Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu

Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie, okrem prípadov uvedených v § 182 a § 185 Zákonníka práce, t. j. úpravy zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať. Ak zamestnávateľovi vznikne ujma a ak inému subjektu nemožno pričítať k protiprávnemu úkonu zavinenie, ide o náhodu v právnom zmysle (vis maior – vyššia moc). Pri zodpovednosti založenej na princípe zavinenia sa za náhodu nezodpovedá.

Náhodu znáša sám poškodený, t. j. zamestnávateľ.

Pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca nemusí zamestnanec preukazovať, že škodu nespôsobil, dôkazné bremeno spočíva na zamestnávateľovi.

Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí:

• Protiprávny úkon – konanie zamestnanca
• Vznik škody na strane zamestnávateľa
• Príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody
  Je to súvislosť medzi konaním zamestnanca a jeho následkom spočívajúca v tom, že bez jeho konania by následok nevznikol. Teda konanie zamestnanca je príčina a následok jeho konania je škoda na strane zamestnávateľa.
• Zavinenie zamestnanca
  Rozoznávame úmyselné a nedbanlivostné zavinenie.
  Úmyselné zavinenie možno charakterizovať v prípadoch:

  1) Ak zamestnanec buď vedel, že svojím konaním môže škodu spôsobiť, alebo ju chcel spôsobiť, t. j. priamy úmysel.

  2) Alebo ak zamestnanec vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, t. j. nepriamy úmysel.

  O nedbanlivostnom zavinení možno hovoriť v prípade, ak:

  1) Zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí, t. j. vedomá nedbanlivosť alebo

  2) Zamestnanec nevedel, že škodu môže spôsobiť, ale vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery to vedieť mal a mohol, t. j. nevedomá nedbanlivosť.

• Existencia pracovného pomeru.
• Ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ak to vymedzuje Zákonník práce.

Dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je na zamestnávateľovi.

Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Pod dobrými mravmi treba rozumieť napríklad slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie práv. Úmyselné konanie musí zamestnávateľ zamestnancovi preukázať. V tomto prípade, ako aj v prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu platí prezumpcia neviny zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ zamestnanec spôsobil škodu nedbanlivostným konaním proti dobrým mravom, nie je možné založiť jeho zodpovednosť.

V zmysle Rozhodnutia NS SR č. 6/1965 treba pri posudzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh z nedbanlivosti vedúceho zamestnanca zistiť a zhodnotiť najmä to, aká bola náplň práce tohto zamestnanca podľa organizačného poriadku zamestnávateľa, aké úsilie vynaložil zamestnanec pri plnení svojich povinností, aby škode zabránil, aké účinné opatrenia vykonal a akú potrebnú súčinnosť mu poskytli ostatní zamestnanci zamestnávateľa.

V zmysle ustanovenia § 186 Zákonníka práce je zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje. Škoda sa zásadne nahrádza v peniazoch a len výnimočne uvedením do predošlého stavu. Ak je to možné a účelné a ak o to zamestnávateľ požiada, škoda sa uhrádza uvedením do predošlého stavu, ktoré sa uskutoční napríklad tak, že sa poškodená vec opraví.

Obmedzenie sumy náhrady škody v zmysle § 186 Zákonníka práce, podľa ktorého náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu, neplatí však, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 185 Zákonníka práce, t. j. zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov.

Ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom. Ušlým ziskom sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať so zreteľom na pravidelný chod veci.

Poznámka redakcie:
§ 182 a § 185 Zákonníka práce
§ 186 Zákonníka práce

Autor: JUDr. Slavomíra Gejdošová