4. Stravovanie a daň z príjmov

4.1 Daňové hľadisko u zamestnanca

Z ustanovenia § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že zdaniteľným príjmom je každý príjem, ktorý je predmetom dane a nie je od dane oslobodený podľa zákona o dani z príjmov ani podľa medzinárodnej zmluvy.

Medzi príjmy zo závislej činnosti, ktoré sú síce predmetom dane z príjmu, ale sú od dane oslobodené, patria aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancom. Tieto príspevky sú u zamestnancov oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v dvoch prípadoch, a to

• ak ide o príjmy poskytnuté zamestnávateľom zamestnancovi ako hodnota stravy (nepeňažné plnenie) na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov,
• alebo je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce v prípade, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Otázka č. 18:

Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancom stravovanie podľa ustanovení Zákonníka práce. Má forma poskytovania stravovania a výška príspevkov zamestnávateľa vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca?

Riešenie:

Spôsob poskytovania stravovania a výška príspevkov zamestnávateľa nemá vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca, ak ide o nepeňažné plnenie. Príspevky na stravovanie sú u zamestnancov oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v prípade, ak sú poskytnuté ako hodnota stravy – nepeňažné plnenie. Nezáleží na tom, či ide o stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok.

Rovnako nie je z hľadiska zamestnanca podstatná výška príspevkov poskytnutých zamestnávateľom, ako ani zdroj, z ktorého bolo toto nepeňažné plnenie uhradené.

Otázka č. 19:

Zamestnávateľ vypláca zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie vo výške 2 € a súčasne aj finančný príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,70 €, lebo nemá inú možnosť, ako mu zabezpečiť stravovanie.

Riešenie:

Finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce, rovnako ako aj finančný príspevok poskytnutý zo sociálneho fondu nie je oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov, lebo nejde o nepeňažné plnenie – o hodnotu stravy. Zamestnávateľ musí úhrn finančných príspevkov poskytnutých zamestnancovi za celý mesiac pripočítať ku mzde zamestnanca a zdaniť pri vyúčtovaní mzdy za príslušný mesiac.

Otázka č. 20:

Zamestnanec priniesol zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o tom, že musí dodržiavať bezlepkovú diétu. Zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Poskytuje mu teda finančný príspevok vo výške 3,60 €.

Riešenie:

Ak je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce v prípade, že zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, finančný príspevok je u zamestnanca oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov bez ohľadu na to, či bude suma 3,60 € u zamestnávateľa daňovým výdavkom.

Maximálna suma príspevku zamestnávateľa je totiž 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z. z., ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 €, z toho 55 % predstavuje sumu 2,20 €.

4.2 Daňové hľadisko u zamestnávateľa

Zamestnávateľ je z pohľadu zákona o dani z príjmov daňovníkom, a tak ako všetky jeho výdavky aj výdavky na stravovanie zamestnancov musia spĺňať základné podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v ustanovení § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Povinnosť poskytovať zamestnancom stravovanie ustanovuje zamestnávateľom § 152 Zákonníka práce, okrem toho musia byť výdavky (náklady) na stravovanie vynaložené preukázateľne a musia byť zaúčtované v účtovníctve daňovníka. Ak daňovník nie je povinný viesť účtovníctvo, výdavky musia byť zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14 zákona o dani z príjmov.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje zákon o dani z príjmov v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o dani z príjmov, sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je Zákonník práce.

Z uvedeného vyplýva, že daňový výdavok (náklad) zamestnávateľa vynaložený na príspevky na stravovanie musí spĺňať všetky podmienky stanovené v osobitnom zákone – v § 152 Zákonníka práce:

• zamestnanec musí byť v pracovnom pomere k zamestnávateľovi,
• zamestnanec nesmie mať súčasne nárok na stravné pri pracovnej ceste,
• zamestnanec musí v pracovnej zmene odpracovať viac ako 4 hodiny,
• stravovanie (okrem výnimiek) musí mať formu nepeňažného plnenia,
• stravovanie zamestnanca spočíva najmä v poskytovaní jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja,
• stravovanie musí zodpovedať zásadám správnej výživy vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, príp. prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb,
• príspevok na stravovanie musí byť najmenej 55 % z ceny jedla a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín,
• hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Všetky tieto podmienky už boli podrobne opísané v bode 1 Posúdenie nároku na stravovanie, rovnako ako aj v súčasnosti platné sumy stravného:

Cena jedla sa stanovuje na základe celkových nákladov vynaložených a spojených so stravovaním, to znamená spotreba surovín na výrobu jedla, mzdy a zákonné zdravotné a sociálne poistenie personálu stravovacieho zariadenia, vybavenie stravovacieho zariadenia, spotreba energie a ostatné náklady vyplývajúce z prevádzky stravovacieho zariadenia.

Otázka č. 21:

Zamestnávateľ – neplatiteľ DPH, poskytuje stravovanie zamestnancom v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Kalkulácia ceny jedla je stanovená z celkových nákladov nasledovne:

Sú príspevky zamestnávateľa v súlade s predpismi?

Riešenie:

Príspevok zamestnávateľa musí byť najmenej 55 % z ceny jedla, t. j. zo sumy 2,80 €, čo je suma 1,54 €, a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je suma 2,20 €. Suma príspevku zamestnávateľa na stravovanie vo výške 1,88 € spĺňa stanovené podmienky, čo znamená, že spĺňa podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v zákone o dani z príjmov aj podmienky definované v osobitnom zákone. Čo sa týka príspevku zo sociálneho fondu, zákon nestanovuje jeho výšku a je na zamestnávateľovi, v akej výške prispeje zamestnancovi na stravovanie.

Otázka č. 22:

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovanie formou stravovacích poukážok v hodnote 3,20 €. Zamestnávateľ prispieva na jednu poukážku sumou 2,05 €, zo sociálneho fondu prispieva sumou 0,15 € a zamestnanec uhrádza 1 €. Je hodnota poukážky, ako aj príspevok zamestnávateľa v súlade s predpismi?

Riešenie:

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb podľa ustanovenia § 152 ods. 4 Zákonníka práce sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí byť najmenej 75 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo je v súčasnosti 3,00 €. Hodnota poukážky 3,20 € je v súlade s predpismi.

Príspevok zamestnávateľa musí byť najmenej 55 % z ceny jedla, t. j. zo sumy 3,20 €, čo je suma 1,76 €, a najviac do sumy 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je suma 2,20 €. Suma príspevku zamestnávateľa na stravovanie vo výške 2,05 € spĺňa stanovené podmienky, čo znamená, že spĺňa podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v zákone o dani z príjmov aj podmienky definované v osobitnom zákone.

Otázka č. 23:

Zamestnávateľ vypláca zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie vo výške 1,98 € a súčasne aj finančný príspevok zo sociálneho fondu vo výške 0,72 €, lebo nemá inú možnosť, ako mu zabezpečiť stravovanie.

Riešenie:

Finančný príspevok na stravovanie podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce, rovnako ako aj finančný príspevok poskytnutý zo sociálneho fondu nie sú u zamestnanca oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov a musia sa zdaniť pri vyúčtovaní mzdy za príslušný mesiac. Ak však finančný príspevok zamestnávateľa spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, čo suma poskytovaná vo výške 1,98 € spĺňa, je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 24:

Zamestnanec priniesol zamestnávateľovi lekárske potvrdenie o tom, že musí dodržiavať bezlepkovú diétu. Zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť zamestnancovi stravovanie, ktoré by vyhovovalo jeho zdravotnému stavu. Poskytuje mu teda finančný príspevok vo výške 2,08 € a okrem toho mu poskytuje aj finančný príspevok zo sociálneho fondu do výške 0,92 €.

Riešenie:

Ak je zamestnancovi poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára a nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, finančný príspevok je u zamestnanca oslobodený od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov a ak finančný príspevok zamestnávateľa spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, čo suma poskytovaná vo výške 2,08 € spĺňa, je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 25:

Zamestnávateľ poskytuje na základe internej smernice príspevok na stravovanie všetkým zamestnancom počas pracovnej zmeny, t. j. tým, ktorí odpracujú počas pracovnej zmeny viac ako 4 hodiny, aj tým, ktorí odpracujú počas pracovnej zmeny menej ako 4 hodiny. Je to v súlade s daňovými predpismi?

Riešenie:

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Táto povinnosť vyplýva z ustanovenia § 152 Zákonníka práce. Podmienkou pre uplatnenie nároku zamestnanca na poskytnutie stravy je, aby v rámci jednej pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Splnenie tejto podmienky sa zisťuje z evidencie dochádzky zamestnanca.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o dani z príjmov, sú aj výdavky (náklady) na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce.

Z uvedeného vyplýva, že príspevky na stravovanie poskytované zamestnancom, ktorí v rámci jednej pracovnej zmeny odpracujú viac ako 4 hodiny, budú u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom a príspevky na stravovanie poskytované zamestnancom, ktorí pracujú na skrátený pracovný úväzok, ktorý je v trvaní 4 hodiny a menej, prípadne odpracujú takýto kratší čas z iných dôvodov, nebudú u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom.

Zamestnávateľ môže v súlade s ustanovením § 152 ods. 7 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov

a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napríklad rekondičné pobyty, zvyšovanie kvalifikácie, pracovná neschopnosť pre chorobu alebo úraz, ošetrovanie člena rodiny),

b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, ide najmä o zamestnancov pracujúcich na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, spoločníkov a konateľov s. r. o., členov štatutárnych orgánov spoločnosti, bývalých zamestnancov, ktorí odišli do dôchodku a pod.

Podmienky môže zamestnávateľ upraviť iba vtedy, ak u zamestnávateľa pôsobí zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník, alebo sú upravené podmienky stravovania v kolektívnej zmluve. Bez prerokovania so zástupcami zamestnancov nemá zamestnávateľ možnosť upraviť podmienky poskytovania stravovania.

Otázka č. 26:

Zamestnávateľ má so zástupcami zamestnancov prerokovanú úpravu podmienok, podľa ktorých bude poskytovať stravovanie aj zamestnancom počas pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby alebo ošetrovania člena rodiny. Sú príspevky na stravovanie daňovo uznaným výdavkom u zamestnávateľa?

Riešenie:

Zamestnanec nemá nárok na stravné lístky počas dočasnej pracovnej neschopnosti, príp. inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci. Platí ale ustanovenie § 152 ods. 7 písm. a) Zákonníka práce, ktoré dáva možnosť zamestnávateľovi, aby po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude zamestnancovi poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci (napr. choroba, ošetrovanie člena rodiny atď.).

Keďže Zákonník práce v uvedenom ustanovení umožňuje rozšíriť okruh osôb, ktorým bude zamestnávateľ poskytovať stravovanie, nemalo by zmysel, ak by týmto zamestnancom nemohol poskytovať aj príspevky na stravovanie a museli by platiť plnú sumu stravného. Ak teda príspevok na stravovanie zamestnancov počas pracovnej neschopnosti zamestnanca a počas ošetrovania člena rodiny spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 27:

Konateľ spoločnosti s r. o. vykonáva práce pre spoločnosť na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa. Nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu. Môžu byť príspevky na stravovanie konateľa daňovým výdavkom?

Riešenie:

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov týkajúce sa výdavkov na stravovanie zamestnancov v plnej miere odkazuje na ustanovenie § 152 Zákonníka práce. Ak konateľ nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou, príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi nie je daňovo uznaným výdavkom.

V § 152 ods. 7 písm. c) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osobu konateľa spoločnosti. Ak teda príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi, resp. spoločníkovi s. r. o. bez pracovnej zmluvy so spoločnosťou spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Otázka č. 28:

Študent pracujúci u zamestnávateľa na dohodu o brigádnickej práci študenta nemá nárok na príspevky poskytované zamestnancom zo sociálneho fondu z dôvodu, že jeho odmena nepatrí do vymeriavacieho základu pri výpočte príspevkov do sociálneho fondu. Ak má zamestnávateľ dohodnuté v kolektívnej zmluve, že aj zamestnanci vykonávajúci prácu na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru majú nárok na stravné lístky, bude príspevok zamestnávateľa na stravovanie študenta u zamestnávateľa daňovo uznaným výdavkom?

Riešenie:

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov týkajúce sa výdavkov na stravovanie zamestnancov v plnej miere odkazuje na ustanovenie § 152 Zákonníka práce. Ak študent nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu a pracuje na základe dohody o brigádnickej práci študenta, príspevok na stravovanie poskytnutý tomuto študentovi nie je daňovo uznaným výdavkom u zamestnávateľa.

V § 152 ods. 7 písm. c) Zákonníka práce je však daná možnosť, aby zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, aj na osoby pracujúce u zamestnávateľa na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak teda príspevok na stravovanie študenta spĺňa podmienky stanovené v Zákonníku práce, tento príspevok je daňovým výdavkom (nákladom) zamestnávateľa podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

4.3 Daňové hľadisko u samostatne zárobkovo činnej osoby

U samostatne zárobkovo činnej osoby sa prelína posúdenie nároku na stravovanie a daňové hľadisko. Ak má napr. podnikateľ – fyzická osoba, podľa zákona nárok na stravovanie, ide súčasne aj o daňový výdavok. Preto sa článok venoval tejto problematike čiastočne aj v bode 1. Posúdenie nároku na stravovanie.

Ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov umožňuje daňovníkom s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 (príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti) zahrnúť do daňových výdavkov aj preukázateľne vynaložené výdavky na stravné za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Spôsob preukázania, ktorý deň bol aj skutočne odpracovaný, je na daňovníkovi a závisí aj od druhu vykonávanej činnosti. Ustanovenie sa nevzťahuje na daňovníka s príjmami z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Podmienkami uplatnenia daňových výdavkov na stravné ustanovenými pre samostatne zárobkovo činné osoby v tomto zákone sú:

• aby daňovníkovi, ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť súbežne so závislou činnosťou, nevznikol v súvislosti s výkonom závislej činnosti nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce alebo
• aby si daňovník súčasne neuplatňoval výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e), to znamená výdavky na stravné počas pracovnej cesty daňovníka vykonávajúceho svoju činnosť v inom mieste, ako je miesto jeho pravidelného vykonávania činnosti.

Od 1. januára 2007 je ustanovená výška stravného pre samostatne zárobkovo činné osoby najviac v rozsahu a vo výške stravného poskytovaného pri pracovnej ceste pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súčasnosti je od 1. septembra 2012 účinné opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 248/2012 Z. z. , ktoré ustanovuje sumu stravného pre toto časové pásmo vo výške 4,00 € (od 1. 1. 2011 do 31. 8. 2012 to bola suma 3,80 €).

Daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti môže teda zahrnúť do daňových výdavkov výdavky vynaložené na stravovanie za každý odpracovaný deň najviac vo výške 4,00 €.

Výdavky preukázateľne vynaložené na stravovanie samostatne zárobkovo činná osoba preukazuje napríklad

• zakúpením stravných lístkov,
• zakúpením stravovacích poukážok,
• prípadne dokladom z reštauračného zariadenia o nákupe teplého hlavného jedla.

V žiadnom prípade nemôže ísť o paušálne uplatňovanie výdavkov.

Ak samostatne zárobkovo činná osoba nakupuje stravovacie poukážky prostredníctvom fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, suma zaplatenej provízie sprostredkovateľovi je v plnej výške daňovým výdavkom.

K problematike zakúpenia stravných lístkov u SZČO na určité časové obdobie dopredu vydalo DR SR stanovisko, a to keďže na daňové účely sa uznávajú len výdavky v preukázateľnej výške, dopredu zakúpené stravné lístky sa v momente úhrady nepovažujú za výdavok ovplyvňujúci základ dane. Daňovník SZČO takýto výdavok na stravné uplatní ako uznaný výdavok až v období, keď budú splnené podmienky podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov.

K problematike spätného zakúpenia stravných lístkov u SZČO za uplynulé časové obdobie uvádza, že takýto nákup stravných lístkov nespĺňa podmienku preukaznosti vynaloženia výdavkov na stravovanie za odpracovaný deň, vzhľadom na skutočnosť, že dodatočným spôsobom nemôže byť preukázané stravovanie za obdobie, ktoré už ubehlo. Zakúpenie stravných lístkov je len jedna z možných foriem uplatnenia si stravného do daňových výdavkov.

Výdavky na stravovanie si samostatne zárobkovo činná osoba uplatniť môže, ale nemusí, na rozdiel od zamestnávateľov, ktorí musia – sú povinní (až na výnimky) stravovanie zamestnancom poskytovať.

Aj daňovník – fyzická osoba, ktorý nie je povinný viesť účtovníctvo, ale vedie podľa § 6 ods. 11 alebo 14 zákona o dani z príjmov daňovú evidenciu na účely zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, musí dodržiavať zásadu preukázateľnosti vynaložených výdavkov na stravovanie. Nie je povinný viesť peňažný denník, ale je v jeho záujme, aby vedel preukázať

• použitie sociálneho fondu – viesť evidenciu tvorby a použitia sociálneho fondu (nemusí, ale môže evidenciu nazvať kniha sociálneho fondu),
• príjem a výdavky peňažných prostriedkov, to znamená aj cenín,
• viesť evidenciu stravovacích poukážok (nákup sám osebe nie je daňovým výdavkom, je to iba zmena peňažných prostriedkov v hotovosti, prípadne na účte za peňažné prostriedky vo forme cenín, je to iba iný platobný prostriedok ako peniaze).
  

Poznámka redakcie:
§ 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov

Autor: Bibiána Špániková