pracovného práva podriadená tomu, že nemôžu obísť pracovné právo štátu, ktoré si nezvolili. Podľa čl. 8 ods. 2 nariadenia Rím I „Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.“ Čl. 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I rieši subjektívny štatút pracovnej zmluvy (ak nie je urobená voľba podľa čl. 3 nariadenia Rím I).

Základom pre posudzovanie zachovania práva obvyklého miesta výkonu práce, teda napr. ukrajinského práva, je skutočnosť, či dochádza alebo nedochádza k zmene obvyklého miesta práce. Nariadenie Rím I umožňuje v prípade dočasného výkonu práce v inej krajine považovať túto situáciu za takú, kedy nedochádza k zmene obvyklého miesta výkonu práce – čo znamená, že takýto zamestnanec by sa mohol aj pri výkone práce na území SR spravovať ukrajinským pracovným právom – s výnimkou aplikácie čl. 9 nariadenia Rím I, čo sú tzv. imperatívne normy („Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.“). Možno sa domnievať, že sem by spadala napr. minimálna mzda, BOZP, právo na odpočinok.

Naopak, v prípade vyslania zamestnanca na výkon práce v rámci cezhraničného poskytovania služieb v EÚ/EHP otázku, aké pravidlá sa uplatnia na ochranu zamestnancov, vymedzuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb a následne § 5 ods. 2 a nasl. ZP, kde je presne vymedzené, aké inštitúty sa v prípade zamestnanca, ktorý je vyslaný režimom smernice 96/71/ES (v rámci cezhraničného poskytovania služieb zamestnávateľom usadeným v inom členskom štáte EÚ/EHP), musia dodržať. Aj v tomto prípade ide o dočasný výkon práce na území SR (vyslanie je vždy dočasné). Z tohto hľadiska pri dočasnom výkone práce na území SR na základe vyslania je v § 5 ods. 2 ZP vymedzené tzv. tvrdé jadro (inštitúty pracovného práva), ktoré sa pri vyslaní musí dodržať.

Takéto vymedzenie pri dočasnom výkone práce, ak sa zamestnanec „vysiela“ z územia mimo EÚ/EHP na územie SR, v Zákonníku práce chýbalo.

Novela ...