Cestovné náhrady a stravovanie fyzických osôb – „dohodárov“

Zákon o cestovných náhradách upravuje poskytovanie cestovných náhrad aj fyzickým osobám, ktoré sú činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. dohodárom [§ 1 ods. 2 písm. c)], ak:

• poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté medzi dohodárom a zamestnávateľom v konkrétnej dohode (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti alebo dohoda o brigádnickej práci študentov) a
• dohodár je vyslaný na pracovnú cestu; zákon o cestovných náhradách nerieši poskytovanie cestovných výdavkov do miesta vykonávania práce, t. j. do zamestnania.

V dohodách o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru sa môže poskytovanie cestovných náhrad dohodnúť napr. odkazom na:

• zákon o cestovných náhradách, prípadne aj na kolektívnu zmluvu, v ktorej môže byť dohodnuté napr. poskytovanie vyšších náhrad alebo iných náhrad podľa § 9 zákona o cestovných náhradách, alebo vnútorný predpis zamestnávateľa, alebo možno okruh cestovných náhrad dohodnúť priamo v dohode.

V dohodách o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru sa môže písomne dohodnúť aj poskytovanie nenárokových náhrad, ktoré sa môžu podľa zákona o cestovných náhradách poskytovať, napr. stravné podľa § 5 ods. 3, iné a vyššie náhrady podľa § 9, iné druhy komerčného poistenia podľa § 11 ods. 2, vreckové podľa § 14. Potrebné je však dodržať ustanovenie § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, v zmysle ktorého dojednané nároky dohodára alebo iné plnenia v jeho prospech nemožno dohodnúť priaznivejšie, ako sú obdobné nároky a plnenia vyplývajúce z pracovného pomeru. Uvedená zásada/obmedzenie sa vzťahuje aj na oblasť cestovných náhrad (ak napr. zamestnávateľ neposkytuje zamestnancom v pracovnom pomere nenárokové náhrady, napr. vreckové, nemôže poskytovanie vreckového dohodnúť ani s dohodárom).

Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú iba niektoré ustanovenia Zákonníka práce, z čoho vyplýva širšia zmluvná voľnosť pri ich uzatváraní. Zamestnávateľ by už pri uzatváraní dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru mal posúdiť v závislosti od druhu/charakteru vykonávanej práce, či si výkon tejto práce bude vyžadovať aj vykonávanie pracovných ciest a nadväzne na to dohodnúť/nedohodnúť poskytovanie cestovných náhrad.

Ak sa zamestnávateľ a dohodár dohodnú na poskytovaní cestovných náhrad, sú povinní plniť povinnosti podľa zákona o cestovných náhradách a podľa vnútorného predpisu.

Ak dohodár bude plniť úlohy aj na pracovnej ceste, odporúča sa dohodnúť náhrady v celom rozsahu podľa zákona o cestovných náhradách. Vo všeobecnosti platí, že dohodárovi patria cestovné náhrady v rozsahu dohodnutom v konkrétnej písomnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Žiadnu dohodu o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru nie je možné uzatvoriť iba na účel poskytovania cestovných náhrad. V každej dohode musí byť prvotne dohodnutá úloha/práca a dohodnutá odmena za vykonanú úlohu/prácu (§ 226 ods. 2 a § 228a ods. 2 Zákonníka práce) a až v rámci osobitných dojednaní môže byť dohodnuté, že dohodár bude vykonávať pracovné cesty a poskytovanie cestovných náhrad. Cestovné náhrady musia byť dohodnuté oddelene od dohodnutej odmeny, t. j. nemôžu byť súčasťou odmeny (odmena patrí dohodárovi za výkon práce a cestovné náhrady slúžia dohodárovi na krytie výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s výkonom práce).

Pracovná cesta na účely zákona o cestovných náhradách je definovaná v ustanovení § 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách a táto definícia sa vzťahuje aj na dohodára (na účely zákona o cestovných náhradách sa táto osoba považuje za zamestnanca). Pracovná cesta je vymedzená z časového a vecného hľadiska, pričom každé hľadisko je podstatné.

Z časového hľadiska je pracovná cesta ohraničená dobou od nástupu dohodára na cestu do skončenia tejto pracovnej cesty, vrátane doby výkonu práce medzi nástupom a skončením. Pracovná cesta je vždy dlhší časový úsek, ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste. Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta skončenia pracovnej cesty.

Z miestneho hľadiska sa pracovnou cestou rozumie skutočnosť, že dohodár vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.

Zahraničná pracovná cesta je čas pracovnej cesty v zahraničí (§ 2 ods. 2), vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia pracovnej cesty; zahraničná pracovná cesta môže začať, ako aj skončiť v zahraničí, nie je viazaná na odchod z územia SR a ani na príchod na územie SR.

Na účely posúdenia nároku na cestovné náhrady u dohodára je tak ako u zamestnanca v pracovnom pomere podstatné miesto pravidelného pracoviska. Pravidelným pracoviskom dohodára na účely poskytovania cestovných náhrad podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách je v prvom rade vždy miesto písomne dohodnuté medzi dohodárom a zamestnávateľom. V prípade, ak také miesto nie je dohodnuté, za pravidelné pracovisko dohodára sa až potom považuje miesto výkonu práce dohodnuté v dohodách o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. V dohodách o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru možno dohodnúť viac než jedno miesto výkonu práce, ale z hľadiska nároku na náhradu pri pracovných cestách je však nevyhnutné za pravidelné pracovisko považovať vždy len jedno miesto.

Aj na dohodára sa vzťahuje možnosť zaradiť ho do skupiny zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, s ktorou možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť miesto pobytu – prechodný pobyt alebo trvalý pobyt (zákon o cestovných náhradách tento okruh zamestnancov nedefinuje, kompetencia definovať túto osobitnú kategóriu zamestnancov je prenesená na zamestnávateľa).

V aplikačnej praxi treba rozlišovať vo väzbe na pravidelné pracovisko a na možnosť uznať cestovné náhrady jednotlivé dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Dohoda o vykonaní práce

Pri dohodách o vykonaní práce ide o jednorazový výkon práce vymedzenej výsledkom a nie o opakujúcu sa činnosť. Zákon o cestovných náhradách umožňuje uznať náhradu výdavkov dohodárovi, ktorý vykonáva prácu na základe dohody o vykonaní práce mimo miesta pobytu, už aj z miesta nástupu do miesta výkonu práce a späť.

Na základe vyššie uvedeného zamestnávateľ môže s dohodárom, ktorý má výkon práce na základe dohody o vykonaní práce mimo miesta pobytu, dohodnúť poskytovanie cestovných náhrad i za cesty z miesta pobytu (prechodný pobyt alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky) do miesta výkonu práce a späť, a to v rozsahu a podmienok ako pri pracovnej ceste. Treba upozorniť na to, že podľa definície pracovnej cesty sa takýto výkon práce dohodára nepovažuje za výkon práce na pracovnej ceste, ale § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách umožňuje náhradu výdavkov za tieto cesty dohodnúť priamo v dohode o vykonaní práce.

V prípade využitia tejto možnosti zo strany účastníkov pracovnoprávneho vzťahu majú poskytované náhrady nárokový charakter. V tomto prípade sa nedohodne miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad a plne postačuje dohoda o poskytovaní cestovných náhrad podľa § 2 ods. 3 štvrtej vety zákona o cestovných náhradách. Podľa ustanovenia § 226 Zákonníka práce nie je miesto výkonu práce povinnou náležitosťou dohody o vykonaní práce. Miesto výkonu práce sa môže dohodnúť v rámci iných dojednaní, a to podľa potrieb zamestnávateľa; malo by to byť miesto, kde sa konkrétna práca musí vykonávať, resp. miesto, kde zamestnávateľ chce, aby sa práca vykonávala.

Dohoda o brigádnickej práci študentov a dohoda o pracovnej činnosti

Pri dohodách o brigádnickej práci študentov a pri dohode o pracovnej činnosti ide o príležitostnú/opakujúcu sa činnosť vymedzenú druhom práce. Možnosť dohodnúť sa na poskytovaní výdavkov už z miesta pobytu do miesta výkonu práce a naspäť, ak je výkon práce mimo miesta pobytu zamestnanca, sa nevzťahuje na dohody o brigádnickej práci študentov a dohody o pracovnej činnosti.

Pri poskytovaní cestovných náhrad je potrebné vychádzať vždy len z dohodnutého miesta pravidelného pracoviska, resp. z miesta výkonu činnosti v prípade, ak takéto miesto pravidelného pracoviska nie je na účely zákona o cestovných náhradách dohodnuté.

Na dohodára, ak sa písomne v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodlo poskytovanie cestovných náhrad, sa vzťahujú všetky ustanovenia zákona o cestovných náhradách, ako aj podmienky upravené vo vnútornom predpise zamestnávateľa. Na základe uvedeného je zamestnávateľ povinný aj dohodára vyslať na pracovnú cestu a určiť mu podmienky pracovnej cesty.

Určenie podmienok pracovnej cesty sa realizuje podľa § 3 ods. 1 alebo 3 zákona o cestovných náhradách písomnou formou; aj s dohodárom sa zamestnávateľ môže dohodnúť na prerušení pracovnej cesty podľa § 3 ods. 2 predmetného zákona.

Zamestnávateľ sa môže aj s dohodárom dohodnúť podľa § 7 na použití cestného motorového vozidla na pracovnú cestu.

Tak isto je potrebné dodržiavať povinnosti podľa § 36 zákona o cestovných náhradách týkajúce sa poskytovania preddavku, dodržiavania lehoty na predloženie dokladov potrebných na vyúčtovanie náhrad zo strany dohodára, dodržania lehoty na vyúčtovanie náhrad zo strany zamestnávateľa, splatnosť cestovných náhrad a pod.

1.1 Rozsah náhrad

S dohodárom je možné v konkrétnej písomnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť náhrady v rozsahu a výške, ako sa poskytujú zamestnancom v pracovnom pomere.

Tuzemská pracovná cesta

Zamestnancovi vyslanému na tuzemskú pracovnú cestu patria tieto nárokové náhrady:

• náhrada preukázaných cestovných výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. a), § 7],
• náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie [§ 4 ods. 1 písm. b)],
• stravné [§ 4 ods. 1 písm. c), § 5],
• náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d)],
• náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny [§ 4 ods. 1 písm. e)].

Zamestnancovi pri vyslaní na tuzemskú pracovnú cestu zamestnávateľ môže poskytnúť tieto nenárokové náhrady:

• stravné alebo bezplatné stravovanie (§ 5 ods. 3),
• iné a vyššie náhrady (§ 9 – len zamestnávatelia, ktorí odmeňujú zamestnancov podľa Zákonníka práce).

Zahraničná pracovná cesta

Zamestnancovi vyslanému na zahraničnú pracovnú cestu patria nasledujúce nárokové náhrady:

• náhrada preukázaných cestovných výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. a), § 7, § 15],
• náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie [§ 4 ods. 1 písm. b)],
• náhrada potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d)],
• poistenie liečebných nákladov v zahraničí (§ 11 ods. 1),
• povinné alebo odporúčané očkovanie (§ 11a),
• náhrada za cesty na návštevu rodiny (§ 12 – na základe dohody),
• stravné (§ 13).

Zamestnancovi pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu zamestnávateľ môže poskytnúť tieto nenárokové náhrady:

• iné a vyššie náhrady (§ 9 – len zamestnávatelia, ktorí odmeňujú zamestnancov podľa Zákonníka práce),
• iné druhy komerčného poistenia (§ 11 ods. 2),
• vreckové (§ 14).

1.2 Cestovné náhrady a zákon o dani z príjmov

Predmet dane u dohodára

Predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti u dohodára podľa § 5 ods. 5 písm. a) zákona o dani z príjmov nie sú cestovné náhrady, ak sú poskytované v súvislosti so závislou činnosťou na základe písomnej dohody podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o cestovných náhradách v konkrétnej dohode (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov) a sú poskytované v nárokovej výške a v nárokovom rozsahu podľa zákona o cestovných náhradách okrem vreckového (vreckové je vždy predmetom dane, ak je poskytované v súvislosti so závislou činnosťou bez ohľadu na jeho charakter, t. j. bez ohľadu na to, či sa poskytuje ako nárokové plnenie alebo ako nenárokové plnenie).

Predmetom dane u dohodára sú cestovné náhrady:

• poskytované podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o cestovných náhradách na základe dohody v konkrétnej dohode (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov), ak sú poskytované ako nenárokové plnenie podľa zákona o cestovných náhradách (napr. podľa § 5 ods. 3 stravné, podľa § 9 vyššie stravné, podľa § 11 ods. 2 iné druhy komerčného poistenia, podľa § 14 vreckové),
• poskytované bez písomnej dohody v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov), a to bez ohľadu na to, či ide o nárokové plnenie alebo nenárokové plnenie podľa zákona o cestovných náhradách.

Daňové výdavky zamestnávateľa

Všetky výdavky zamestnávateľa, teda aj výdavky na cestovné náhrady dohodára musia spĺňať základné podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Rozsah výdavkov, ktoré možno považovať za daňové výdavky zamestnávateľa, je vymedzený v § 19 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.

V prípade pracovných ciest dohodára treba uviesť, že zákon o dani z príjmov uvádza v § 19 ods. 2 písm. d) vo všeobecnosti cestovné náhrady ako výdavok, ktorý možno uplatniť len v zákonom ustanovenom rozsahu a za zákonom ustanovených podmienok, vrátane vreckového maximálne vo výške podľa § 14 zákona o cestovných náhradách.

Za daňový výdavok sa považujú tie cestovné náhrady, ktoré sú poskytované v súlade so zákonom o cestovných náhradách, ak sú poskytnuté oprávneným osobám podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona o cestovných náhradách.

Dohodár, ak má písomne dohodnuté poskytovanie cestovných náhrad v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, sa považuje za takúto osobu.

Daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov sú:

• výdavky zamestnávateľa na cestovné náhrady pri pracovných cestách poskytnuté za podmienok ustanovených v zákone o cestovných náhradách, ktoré boli poskytnuté v nárokovom rozsahu a v nárokovej výške podľa zákona o cestovných náhradách a
• vreckové, ak sa poskytuje maximálne vo výške podľa § 14 zákona o cestovných náhradách, t. j. maximálne vo výške 40 % z ustanovenej sumy stravného.

Daňovým výdavkom zamestnávateľa nie sú cestovné náhrady poskytované dohodárovi bez písomnej dohody o poskytovaní cestovných náhrad v konkrétnej dohode, a to bez ohľadu na to, či ide o nárokové plnenie alebo nenárokové plnenie podľa zákona o cestovných náhradách, nenárokové cestovné náhrady, vreckové vo výške nad 40 % z ustanovenej sumy stravného.

1.3 Zákon o sociálnom poistení

Vo väzbe na poskytovanie nenárokových plnení dohodárom je potrebné vo všeobecnosti upozorniť aj na povinnosť v niektorých prípadoch vykonať z týchto plnení aj odvody na sociálne poistenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).

V tejto súvislosti do pozornosti treba uviesť § 5 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 5 písm. a) zákona o dani z príjmov a § 3 a § 4 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení.

1.4 Zákon o zdravotnom poistení

Vo väzbe na poskytovanie nenárokových plnení dohodárom je potrebné vo všeobecnosti upozorniť aj na povinnosť v niektorých prípadoch vykonať z týchto plnení aj odvody na zdravotné poistenie podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení... (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“). V tejto súvislosti do pozornosti treba uviesť § 5 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 5 písm. a) zákona o dani z príjmov a § 10b ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 zákona o zdravotnom poistení.

1.5 Zrážky zo mzdy/odmeny vo výške nevyúčtovaného preddavku na cestovné náhrady

Právny stav do 30. júna 2014

§ 223 ods. 2 Zákonníka práce presne vymedzuje, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa vzťahujú aj na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zo štvrtej časti Zákonníka práce (Mzda a priemerný zárobok – § 118 až § 135) sa na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru vzťahoval iba § 119 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého odmena za prácu musí byť najmenej na úrovni sumy minimálnej mzdy. Z uvedeného vyplýva, že na dohodára sa nemohol uplatňovať § 131 ods. 2 písm. e) Zákonníka práce.

Zrážky z odmeny vo výške nevyúčtovaného preddavku sa odporúčali písomne dohodnúť priamo v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Zamestnávateľ a dohodár si mohli v konkrétnej dohode dohodnúť aj ďalšie podmienky, ktoré nie sú v rozpore s právnymi predpismi a majú súvis s výkonom práce a s pracovnými cestami, teda napr. aj to, že zamestnávateľ bude môcť vykonať jednostrannú zrážku z odmeny, ak dohodár nepredloží písomné doklady potrebné na vyúčtovanie v lehote podľa § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách.

Právny stav od 1. júla 2014

Národná rada Slovenskej republiky 5. júna 2014 schválila zákon č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Predmetný zákon článkom II mení a dopĺňa Zákonník práce, pričom zmeny sa týkajú dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to vo vzťahu k maximálnej dobe, na ktorú môžu byť uzatvorené, k splatnosti odmeny a k zrážkam z odmeny. Podľa nového znenia § 223 ods. 2 Zákonníka práce sa na splatnosť odmeny, výplatu odmeny a zrážky z odmeny primerane uplatnia ustanovenia § 129 až § 132 Zákonníka práce.

 
Poznámka redakcie:
§ 1 ods. 2 písm. c) zákona o cestovných náhradách 

Právny nárok na zabezpečenie stravovania majú len zamestnanci zamestnávateľov, ktorí vykonávajú práce v pracovnom pomere k zamestnávateľovi na základe pracovnej zmluvy. Právny nárok na zabezpečenie stravovania v rámci rozvrhnutej pracovnej zmeny podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce má len zamestnanec, ktorý vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.

Na zabezpečenie stravovania nemá nárok dohodár, aj keď sa podľa § 11 Zákonníka práce považuje za zamestnanca.

Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov) sa vzťahujú iba niektoré ustanovenia Zákonníka práce, pričom § 152 Zákonníka práce sa nevzťahuje na dohodárov, ktorí vykonávajú prácu u zamestnávateľa na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti alebo dohody o brigádnickej práci študentov.

Nárok na zabezpečenie stravovania dohodárom môže vzniknúť, ak:

1. dohodár má zabezpečenie stravovania a prispievanie na stravovanie písomne dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak
2. zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu fyzických osôb, t. j. o dohodárov.

Podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce.

Zamestnávateľ môže teda podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým iba zabezpečí stravovanie, pričom tento okruh osôb nie je Zákonníkom práce obmedzený, preto z možnosti rozšírenia nie sú vylúčené žiadne fyzické osoby; môže ísť teda aj o osoby, ktoré vykonávajú u zamestnávateľa práce na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pre bývalých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí bezprostredne pred odchodom do dôchodku uňho pracovali a pod.

Zákonník práce okrem rozšírenia okruhu osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, umožňuje zamestnávateľovi osobitne rozhodnúť aj o tom, či týmto fyzickým osobám, resp. ktorému okruhu takýchto osôb bude aj prispievať na stravovanie.

Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíri okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, môže sa rozhodnúť, že na stravovanie nebude vôbec prispievať.

Aj vo väzbe na zabezpečenie stravovania a prispievanie na stravovanie rozšírenému okruhu osôb, teda aj vo vzťahu k dohodárom, je potrebné upozorniť na § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný dodržiavať ostatné dohodnuté podmienky, pričom jeho nároky alebo iné plnenia v jeho prospech nemožno dohodnúť priaznivejšie, ako sú nároky a plnenia vyplývajúce z pracovného pomeru. Uvedená zásada/obmedzenie platí aj pre podmienku vzniku nároku dohodára na stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. že dohodár na pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny.

2.1 Spôsoby zabezpečenia stravovania

Ustanovenie § 152 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi zabezpečiť stravovanie vo všeobecnosti štyrmi spôsobmi, ktoré sa vzťahujú aj na dohodára, ak má dohodnuté v konkrétnej dohode zabezpečovanie stravovania [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak zamestnávateľ rozšíril okruh osôb, ktorým bude zabezpečovať stravovanie, resp. aj prispievať na stravovanie, o dohodárov [§ 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce]. Ide o nasledovné spôsoby:

1. poskytovanie stravy/hlavného jedla vo vlastnom stravovacom zariadení,
2. zabezpečenie stravovania v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa v blízkosti pracoviska dohodára,
3. zabezpečenie stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby, t. j. poskytne stravovacie poukážky a zoznam stravovacích zariadení, v ktorých si dohodár môže za ne v príslušnej hodnote kúpiť hlavné jedlo,
4. finančná kompenzácia zabezpečovania stravovania.

Zákonník práce pripúšťa ako krajnú možnosť zabezpečenia stravovania aj finančnú kompenzáciu stravovania v taxatívne vymedzených prípadoch, a to napr. ak podmienky výkonu práce vylučujú poskytovanie stravy alebo zabezpečovania stravovania zamestnancov na pracovisku, pričom nie je možné zabezpečiť ich stravovanie v stravovacom zariadení blízko pracoviska ani iným spôsobom alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od lekára – špecialistu – zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Poskytnutie finančného príspevku na stravovanie je možné len z dôvodov uvedených v § 152 ods. 6 Zákonníka práce a predstavuje výnimočnú formu kompenzácie za neposkytnutie stravy, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie inými zákonnými spôsobmi.

2.2 Príspevok zamestnávateľa

Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, o dohodárov, nemusí súčasne rozhodnúť o tom, že im bude aj prispievať na stravovanie.

Ak by ale zamestnávateľ súčasne rozhodol aj o tom, že im bude aj prispievať na stravovanie, príspevok musí byť v sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Uvedené platí aj v prípade, ak dohodár mal nárok na zabezpečenie stravovania s príspevkom na stravovanie dohodnutý v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce].

Výška príspevku zamestnávateľa z jeho nákladov na stravovanie je ustanovená ako príspevok na jedno hlavné jedlo.

Zákonník práce v § 152 ods. 3 vymedzuje:

• minimálnu (spodnú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % ceny jedla a
• maximálnu (hornú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách a z neho vyplývajúce opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 248/2012 Z. z. o sumách stravného.

2.3 Výdavky zamestnávateľa na stravovanie

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie pre dohodára sú v takej istej sume ako výdavky na stravovanie zamestnancov v pracovnom pomere, okrem príspevku zo sociálneho fondu.

Príspevok zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov v stravovacom zariadení

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách.

Predmetným ustanovením sa vymedzuje rozsah príspevku zamestnávateľa z jeho výdavkov/nákladov na stravovanie zamestnancov formou rozpätia v percentách zo základu. Príspevok zamestnávateľa môže predstavovať akúkoľvek sumu v rámci rozpätia, ktoré tvorí 55 % ceny jedného hlavného jedla a 55 % sumy stravného pri pracovných cestách v trvaní 5 až 12 hodín.

Zamestnanec má nárok na stravné v časovom pásme 5 hodín až 12 hodín trvania pracovnej cesty v sume 4 €.

Zamestnávateľ je povinný prispievať zamestnancovi na stravovanie minimálne vo výške 55 % ceny jedla, môže sa však rozhodnúť prispievať na stravovanie aj vo vyššej sume, najviac však do výšky 55 % sumy stravného, t. j. maximálne v sume 2,20 € (55 % zo sumy stravného 4 €).

Príspevok zamestnávateľa na stravovaciu poukážku

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedného hlavného jedla podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce rozumie hodnota vyznačená na stravovacej poukážke, pričom hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách.

Zamestnanec má nárok na stravné v časovom pásme 5 hodín až 12 hodín trvania pracovnej cesty v sume 4 €, z čoho vyplýva, že minimálna hodnota stravovacej poukážky je 3 € (75 % zo sumy stravného 4 € = 3 €).

Finančný príspevok na stravovanie

Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. suma finančného príspevku musí byť rovnaká, v akej sa poskytne nepeňažný príspevok na stravovanie zamestnancom (bez príspevku zo sociálneho fondu).

Príspevok zo sociálneho fondu

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov aj podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom fonde“). Podľa § 7 ods. 1 zákona o sociálnom fonde zamestnávateľ môže zo sociálneho fondu poskytovať príspevky, pričom jednou z oblastí použitia prostriedkov sociálneho fondu je aj stravovanie zamestnancov. Príspevky zo sociálneho fondu možno podľa zákona o sociálnom fonde poskytovať iba zamestnancom v pracovnom pomere alebo v služobnom pomere. Výnimočne sa môžu príspevky zo sociálneho fondu, vrátane príspevku na stravovanie, poskytovať aj rodinnému príslušníkovi zamestnanca a poberateľovi dôchodku, ktorého zamestnávateľ zamestnával v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu ku dňu odchodu do dôchodku (starobného, predčasného starobného alebo invalidného dôchodku), ak sa tak dohodne v zásadách o použití prostriedkov sociálneho fondu.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ nemôže prispievať zo sociálneho fondu na stravovanie dohodárom.

2.4 Stravovanie a zákon o dani z príjmov

Daňové hľadisko dohodára

Medzi príjmy, ktoré sú od dane oslobodené, patria podľa zákona o dani príjmov aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov; uvedené sa vzťahuje v celom rozsahu aj na dohodára.

Tieto príspevky sú oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v týchto prípadoch:

• Ide o príjmy poskytnuté zamestnancovi ako hodnota stravy (t. j. ide o nepeňažné plnenie) na pracovisku vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov.
• Ak ide o nepeňažné plnenie, výška príspevkov zamestnávateľa, spôsob poskytovania stravovania (stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok) a finančný zdroj krytia nemá vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca.
• Zamestnancovi je poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce v prípade, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečovaných zamestnávateľom. Finančný príspevok poskytnutý z iného dôvodu, ako sú zdravotné dôvody zamestnanca, nie je oslobodený od dane, a preto podlieha u zamestnanca dani z príjmov.

Daňové hľadisko u zamestnávateľa

Všetky výdavky zamestnávateľa, teda aj výdavky na stravovanie, musia spĺňať základné podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Základom na uplatnenie výdavkov (nákladov) zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zabezpečované v súlade so Zákonníkom práce je § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého je daňovým výdavkom zamestnávateľa príspevok na stravovanie poskytovaný podľa podmienok ustanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 až 12 hodín.

Z uvedeného vyplýva, že ak:

• 55 % z ceny jedla presahuje 55 % zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, za daňový výdavok je uznaných 55 % z tejto sumy stravného;

• 55 % z ceny jedla je suma rovná, resp. nižšia ako limit 55 % zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, je za daňový výdavok uznaný zamestnávateľom poskytovaný príspevok vo výške najmenej 55 % z ceny jedla, ktorý je limitovaný sumou vypočítanou zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, t. j. sumou 2,20 €.

2.5 Zrážky zo mzdy/odmeny za stravovanie

Právny stav do 30. júna 2014

Zákonník práce v § 223 ods. 2 presne vymedzuje, ktoré jeho ustanovenia sa vzťahujú aj na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zo štvrtej časti Zákonníka práce (Mzda a priemerný zárobok – § 118 až § 135) sa na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru vzťahoval iba § 119 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého odmena za prácu musí byť najmenej na úrovni sumy minimálnej mzdy.

Z uvedeného vyplýva, že na dohodára sa nemohol uplatňovať § 131 ods. 3 Zákonníka práce.

Zrážky z odmeny sa odporúčali dohodnúť priamo v konkrétnej dohode.

Zamestnávateľ a dohodár si mohli v konkrétnej dohode dohodnúť aj ďalšie podmienky, ktoré nie sú v rozpore s právnymi predpismi a majú súvis s výkonom práce na základe dohody, a to napr. že:

• sa mu bude zabezpečovať stravovanie a poskytovať príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce (mimo príspevku zo sociálneho fondu) za rovnakých podmienok ako zamestnancovi v pracovnom pomere a že
• sa uplatní rovnaký spôsob úhrady časti príspevku zo strany dohodára za poskytnutú stravu napr. formou zrážky z dohodnutej odmeny v príslušnom podiele z hodnoty stravy (stravnej poukážky).

Právny stav od 1. júla 2014

Národná rada Slovenskej republiky 5. júna 2014 schválila zákon č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Predmetný zákon článkom II mení a dopĺňa Zákonník práce a zmeny sa týkajú dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to vo vzťahu k maximálnej dobe, na ktorú môžu byť uzatvorené, k splatnosti odmeny a k zrážkam z odmeny.

Podľa nového znenia § 223 ods. 2 Zákonníka práce sa na splatnosť odmeny, výplatu odmeny a zrážky z odmeny primerane uplatnia ustanovenia § 129 až § 132 Zákonníka práce.

Poznámka redakcie:
§ 152 Zákonníka práce