Daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2010

Pri podaní daňových priznaní je potrebné postupovať podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (zákon o dani z príjmov), ktorý je hmotno-právnym predpisom účinným od 1. 1. 2004, upravujúcim spôsob zdanenia príjmov, a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov (zákon o správe daní), ktorý je procesno-právnym predpisom upravujúcim správu daní. Pri vypĺňaní daňového priznania ako pomôcka slúži poučenie k daňovému priznaniu, ktoré však nenahrádza znalosť zákona o dani z príjmov.  

Pre daň z príjmov fyzických osôb sú platné dva typy tlačív daňových priznaní, a to 

• typ A, ktorý vypĺňa daňovník dosahujúci len príjmy uvedené v § 5 zákona o dani z príjmov, t. j. len príjmy zo závislej činnosti a 
• typ B, ktorý vypĺňa daňovník dosahujúci aj iné príjmy, ako sú príjmy zo závislej činnosti, príjmy z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu, príjmy z kapitálového majetku alebo ostatné príjmy. 

Poznámka 

Vzory uvedených daňových priznaní každoročne určuje Ministerstvo financií SR v súlade s § 38 ods. 3 zákona o správe daní, podľa ktorého daňové priznanie alebo hlásenie možno podať na tlačive, ktorého vzor ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo a ktoré sa vyhlasuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní. 

Tlačivá daňových priznaní platných za zdaňovacie obdobie roka 2010 vyhlásilo Ministerstvo financií Slovenskej republiky opatrením č. MF/023817/2010-72 uverejneným vo FS č. 11/2010. Pre zdaňovacie obdobie roku 2010 sa použijú vzory potvrdení o podaní daňového priznania k dani z príjmov, ktoré boli uverejnené vo FS č. 10/2010 oznámením č. MF/27383/2010-721.  

Ministerstvo financií SR na zabezpečenie jednotného postupu pri vypĺňaní daňových priznaní k dani z príjmov vydalo poučenia k jednotlivým daňovým priznaniam oznámením č. MF/27342/2010-72 uverejneným vo FS č. 11/2010. Pri vypĺňaní daňových priznaní k dani z príjmov za rok 2010 sa použijú poučenia uverejnené vo FS č. 11/2010. 

Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, to znamená, že daňové priznania k dani z príjmov za rok 2010 sa podávajú do 31. marca 2011. 

Neprehliadnite 

Podľa § 38 zákona o správe daní daňové priznanie možno podať telefaxom, elektronickými prostriedkami, ak obsah údajov, ich rozsah a usporiadanie sú totožné so vzorom tlačiva ustanoveného ministerstvom. Daňové priznanie podané elektronickými prostriedkami musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo urobené v súlade s dohodou podľa § 20 ods. 8 zákona o správe daní. Daňové priznanie podané telefaxom alebo urobené v súlade s dohodou podľa § 20 ods. 8 zákona o správe daní treba doručiť aj v písomnej forme, a to do 5 pracovných dní od jeho odoslania, inak sa nepovažuje za doručené. 

1.    Základné ustanovenia pre povinnosť podávania daňového priznania, lehoty, miestna príslušnosť 

1.1    Kto je povinný podávať daňové priznanie 

Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov daňové priznanie je povinný podať každý, komu vzniká v súlade s týmto zákonom alebo osobitným predpisom daňová povinnosť, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. 

Podľa § 32 zákona o dani z príjmov je daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie povinný podať daňovník, ak za zdaňovacie obdobie dosiahol zdaniteľné príjmy presahujúce 50 % sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a) zákona (základná nezdaniteľná časť na daňovníka, čo je 19,2-násobok životného minima platného k 1. januáru zdaňovacieho obdobia). 

Upozornenie 

Pre roky 2009 a 2010 je výpočet pre nezdaniteľné časti určený prechodným ustanovením § 52g ods. 1 zákona č. 60/2009 Z. z., t. j. novely zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia sa nezdaniteľná časť na daňovníka vypočíta ako 22,5-násobok platného životného minima, pričom presne rovnaká nezdaniteľná časť platná v roku 2009 bude aj v roku 2010. V súlade s § 52h ods. 13 zákona o dani z príjmov (novela č. 504/2009 Z. z.) sa na výpočet nezdaniteľných častí základu dane na daňovníka a na manželku daňovníka na rok 2010 použije životné minimum platné k 1. 1. 2009, t. j. v sume 178,92 €. Z uvedeného dôvodu je výška nezdaniteľnej časti základu dane uplatňovaná daňovníkom na seba alebo na manželku v roku 2010 v rovnakej výške ako v roku 2009. Nezdaniteľná časť základu dane na daňovníka je pre rok 2009 a 2010 suma vo výške 22,5 x 178,92 €, čo je 4 025,70 €. 

Uvedený výpočet nezdaniteľných častí v súlade s § 52g ods. 1 zákona č. 60/2009 Z. z. má vplyv aj na určenie hranice pre povinnosť podávania daňového priznania, t. j. daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 2010 (rovnako ako za 2009) bude povinný podať každý daňovník, ktorého zdaniteľné príjmy presiahli za zdaňovacie obdobie 2 012,85 €.  

Daňové priznanie je povinný podať aj daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu.  

Do sumy zodpovedajúcej 50 % nezdaniteľnej časti na daňovníka sa nezahŕňajú príjmy, z ktorých sa daň vyberá zrážkou a jej 

• zrazením je splnená daňová povinnosť daňovníka (§ 43 ods. 6 zákona o dani z príjmov) alebo 
• zrazením nie je splnená daňová povinnosť, ale daňovník neuplatní postup, pri ktorom považuje daň vybranú zrážkou za preddavok na daň, ktorý si odpočíta od svojej daňovej povinnosti v daňovom priznaní (§ 43 ods. 7 zákona o dani z príjmov). 

Daňové priznanie je povinný podať aj daňovník, ktorý má len príjmy zo závislej činnosti (§ 5 zákona o dani z príjmov) presahujúce pre rok 2010 sumu 2 012,85 € a tieto mu: 

• plynú od zamestnávateľa, ktorý nie je platiteľom dane a ani zahraničným platiteľom dane podľa § 48 zákona o dani z príjmov,  

Poznámka 

Za zamestnávateľa, ktorý nie je platiteľom dane ani zahraničným platiteľom dane, sa považuje zamestnávateľ, ktorý vypláca príjmy zo závislej činnosti, ale nie je povinný zrážať preddavky na daň podľa ustanovení § 35 zákona a zároveň nie je ani zahraničným platiteľom dane. Ide napr. o zahraničný zastupiteľský úrad na území Slovenskej republiky. 

• plynú zo zdrojov v zahraničí okrem prípadov uvedených v § 32 ods. 4 zákona o dani z príjmov, 
• nemožno z týchto príjmov zraziť preddavok na daň podľa § 35 zákona o dani z príjmov,  
• daňovník nepožiadal zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane, o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti alebo požiadal o vykonanie ročného zúčtovania, ale nepredložil v ustanovenom termíne potrebné doklady na vykonanie ročného zúčtovania alebo je povinný zvýšiť základ dane z dôvodu, že neboli splnené podmienky na uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane podľa § 11 ods. 9 až 11 zákona o dani z príjmov. 

Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie je povinný podať aj daňovník, ktorému zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, vykonal ročné zúčtovanie, ak v tomto zdaňovacom období daňovník poberal: 

a)    príjmy podľa § 5 zákona o dani z príjmov od viacerých zamestnávateľov a zamestnávateľovi, ktorý mu vykonal ročné zúčtovanie, nepredložil požadované doklady od každého zamestnávateľa, 

b)    iné druhy príjmov podľa § 6 až § 8 zákona o dani z príjmov, okrem príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43 zákona o dani z príjmov, ak vybraním tejto dane je splnená daňová povinnosť (§ 43 ods. 6) alebo ak daňovník neuplatní postup podľa § 43 ods. 7 zákona o dani z príjmov.  

Neprehliadnite 

Daňové priznanie nie je podľa § 32 ods. 4 zákona o dani z príjmov povinný podať daňovník, ak má len príjmy:  

a)    podľa § 5 a nie je povinný podať daňové priznanie alebo 

b)    z ktorých sa daň vyberá podľa § 43 a neuplatní postup podľa § 43 ods. 7, alebo 

c)    ktoré poberá od zahraničného zastupiteľského úradu na území Slovenskej republiky a je daňovníkom, ktorý požíva výsady a imunity podľa medzinárodného práva, alebo 

d)    zo závislej činnosti plynúce zamestnancom Európskych spoločenstiev alebo ich orgánov, ktoré boli preukázateľne zdanené v prospech všeobecného rozpočtu Európskej únie, alebo  

e)    ktoré sú od dane oslobodené. 

Daňové priznanie môže podať aj daňovník, ktorému nevyplýva povinnosť podať daňové priznanie.  

Upozornenie 

Daňovník, ktorému bol spätne priznaný dôchodok (§ 11 ods. 7) k začiatku bezprostredne predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia alebo k začiatku zdaňovacích období predchádzajúcich tomuto zdaňovaciemu obdobiu, podáva za tieto zdaňovacie obdobia dodatočné daňové priznanie, ak si za tieto zdaňovacie obdobia uplatňoval nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka. Ak daňovník podá dodatočné daňové priznanie len z tohto dôvodu, neuplatní sa postup podľa osobitného predpisu, t. j. správca dane nebude takéhoto daňovníka postihovať vyrubovaním sankcií v súlade s § 35 a § 35b zákona o správe daní. Z uvedeného vyplýva, že ak je daňovníkovi priznaný niektorý z dôchodkov uvedených v § 11 ods. 7 zákona o dani z príjmov spätne za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, je povinný si dodatočným daňovým priznaním svoju daňovú povinnosť opraviť. 

S účinnosťou od 1. 1. 2010 (zákon č. 504/2009 Z. z.), ak daňovník po skončení podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo prenájmu (§ 17 ods. 9) dodatočne prijme zdaniteľné príjmy súvisiace s týmito činnosťami alebo v súvislosti s týmito činnosťami, dodatočne zaplatí výdavky, ktoré by boli uznané za daňové výdavky vynaložené na tieto činnosti, o tieto prijaté alebo zaplatené sumy zvýši príjmy alebo daňové výdavky za zdaňovacie obdobie, v ktorom skončil podnikanie alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť alebo prenájom (§ 17 ods. 9), pričom ak daňovník podá daňové priznanie alebo dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie, v ktorom skončil podnikanie alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť, alebo prenájom, a to len z tohto dôvodu, neuplatní sa postup podľa osobitného predpisu.Ak je pre daňovníka výhodnejšie zahrnúť tieto prijaté alebo zaplatené sumy do základu dane za zdaňovacie obdobie, v ktorom takéto sumy prijal alebo zaplatil, uplatní tento výhodnejší postup. Rovnako postupuje aj daňovník, ktorý vráti príjmy, ktoré zahrnul do základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov podľa § 6 až § 8 zákona o dani z príjmov v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. 

Poznámka 

V praxi sa vyskytli prípady, keď napr. podnikajúca fyzická osoba až po skončení podnikania bola zaviazaná zaplatiť náhradu v súvislosti s podnikaním, resp. bola jej zaplatená takáto náhrada, pričom zákon špecificky takéto prípady až do účinnosti tohto zákona nerieši. Zmena zákona o dani z príjmov dáva daňovníkovi možnosť aj v nadväznosti na § 2 zákona o správe daní vysporiadať si spravodlivo daňovú povinnosť podaním dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom skončil podnikanie, inú samostatnú zárobkovú činnosť alebo prenájom (§ 6 zákona). Postup vyplývajúci z tohto ustanovenia môže uplatniť aj daňovník pri iných príjmoch ako pri príjmoch podľa § 6 zákona (okrem príjmov podľa § 5 zákona). Zároveň sa upravilo, aby sa pre takéto prípady neaplikoval sankčný postih podľa zákona o správe daní. 

1.2    Lehoty na podanie daňového priznania 

1.2.1 Zákonná lehota 

Daňové priznanie podľa § 49 zákona o dani z príjmov podáva daňovník do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia (ďalej len „zákonná lehota“), ak tento zákon neustanovuje inak, t. j. za zdaňovacie obdobie roku 2010 je to 31. 3. 2011. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť.  

Zdaňovacím obdobím je podľa § 2 písm. l) zákona o dani z príjmov kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak. U fyzickej osoby je to vždy kalendárny rok. To platí aj pre daňovníkov, ktorí sú zamestnancami zamestnávateľa (právnickej osoby), ktorý nemá zdaňovacie obdobie zhodné s kalendárnym rokom, t. j. má zdaňovacie obdobie určené na základe vedeného účtovníctva ako hospodársky rok. 

Poznámka 

Skutočnosť, že u daňovníka – fyzickej osoby – je zdaňovacím obdobím vždy kalendárny rok, potvrdzuje aj ustanovenie § 4 ods. 9 zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia sa u daňovníka s príjmami z podnikania (§ 6) zisťuje základ dane vždy za kalendárny rok, a to aj v prípade, ak bol na daňovníka vyhlásený konkurz, povolené vyrovnanie alebo povolená reštrukturalizácia. Na tento účel je daňovník povinný zostaviť účtovnú závierku k poslednému dňu kalendárneho roka, pričom povinnosť zostaviť účtovnú závierku podľa osobitného predpisu (zákon o účtovníctve) týmto nie je dotknutá. 

V prípade, ak daňovník zomrie, zákon o dani z príjmov neurčuje iné zdaňovacie obdobie pre tohto daňovníka, ale prostredníctvom lehôt na podanie daňového priznania určených ustanovením § 49 zákona o dani z príjmov upravuje, že za tohto daňovníka podáva daňové priznanie dedič za príslušnú časť roka do smrti daňovníka. 

Poznámka 

V prípade právnických osôb môže byť zdaňovacie obdobie stanovené aj iným spôsobom, a to určeným napr. aj v § 49 zákona o dani z príjmov ako napr. hospodársky rok. 

1.2.2 Predĺženie zákonnej lehoty na podanie daňového priznania 

Podľa § 49 ods. 3 zákona o dani z príjmov daňovníkovi, ktorý je povinný podať daňové priznanie po uplynutí zdaňovacieho obdobia v zákonnej lehote, sa na základe  

a)    oznámenia podaného príslušnému správcovi dane do uplynutia zákonnej lehoty na podanie daňového priznania predlžuje táto lehota najviac o tri celé kalendárne mesiace s výnimkou daňovníka v konkurze alebo v likvidácii; daňovník v oznámení uvedie novú lehotu, ktorou je koniec kalendárneho mesiaca, v ktorej podá daňové priznanie a v tejto novej lehote je aj daň splatná, 

b)    oznámenia podaného príslušnému správcovi dane do uplynutia zákonnej lehoty na podanie daňového priznania predlžuje táto lehota najviac o šesť celých kalendárnych mesiacov, ak súčasťou jeho príjmov sú príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí, s výnimkou daňovníka v konkurze alebo v likvidácii; daňovník v oznámení uvedie túto skutočnosť a novú lehotu, ktorou je koniec kalendárneho mesiaca, v ktorej podá daňové priznanie a v tejto novej lehote je aj daň splatná, pričom ak v podanom daňovom priznaní daňovník neuvedie príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí, správca dane uplatní postup podľa osobitného predpisu, 

c)    žiadosti daňovníka v konkurze alebo v likvidácii podanej najneskôr 15 dní pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie daňového priznania o predĺženie tejto lehoty môže správca dane rozhodnutím predĺžiť zákonnú lehotu na podanie daňového priznania, a to najviac o tri kalendárne mesiace, pričom proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania sa nemožno odvolať. 

1.2.3 Lehota na podanie daňového priznania v prípade smrti daňovníka 

V prípade smrti daňovníka môžu nastať dve situácie pre povinnosť podania daňového priznania za tohto daňovníka a to, ak 

• zomrie v priebehu kalendárneho roka (za predchádzajúce zdaňovacie obdobie má svoju daňovú povinnosť už vysporiadanú podaním daňového priznania), t. j. je potrebné vysporiadať jeho daňovú povinnosť prostredníctvom daňového priznania za túto príslušnú časť roka, ak by bol povinný podať daňové priznanie, 

Príklad č. 1: 

Daňovník dosahujúci príjmy z podnikania podľa § 6 zákona o dani z príjmov zomrie 5. 5. 2010. Za príslušnú časť roka, t. j. od 1. 1. 2010 do 5. 5. 2010, je povinný vysporiadať daňovú povinnosť za zomretého daňovníka dedič (§ 49 ods. 4 zákona o dani z príjmov). 

• zomrie po skončení zdaňovacieho obdobia (kalendárneho roka), pričom ešte za uplynulé zdaňovacie obdobie nepodával daňové priznanie, ktoré bol povinný podať, t. j. nepodaním daňového priznania mu nebola ani vyrubená daň.  

Príklad č. 2: 

Daňovník dosahujúci príjmy z podnikania podľa § 6 zákona o dani z príjmov zomrie 1. 2. 2010. Keďže ešte neuplynula lehota na podanie daňového priznania, zomretý daňovník ešte nepodával daňové priznanie za rok 2009 a jeho daň za rok 2009 nebola vyrubená. Dedič preto bude podávať 2 daňové priznania, a to za zdaňovacie obdobie roka 2009 (§ 49 ods. 5 zákona o dani z príjmov) a za príslušnú časť kalendárneho roka, v ktorom daňovník zomrel, t. j. od 1. 1. 2010 do 1. 2. 2010, ak mu vznikla povinnosť podať daňové priznanie (napr. zomretý daňovník vykázal daňovú stratu). 

V obidvoch prípadoch za zomretého daňovníka podáva daňové priznanie dedič. Ak je dedičov viac, podáva daňové priznanie ten, ktorému to vyplynie z dohody dedičov. Ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. Ak je dedičom Slovenská republika, daňové priznanie sa nepodáva. Ak nie je známy dedič alebo dedič zomrie, podá daňové priznanie zástupca ustanovený správcom dane. 

Daňové priznanie sa podáva do troch mesiacov po úmrtí daňovníka, pričom správca dane môže túto lehotu na žiadosť dediča predĺžiť. Žiadosť o predĺženie lehoty na podanie daňového priznania musí dedič podať najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania uvedenej v zákone, t. j. 15 dní pred uplynutím trojmesačnej lehoty po dni úmrtia daňovníka, za ktorého podáva daňové priznanie dedič. 

1.2.4    Lehota na podanie daňového priznania daňovníka s obmedzenou
             daňovou povinnosťou, ktorý má na území Slovenskej republiky stálu prevádzkareň 

Lehota na podanie daňového priznania, ak daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou vzniká na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň 

Podľa § 49 ods. 8 zákona o dani z príjmov, ak daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou vznikne stála prevádzkareň podľa tohto zákona alebo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia až v zdaňovacom období, ktoré nasleduje po zdaňovacom období, v ktorom začal vykonávať činnosť, je povinný podať daňové priznanie za toto zdaňovacie obdobie do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikla podľa tohto zákona alebo zmluvy stála prevádzkareň.  

Za zdaňovacie obdobie, v ktorom daňovník pokračuje v činnosti, postupuje pri podávaní daňového priznania podľa § 49 ods. 2, t. j. podáva daňové priznanie v zákonom stanovenej lehote. 

Príklad č. 3: 

Český podnikateľ poskytujúci stavebné a montážne práce vykonával ako subdodávateľ na veľkej stavbe hotela v Bratislave pre rakúsku spoločnosť s pobočkou na území Slovenskej republiky všetky zemné a výkopové práce. Zmluvu mal uzavretú na obdobie ôsmich mesiacov, pričom začal vykonávať práce v septembri 2010. Keďže podľa Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretej medzi Slovenskou republikou a Českou republikou (zdaniteľnosť posudzovaných príjmov je u českého podnikateľa vykonávajúceho stavebné práce na území Slovenskej republiky) č. 238/2003 Z. z., ktorá má nadradené postavenie nad zákon o dani z príjmov (§ 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov), vzniká stála prevádzkareň, len ak stavenisko, projekt alebo dozor trvajú na území Slovenskej republiky dlhšie ako 12 mesiacov (podľa § 16 ods. 2 zákona o dani z príjmov vzniká v takomto prípade stála prevádzkareň už po uplynutí šiestich mesiacov), zisky českého podnikateľa nie sú na území Slovenskej republiky predmetom dane. Keďže bola rakúska spoločnosť s jeho prácami veľmi spokojná, uzavrela v apríli 2011 s českým podnikateľom dodatok k zmluve na vykonanie stavebných prác na výstavbe celého hotela. Na základe tohto dodatku bola predĺžená zmluva na časové obdobie potrebné na postavenia hotela až do doby jeho kolaudácie, pričom predpokladané ukončenie výstavby a kolaudácie bolo stanovené na august 2012 (zmluvne dohodnuté). Okamihom uzavretia uvedeného dodatku k zmluve českému podnikateľovi vzniká na území Slovenskej republiky stála prevádzkareň (bude vykonávať stavebné práce dlhšie ako 12 mesiacov), a to spätne od momentu začatia vykonávania stavebných prác na území Slovenskej republiky, čo znamená, že musí podať daňové priznanie podľa § 49 ods. 8 zákona o dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2010 za obdobie od septembra 2010 do konca zdaňovacieho obdobia do 1 mesiaca po uzavretí tohto dodatku, z ktorého je zrejmý vznik stálej prevádzkarne, t. j. do konca mája 2011. Za ostatné zdaňovacie obdobia (rok 2011 a nasledujúce) podáva daňové priznanie v zákonnej lehote, ak nepožiada o jej predĺženie. 

Lehota na podanie daňového priznania, ak daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou ruší stálu prevádzkareň na území Slovenskej republiky 

Ak daňovník zrušuje stálu prevádzkareň umiestnenú na území Slovenskej republiky 

• a nemá iné zdaniteľné príjmy, okrem príjmov, z ktorých vybraním dane zrážkou je splnená daňová povinnosť alebo nemá iné stále prevádzkarne umiestnené na území Slovenskej republiky, je povinný podať daňové priznanie alebo hlásenie najneskôr do troch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po mesiaci, v ktorom zrušil stálu prevádzkareň, 
• má aj iné zdaniteľné príjmy, okrem príjmov, z ktorých vybraním dane zrážkou je splnená daňová povinnosť alebo má aj iné stále prevádzkarne umiestnené na území Slovenskej republiky, je povinný podať daňové priznanie v zákonnej lehote. 

Takáto úprava bola doplnená do § 49 ods. 7 zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 1. 1. 2010 novelou č. 504/2009 Z. z. a použila sa už pri podávaní daňového priznania k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2009, avšak podávaného po 1. 1. 2010. 

1.2.5    Všeobecné povinnosti pri podávaní daňového priznania, opravné a dodatočné daňové priznanie a miestna príslušnosť pre jeho podanie  

Daňovník je povinný v daňovom priznaní si daň vypočítať sám a uviesť tiež prípadné výnimky, oslobodenia, zvýhodnenia, úľavy a vyčísliť ich výšku. Ak je daňovník účtovnou jednotkou, na účely podania daňového priznania je povinný zostaviť účtovnú závierku podľa osobitného predpisu ku koncu zdaňovacieho obdobia podľa tohto zákona a predložiť ju správcovi dane v termíne na podanie daňového priznania. 

Opravné a dodatočné daňové priznanie 

Na podávanie opravného daňového priznania alebo hlásenia alebo dodatočného daňového priznania alebo hlásenia sa použije § 39 zákona o správe daní, podľa ktorého 

• pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania môže daňový subjekt podať opravné priznanie, pričom pre vyrubovacie konanie sa použije opravné priznanie a na predchádzajúce priznanie sa neprihliada, 
• po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, ak daňovník zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné a jeho oprava má za následok zvýšenie dane, je povinný podať správcovi dane dodatočné daňové priznanie do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takéto dodatočné daňové priznanie môže daňový subjekt podať aj v prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Dodatočné daňové priznanie môže daňovník podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. 

Dodatočné daňové priznanie nemožno podať po doručení oznámenia o výkone daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly, alebo po doručení oznámenia o rozšírení daňovej kontroly za obdobie, ktorého by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, a to až do jej skončenia. 

Poznámka 

Opravné daňové priznanie, dodatočné daňové priznanie sa podáva spôsobom ako daňové priznanie, ale musí byť označené ako opravné alebo dodatočné. V dodatočnom daňovom priznaní sa vyznačia aj rozdiely oproti pôvodne podanému daňovému priznaniu alebo rozdiely oproti platobnému výmeru alebo dodatočnému platobnému výmeru, alebo len rozdiely, ak tak ustanovuje osobitný zákon. 

Miestna príslušnosť 

Priznanie s prílohami je potrebné predložiť správcovi dane miestne príslušnému podľa § 3 zákona o správe daní a poplatkov. Miestna príslušnosť sa u fyzickej osoby riadi jej trvalým pobytom. Fyzické osoby, ktoré na území Slovenskej republiky nemajú trvalý pobyt, ale sa tu obvykle zdržujú, daňové priznanie predkladajú daňovému úradu, v ktorého územnom obvode sa zdržujú najviac dní v roku. U fyzických osôb, ktoré na našom území nemajú trvalý pobyt ani sa tu obvykle nezdržujú, je miestne príslušný Daňový úrad Bratislava I.  

Neprehliadnite 

Na účely zdanenia príjmov fyzických osôb sa používajú dve tlačivá: 

• DP typ A určené pre daňovníkov, ktorí dosahujú len príjmy zo závislej činnosti,  
• DP typ B určené pre daňovníkov, ktorí dosahujú príjmy podľa § 5 až § 8 zákona o dani z príjmov. 

Súčasťou tlačív daňových priznaní je aj žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, žiadosť o vrátenie preplatku a vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa § 50 zákona o dani z príjmov. 

2.    Príjem, zdaniteľný príjem, rozsah daňovej povinnosti 

Tak ako bolo už vyššie uvedené, daňové priznanie sa podáva len zo zdaniteľných príjmov, aj to len v prípade, ak tieto zdaniteľné príjmy daňovníka presiahli zákonom určenú hranicu, čo je pre rok 2010 suma vo výške 2 012,85 €, resp. ak daňovník dosahujúci príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu vykázal daňovú stratu. 

Samotná definícia príjmu pre daňové účely je upravená v ustanovení § 2 písm. c) zákona o dani z príjmov, podľa ktorého je príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa tohto ustanovenia sa za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo 11, alebo 14 zákona o dani z príjmov, považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou.  

Nie každý takto určený príjem je aj zdaniteľným príjmom, t. j. príjmom, ktorý podlieha zdaneniu daňou z príjmov, čo je upravené ďalším ustanovením, a to § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov. Podľa citovaného ustanovenia je zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je od dane oslobodený ani podľa zákona o dani z príjmov a ani podľa medzinárodnej zmluvy. 

Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z príjmov je predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12. 

V prípade situácií, v ktorých dochádza k posudzovaniu predmetu dane pri príjmoch dosahovaných v zahraničí alebo pri príjmoch dosahovaných na území Slovenskej republiky zahraničnými daňovníkmi, je predmet dane určený v ustanoveniach § 2 písm. f) a g) zákona o dani z príjmov. Takýto predmet dane sa odvíja od posúdenia, či príjmy dosahuje daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou na území Slovenskej republiky alebo daňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou. V závislosti od tejto skutočnosti sa posudzuje rozsah daňovej povinnosti daňovníkov. 

Ak má daňovník, fyzická osoba, na území Slovenskej republiky trvalý pobyt (povolenie na trvalý pobyt) alebo sa tu obvykle zdržiava, je podľa § 2 písm. d) bod 1 zákona o dani z príjmov daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou.  

Takýto daňovník tu zdaňuje príjmy, ktoré dosiahol nielen na území Slovenskej republiky, ale aj príjmy, ktoré dosiahol v zahraničí [§ 2 písm. f) zákona o dani z príjmov]. 

Podľa § 2 písm. e) zákona o dani z príjmov, ak daňovník na území Slovenskej republiky nemá trvalý pobyt (povolenie na trvalý pobyt) ani sa tu obvykle nezdržiava, je daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou. 

Poznámka 

Daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou je aj daňovník, ktorý sa na území Slovenskej republiky obvykle zdržiava, ale len na účely štúdia alebo liečenia, alebo ktorý hranice do Slovenskej republiky prekračuje denne alebo v dohodnutých časových obdobiach len na účely výkonu závislej činnosti, ktorej zdroj je na území Slovenskej republiky. Tento daňovník zdaňuje len príjmy, ktoré dosiahol zo zdrojov na území Slovenskej republiky [§ 2 písm. g) zákona o dani z príjmov], aj to len tie príjmy, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 16 zákona o dani z príjmov.  

Keďže ide hlavne o prípady dosahovania príjmov daňovníkom v zahraničí alebo zahraničného daňovníka v Slovenskej republike, okrem zákona o dani z príjmov do otázky zdanenia príjmov vstupujú aj medzinárodné zmluvy, ktoré podľa § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov majú prednosť pred týmto zákonom za predpokladu, že boli schválené, ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. V oblasti zdanenia sú to predovšetkým zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, ale môžu to byť aj iné medzinárodné zmluvy schválené uvedeným spôsobom, kde je upravená aj časť zaoberajúca sa zdaňovaním. Práve používaním zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia pre daňové účely sa tieto stali súčasťou vnútroštátneho práva, a preto sa nestretneme pri posudzovaní rozsahu daňových povinností len s pojmami uvedenými v zákone o dani z príjmov, napr. s pojmami daňovník s obmedzenou a neobmedzenou daňovou povinnosťou, ale aj s pojmami uvedenými v zmluvách, napr. daňový rezident a daňový nerezident, ktoré sú ich ekvivalentom. 

Tak ako už bolo vyššie uvedené, zdaniteľné príjmy sú príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú od dane oslobodené ani podľa zákona o dani z príjmov, ani podľa medzinárodnej zmluvy. 

Kedy sú príjmy predmetom dane, uvádza § 3 zákona o dani z príjmov a tento zatrieďuje dosiahnuté príjmy, ktoré sú predmetom dane, do druhov podľa vykonávanej činnosti alebo dosahovaného výnosu z majetku, resp. predaja vlastneného majetku. Ide o  

• príjmy zo závislej činnosti – § 5 zákona o dani z príjmov, 
• príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu – § 6 zákona o dani z príjmov, 
• príjmy z kapitálového majetku – § 7 zákona o dani z príjmov a  
• ostatné príjmy – § 8 zákona o dani z príjmov, 

pričom ďalej citované ustanovenie taxatívne uvádza druhy príjmov, ktoré predmetom dane nie sú (§ 3 ods. 2 zákona o dani z príjmov). 

Poznámka 

Ide napr. o príjmy: 

• prijatá náhrada oprávnenej osoby podľa osobitných predpisov a príjem získaný vydaním (príjmy vyplácané napr. podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých krívd v znení neskorších predpisov), príjem získaný darovaním alebo dedením nehnuteľnosti, bytu, nebytového priestoru alebo ich častí (ďalej len „nehnuteľnosť“) alebo hnuteľnej veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty s výnimkou príjmu z neho plynúceho a s výnimkou darov poskytovaných v súvislosti s výkonom činnosti, z ktorej plynú príjmy zo závislej činnosti (§ 5) alebo príjmy z podnikania, inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu (§ 6), 
• úver a pôžička – pôžička neznamená príjem a jej splácanie naopak neznamená výdaj (náklad), 
• podiel na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo družstva určeného na rozdelenie osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní alebo členom štatutárneho a dozorného orgánu tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, aj keď sú zamestnancami tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, vyrovnací podiel a podiel na likvidačnom zostatku obchodnej spoločnosti alebo družstva, podiel na výsledku podnikania vyplácaný tichému spoločníkovi, okrem podielu na výsledku podnikania vyplácaného tichému spoločníkovi verejnej obchodnej spoločnosti, podielu na zisku spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti a komplementára komanditnej spoločnosti a okrem podielu spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti a komplementára komanditnej spoločnosti na likvidačnom zostatku pri likvidácii spoločnosti a vyrovnacieho podielu pri zániku účasti spoločníka vo verejnej obchodnej spoločnosti alebo pri zániku účasti komplementára v komanditnej spoločnosti, 
• podiel člena pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou na výnosoch a na majetku určenom na rozdelenie medzi členov pozemkového spoločenstva. 

Správne zatriedenie príjmov do jednotlivých ustanovení je veľmi dôležité pre daňovníka vzhľadom na skutočnosť, že každý z jednotlivých druhov príjmov má svoj špecifický výpočet základu dane a pri nesprávnom zaradení príjmu daňovníka by mohlo dôjsť k nesprávnemu vyčísleniu daňovej povinnosti daňovníka – a tým aj k vyrubeniu sankcie správcom dane podľa príslušných ustanovení zákona o správe daní. 

3.    Základ dane z príjmov fyzických osôb  

V prípade, ak daňovníkovi plynie viac druhov príjmov v zdaňovacom období, základom dane zo všetkých príjmov, ktoré zahrnuje daňovník do daňového priznania, nie je súčet rôznych druhov príjmov za zdaňovacie obdobie, ale súčet čiastkových základov dane zistených podľa jednotlivých druhov príjmov.  

Takto zistený základ dane podľa jednotlivých druhov príjmov sa môže znížiť o daňovú stratu, pričom odpočítať (uplatniť) daňovú stratu nemožno od čiastkového základu dane z príjmov zo závislej činnosti, ale len od úhrnu čiastkových základov dane zistených podľa § 6 až § 8 zákona o dani z príjmov. 

Daňová strata však môže vzniknúť iba pri príjmoch dosahovaných podľa § 6 zákona o dani z príjmov, aj to iba pri tých, pri ktorých si daňovník uplatňuje preukázateľné daňové výdavky. Uvedené priamo vychádza z definície daňovej straty vymedzenej v § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov, podľa ktorej daňovou stratou je rozdiel, o ktorý daňové výdavky (výdavok, náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo ods. 14, ak tento zákon neustanovuje inak) prevyšujú zdaniteľné príjmy (príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú od dane oslobodené podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy) a to pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. 

Príklad č. 4: 

Živnostník účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, pričom z príjmov, ktoré dosahuje z vykonávanej živnosti, vykáže daňovú stratu vo výške 3 000 €. Súčet čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 až § 8 má daňovník v tomto zdaňovacom období, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom vykázal daňovú stratu, v sume 3 500 €. Daňovník zníži základ dane z príjmov podľa § 6 až § 8 v sume 3 500 € o daňovú stratu vo výške 3 000 € a jeho základ dane bude vo výške 500 €. 

Ak by však daňovník vykázal daňovú stratu vo výške 3 000 € a súčet jeho čiastkových základov dane z príjmov podľa § 6 až § 8 zákona by bol vo výške 2 800 €, musel by daňovník uplatniť daňovú stratu v súlade s § 4 ods. 2 zákona o dani z príjmov do výšky súčtu týchto čiastkových základov dane, t. j. do výšky 2 800 € a zvyšnú časť daňovník môže douplatňovať v súlade s podmienkami ustanovenými v § 30 zákona o dani z príjmov v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. 

Súčasťou základu dane daňovníka a dane z príjmov fyzických osôb je príjem z predaja hnuteľných a nehnuteľných vecí (ak nejde o príjem od dane oslobodený), ktoré mal daňovník zahrnuté v obchodnom majetku, aj keď len sčasti, a to v takom pomere, v akom ich daňovník využíval na svoju činnosť. 

Príklad č. 5:  

Daňovník vlastnil nehnuteľnosť, pričom polovicu nehnuteľnosti využíval v súvislosti s podnikaním a mal ju zaradenú v obchodnom majetku. Nemal v tejto nehnuteľnosti trvalý pobyt. Daňovník vlastnil nehnuteľnosť 10 rokov. Rozhodol sa túto nehnuteľnosť predať za 36 000 €. Keďže využíval len sčasti túto nehnuteľnosť na podnikanie, a to z jednej polovice, bude príjem z predaja nehnuteľnosti vo výške 18 000 € súčasťou jeho základu dane z príjmov podľa § 6 a druhá polovica (zvyšných 18 000 €), ktorá nebola zahrnutá v obchodnom majetku, bude oslobodená od dane, a to vzhľadom na skutočnosť, že daňovník nehnuteľnosť vlastní viac ako 5 rokov a sú teda splnené podmienky na oslobodenie podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov. 

Príjem, z ktorého sa daň vyberá zrážkou podľa § 43, sa zahŕňa do základu dane, a to v prípadoch: 

• ak vybraním zrážky nie je splnená daňová povinnosť alebo 
• ak daňovník, ktorý nie je povinný tieto príjmy účtovať, využil možnosť odpočítať daň vybranú zrážkou ako preddavok na daň podľa § 43 ods. 7. 

V prípadoch, ak ale daňovník účtuje o príjmoch, z ktorých sa zráža daň a zrazením dane nie je splnená daňová povinnosť, daňovník nemá možnosť rozhodovania, ale musí tieto príjmy zaradiť do základu dane (príslušného čiastkového základu dane) a vysporiadať ich prostredníctvom daňového priznania, pričom zrazenú daň si započíta ako zrazený preddavok na daň z príjmov fyzickej osoby (§ 43 ods. 7 zákona o dani z príjmov). 

Príklad č. 6:  

Daňovník, nepodnikateľ, má bežný účet, kde mu z peňažných prostriedkov tu uložených plynú úroky. Z úrokov mu banka zráža daň vo výške 19 %. Daňovník si zahrnie príjmy z úrokov z peňažných prostriedkov na bežnom účte do čiastkového základu dane z príjmov podľa § 7 zákona o dani z príjmov. Keďže daňovníkovi vyšla po odpočítaní nezdaniteľnej časti nulová daňová povinnosť, požiada o vrátenie preplatku na dani podľa § 63 zákona o správe daní. 

Príjem z majetku, ktorý majú manželia v bezpodielovom spoluvlastníctve, sa zahŕňa do základu dane v rovnakom pomere medzi manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Dohoda môže byť aj taká, že sa takéto príjmy zdania len jednému z manželov. Ide o príjmy z prenájmu nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 3 zákona, príjmy z kapitálového majetku podľa § 7 zákona a ostatné príjmy podľa § 8 zákona. V takom istom pomere ako príjmy sa u manželov zahŕňajú do základu dane aj výdavky spojené s týmito príjmami. V takomto prípade je ale manželom odporúčané dohodu o inom delení príjmov vyhotoviť písomne z dôvodu preukaznosti nerovnakého delenia príjmov medzi nimi. 

Autor: Ing. Miroslava Brnová