Právo na odmenu za vykonanú prácu a ľudskú dôstojnosť (zmena od 1. 1. 2014)

V zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv (z 10. decembra 1948 – článok 23 ods. 3) „každý zamestnanec (pracujúci) má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti“. Taktiež v zmysle tohto dokumentu (článok 25) „každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zabezpečiť jeho zdravie, jeho rodiny, zahŕňajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia, t. j.má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých na jeho vôli“.

Podľa článku 7 Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (z 12. decembra 1966) „štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie, než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu, slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto Paktu, odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú platenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov“. Taktiež v zmysle článku 11 tohto Paktu „štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň preňho a jeho rodinu, zahŕňajúc dostatočnú výživu, šatstvo, byt a neustále zlepšovanie životných podmienok“.

V sociálnom chápaní minimálnych miezd pokračovala aj Európska sociálna charta, ktorá právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu zakotvuje v článku 4, ktorú Slovenská republika ratifikovala a 21. júla 1998 nadobudla právoplatnosť. Minimálna mzda je definovaná ako právo občanov na primeranú odmenu za prácu, a to aspoň na takej úrovni, ktorá zabezpečí zamestnancom a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň. Uvedené právo na „primeranú odmenu“, ktorá zabezpečí pracovníkom a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň, zakotvuje aj (revidovaná) Európska sociálna charta v čl. 4, ktorú Slovenská republika ratifikovala v roku 2009.

Podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky zamestnanci (bez zreteľa na štátnu príslušnosť), t. j. fyzické osoby zamestnávané v pracovnoprávnych vzťahoch (t. j. v pracovnom pomere alebo na základe dohôd mimo pracovného pomeru, t. j. na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti alebo dohody o brigádnickej práci študentov), majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, pričom zákon – t. j. Zákonník práce – im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Právo zamestnanca na spravodlivé a primerané pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť, je obsiahnuté aj v čl. 31 Charty základných práv EÚ.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že „štáty musia zaručiť slušný a dôstojný život každému, čo realizujú ustanovením minimálnej mzdy a poskytovaním dávok sociálnej pomoci“.*)

Ľudská dôstojnosť ako nemenná hodnota patriaca každej ľudskej bytosti vychádzajúca z prirodzenej podstaty človeka predstavuje najvyšší a základný princíp európskeho demokratického, právneho a sociálneho štátu, ktorý je obsiahnutý v čl. 1 Charty základných práv EÚ. Je vyjadrením úcty človeka k človeku, ako aj zaobchádzania s človekom ako s človekom a nie ako s vecou. Prostredníctvom tohto pojmu je vyjadrený rešpekt ku všetkému, čo predstavuje ľudstvo a aby človek bol vždy účelom a nie prostriedkom(t. j. všetko na tejto planéte, t. j. aj ekonómia, výroba, obchod, veda atď. má slúžiť človeku a nie naopak. Pre koho sa má vyrábať stále viac a viac, ak ľudia nemajú peniaze a nemôžu si nič kúpiť – nie je kríza preto, že viac ako 5 miliárd ľudí na tejto planéte si nemôže uspokojiť ani základné životné potreby – t. j. zaplatiť jedlo, ošatenie, bývanie, vzdelanie a zdravotnú starostlivosť z dôvodu, že pracujú za nižšie mzdy, ako je minimálna mzda, resp. v niektorých štátoch minimálna mzda ani nie je ustanovená?!).Immanuel Kant vo svojom diele Základy metafyziky mravov prísne rozlišoval to, čo má cenu, a to, čo má dôstojnosť. „Mať dôstojnosť“ znamená, že človeka nemožno vyčísliť cenou ako materiálne a ekonomické statky. Dôstojnosť človeka spočíva v jeho rozume, v jeho slobodnom, mravnom a zodpovednom bytí. Ľudská dôstojnosť patrí k základným ľudským právam a „predstavuje elementárny princíp prirodzeného práva“.*) Úzko súvisí s ostatnými ľudskými právami, pretože sa realizuje aj prostredníctvom nich (t. j. aj právom na prácu, právom na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, právom na primerané sociálne zabezpečenie atď.). Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti znamená rešpektovanie rovnosti všetkých ľudských bytostí, ich hodnôt a potrieb (t. j. výživy, ošatenia, bývania, zdravotnej starostlivosti, vzdelania, ako aj potrebných sociálnych opatrení, napr. práva na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých na jeho vôli). Je to hodnota zakotvená v základnom prameni každého demokratického štátu – t. j. v ústave. Jednotlivec je východiskom štátu a práve štát a jeho orgány sú ústavne zaviazané na ochranu základných práv jednotlivca (napr. právo na život, právo na ľudsky dôstojný život atď.). V ústavnom práve sú obsiahnuté aj prirodzené zákony, ktoré sú vo svojej podstate zákony mravné, nemenné a večné a ktoré musí suverén rešpektovať. V zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy SR platí rovnosť všetkých osôb v dôstojnosti a právach, čo sa považuje za generálnu klauzulu. Základné práva a slobody (obsiahnuté v druhej hlave Ústavy SR) sú neodňateľné (t. j. nikto nemôže tieto práva postúpiť na iného, dať do zálohu na nejaký čas a ani nikoho týchto práv zbaviť), nescudziteľné (t. j. nemôžu sa inému predať ani darovať), nepremlčateľné (t. j. nezanikajú nevyužitím alebo neuplatnením v určitej lehote) a nezrušiteľné (t. j. štátna moc ich nemôže zrušiť alebo vyhlásiť za neplatné).

Vzhľadom na uvedené je uznanie prirodzených práv človeka a občana vrátane jeho ľudskej dôstojnosti právne záväzné a akékoľvek porušenie týchto základných práv a slobôd je protiústavné a ich zrušenie je nemožné. Preto aj akékoľvek debaty o 1 € minimálnej mesačnej mzde, ba dokonca návrhy na jej zrušenie sú absurdné a neadekvátne 21. storočiu, kontextu Európy, ako aj demokratickému zriadeniu Slovenskej republiky. Ide o prejav neúcty k pracujúcemu človeku, ba dokonca k človeku ako takému, čo je prejav nerešpektovania a porušovania základných práv a slobôd – t. j. ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti, spravodlivosti, solidarity a sociálnych práv ako takých.

Plnoprávnym členom spoločnosti (i politického spoločenstva EÚ) sa človek reálne stáva len vtedy, ak je nositeľom nielen občianskeho a politického statusu, ale aj sociálneho, pretože jedno bez druhého a tretieho nie je možné. „Aby bol človek plnoprávnym členom občianskej spoločnosti, musí byť jeho občiansky status utváraný právami a povinnosťami z okruhu všetkých troch druhov práv (občianstva)“*) tvoriacich základ sociálneho štátu. Hlavnou úlohou sociálneho štátu (welfare state, štát verejných sociálnych služieb) je zachovávanie sociálnej rovnosti a spravodlivosti smerujúcej k zabezpečeniu všeobecného blahobytu aspoň na tzv. minimálnej ľudsky dôstojnej úrovni pre každého člena spoločnosti najmä prostredníctvom práce, od ktorej podľa Dahrendorfa v našej kultúre veľmi závisia naše životy. Nejde iba o jeho filozofické konštatovanie, ale o tvrdú životnú realitu, pretože platená práca, prejavujúca sa ako zamestnanie, je jadrom sociálnej organizácie spoločnosti i identity jednotlivcov. Poskytuje ľuďom prostriedky existencie, ako aj status a spoločenské postavenie (sociálne zaradenie).“**) „Práca je vstupenkou do spoločnosti a strata pracovného miesta je vstupenkou na okraj spoločnosti a do biedy a chudoby.“***) Dôkazom je aj dnešná situácia nielen v EÚ vrátane situácie na Slovensku, ale aj v ostatných častiach sveta.

Naplnenie podstaty ľudsky dôstojného života závisí nielen od práce, ale najmä od dĺžky pracovného času a výšky odmeňovania, ktoré nesporne ovplyvňujú osobný a rodinný život každého jednotlivca, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov, ako aj celkovú životnú úroveň, t. j. kvalitu života každého jednotlivca a jeho rodiny, čo sa zákonite premieta do ekonomickej oblasti vo forme kúpyschopnosti obyvateľstva, ako aj do celkového rozvoja spoločnosti.

Autor: JUDr. Zuzana Macková, PhD.