2. Zabezpečenie stravovania osobám činným na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru

Právny nárok na zabezpečenie stravovania majú len zamestnanci zamestnávateľov, ktorí vykonávajú práce v pracovnom pomere k zamestnávateľovi na základe pracovnej zmluvy. Právny nárok na zabezpečenie stravovania v rámci rozvrhnutej pracovnej zmeny podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce má len zamestnanec, ktorý vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.

Na zabezpečenie stravovania nemá nárok dohodár, aj keď sa podľa § 11 Zákonníka práce považuje za zamestnanca.

Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov) sa vzťahujú iba niektoré ustanovenia Zákonníka práce, pričom § 152 Zákonníka práce sa nevzťahuje na dohodárov, ktorí vykonávajú prácu u zamestnávateľa na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti alebo dohody o brigádnickej práci študentov.

Nárok na zabezpečenie stravovania dohodárom môže vzniknúť, ak:

1. dohodár má zabezpečenie stravovania a prispievanie na stravovanie písomne dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak
2. zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu fyzických osôb, t. j. o dohodárov.

Podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce.

Zamestnávateľ môže teda podľa § 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým iba zabezpečí stravovanie, pričom tento okruh osôb nie je Zákonníkom práce obmedzený, preto z možnosti rozšírenia nie sú vylúčené žiadne fyzické osoby; môže ísť teda aj o osoby, ktoré vykonávajú u zamestnávateľa práce na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pre bývalých zamestnancov zamestnávateľa, ktorí bezprostredne pred odchodom do dôchodku uňho pracovali a pod.

Zákonník práce okrem rozšírenia okruhu osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, umožňuje zamestnávateľovi osobitne rozhodnúť aj o tom, či týmto fyzickým osobám, resp. ktorému okruhu takýchto osôb bude aj prispievať na stravovanie.

Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíri okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, môže sa rozhodnúť, že na stravovanie nebude vôbec prispievať.

Aj vo väzbe na zabezpečenie stravovania a prispievanie na stravovanie rozšírenému okruhu osôb, teda aj vo vzťahu k dohodárom, je potrebné upozorniť na § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný dodržiavať ostatné dohodnuté podmienky, pričom jeho nároky alebo iné plnenia v jeho prospech nemožno dohodnúť priaznivejšie, ako sú nároky a plnenia vyplývajúce z pracovného pomeru. Uvedená zásada/obmedzenie platí aj pre podmienku vzniku nároku dohodára na stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. že dohodár na pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny.

2.1 Spôsoby zabezpečenia stravovania

Ustanovenie § 152 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi zabezpečiť stravovanie vo všeobecnosti štyrmi spôsobmi, ktoré sa vzťahujú aj na dohodára, ak má dohodnuté v konkrétnej dohode zabezpečovanie stravovania [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak zamestnávateľ rozšíril okruh osôb, ktorým bude zabezpečovať stravovanie, resp. aj prispievať na stravovanie, o dohodárov [§ 152 ods. 8 písm. c) Zákonníka práce]. Ide o nasledovné spôsoby:

1. poskytovanie stravy/hlavného jedla vo vlastnom stravovacom zariadení,
2. zabezpečenie stravovania v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa v blízkosti pracoviska dohodára,
3. zabezpečenie stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby, t. j. poskytne stravovacie poukážky a zoznam stravovacích zariadení, v ktorých si dohodár môže za ne v príslušnej hodnote kúpiť hlavné jedlo,
4. finančná kompenzácia zabezpečovania stravovania.

Zákonník práce pripúšťa ako krajnú možnosť zabezpečenia stravovania aj finančnú kompenzáciu stravovania v taxatívne vymedzených prípadoch, a to napr. ak podmienky výkonu práce vylučujú poskytovanie stravy alebo zabezpečovania stravovania zamestnancov na pracovisku, pričom nie je možné zabezpečiť ich stravovanie v stravovacom zariadení blízko pracoviska ani iným spôsobom alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od lekára – špecialistu – zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom.

Poskytnutie finančného príspevku na stravovanie je možné len z dôvodov uvedených v § 152 ods. 6 Zákonníka práce a predstavuje výnimočnú formu kompenzácie za neposkytnutie stravy, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie inými zákonnými spôsobmi.

2.2 Príspevok zamestnávateľa

Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, o dohodárov, nemusí súčasne rozhodnúť o tom, že im bude aj prispievať na stravovanie.

Ak by ale zamestnávateľ súčasne rozhodol aj o tom, že im bude aj prispievať na stravovanie, príspevok musí byť v sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Uvedené platí aj v prípade, ak dohodár mal nárok na zabezpečenie stravovania s príspevkom na stravovanie dohodnutý v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce].

Výška príspevku zamestnávateľa z jeho nákladov na stravovanie je ustanovená ako príspevok na jedno hlavné jedlo.

Zákonník práce v § 152 ods. 3 vymedzuje:

• minimálnu (spodnú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % ceny jedla a
• maximálnu (hornú) hranicu príspevku, ktorá predstavuje 55 % sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách a z neho vyplývajúce opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 248/2012 Z. z. o sumách stravného.

2.3 Výdavky zamestnávateľa na stravovanie

Výdavky zamestnávateľa na stravovanie pre dohodára sú v takej istej sume ako výdavky na stravovanie zamestnancov v pracovnom pomere, okrem príspevku zo sociálneho fondu.

Príspevok zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov v stravovacom zariadení

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách.

Predmetným ustanovením sa vymedzuje rozsah príspevku zamestnávateľa z jeho výdavkov/nákladov na stravovanie zamestnancov formou rozpätia v percentách zo základu. Príspevok zamestnávateľa môže predstavovať akúkoľvek sumu v rámci rozpätia, ktoré tvorí 55 % ceny jedného hlavného jedla a 55 % sumy stravného pri pracovných cestách v trvaní 5 až 12 hodín.

Zamestnanec má nárok na stravné v časovom pásme 5 hodín až 12 hodín trvania pracovnej cesty v sume 4 €.

Zamestnávateľ je povinný prispievať zamestnancovi na stravovanie minimálne vo výške 55 % ceny jedla, môže sa však rozhodnúť prispievať na stravovanie aj vo vyššej sume, najviac však do výšky 55 % sumy stravného, t. j. maximálne v sume 2,20 € (55 % zo sumy stravného 4 €).

Príspevok zamestnávateľa na stravovaciu poukážku

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedného hlavného jedla podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce rozumie hodnota vyznačená na stravovacej poukážke, pričom hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách.

Zamestnanec má nárok na stravné v časovom pásme 5 hodín až 12 hodín trvania pracovnej cesty v sume 4 €, z čoho vyplýva, že minimálna hodnota stravovacej poukážky je 3 € (75 % zo sumy stravného 4 € = 3 €).

Finančný príspevok na stravovanie

Podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume uvedenej v § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. suma finančného príspevku musí byť rovnaká, v akej sa poskytne nepeňažný príspevok na stravovanie zamestnancom (bez príspevku zo sociálneho fondu).

Príspevok zo sociálneho fondu

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov aj podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom fonde“). Podľa § 7 ods. 1 zákona o sociálnom fonde zamestnávateľ môže zo sociálneho fondu poskytovať príspevky, pričom jednou z oblastí použitia prostriedkov sociálneho fondu je aj stravovanie zamestnancov. Príspevky zo sociálneho fondu možno podľa zákona o sociálnom fonde poskytovať iba zamestnancom v pracovnom pomere alebo v služobnom pomere. Výnimočne sa môžu príspevky zo sociálneho fondu, vrátane príspevku na stravovanie, poskytovať aj rodinnému príslušníkovi zamestnanca a poberateľovi dôchodku, ktorého zamestnávateľ zamestnával v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu ku dňu odchodu do dôchodku (starobného, predčasného starobného alebo invalidného dôchodku), ak sa tak dohodne v zásadách o použití prostriedkov sociálneho fondu.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ nemôže prispievať zo sociálneho fondu na stravovanie dohodárom.

2.4 Stravovanie a zákon o dani z príjmov

Daňové hľadisko dohodára

Medzi príjmy, ktoré sú od dane oslobodené, patria podľa zákona o dani príjmov aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov; uvedené sa vzťahuje v celom rozsahu aj na dohodára.

Tieto príspevky sú oslobodené od dane z príjmov podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov v týchto prípadoch:

• Ide o príjmy poskytnuté zamestnancovi ako hodnota stravy (t. j. ide o nepeňažné plnenie) na pracovisku vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v rámci stravovania zabezpečeného prostredníctvom iných subjektov.
• Ak ide o nepeňažné plnenie, výška príspevkov zamestnávateľa, spôsob poskytovania stravovania (stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok) a finančný zdroj krytia nemá vplyv na zdanenie príjmov u zamestnanca.
• Zamestnancovi je poskytnutý finančný príspevok na stravovanie podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce v prípade, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečovaných zamestnávateľom. Finančný príspevok poskytnutý z iného dôvodu, ako sú zdravotné dôvody zamestnanca, nie je oslobodený od dane, a preto podlieha u zamestnanca dani z príjmov.

Daňové hľadisko u zamestnávateľa

Všetky výdavky zamestnávateľa, teda aj výdavky na stravovanie, musia spĺňať základné podmienky daňových výdavkov (nákladov) definované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Základom na uplatnenie výdavkov (nákladov) zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zabezpečované v súlade so Zákonníkom práce je § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého je daňovým výdavkom zamestnávateľa príspevok na stravovanie poskytovaný podľa podmienok ustanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 až 12 hodín.

Z uvedeného vyplýva, že ak:

• 55 % z ceny jedla presahuje 55 % zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, za daňový výdavok je uznaných 55 % z tejto sumy stravného;

• 55 % z ceny jedla je suma rovná, resp. nižšia ako limit 55 % zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, je za daňový výdavok uznaný zamestnávateľom poskytovaný príspevok vo výške najmenej 55 % z ceny jedla, ktorý je limitovaný sumou vypočítanou zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, t. j. sumou 2,20 €.

2.5 Zrážky zo mzdy/odmeny za stravovanie

Právny stav do 30. júna 2014

Zákonník práce v § 223 ods. 2 presne vymedzuje, ktoré jeho ustanovenia sa vzťahujú aj na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zo štvrtej časti Zákonníka práce (Mzda a priemerný zárobok – § 118 až § 135) sa na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru vzťahoval iba § 119 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého odmena za prácu musí byť najmenej na úrovni sumy minimálnej mzdy.

Z uvedeného vyplýva, že na dohodára sa nemohol uplatňovať § 131 ods. 3 Zákonníka práce.

Zrážky z odmeny sa odporúčali dohodnúť priamo v konkrétnej dohode.

Zamestnávateľ a dohodár si mohli v konkrétnej dohode dohodnúť aj ďalšie podmienky, ktoré nie sú v rozpore s právnymi predpismi a majú súvis s výkonom práce na základe dohody, a to napr. že:

• sa mu bude zabezpečovať stravovanie a poskytovať príspevok na stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce (mimo príspevku zo sociálneho fondu) za rovnakých podmienok ako zamestnancovi v pracovnom pomere a že
• sa uplatní rovnaký spôsob úhrady časti príspevku zo strany dohodára za poskytnutú stravu napr. formou zrážky z dohodnutej odmeny v príslušnom podiele z hodnoty stravy (stravnej poukážky).

Právny stav od 1. júla 2014

Národná rada Slovenskej republiky 5. júna 2014 schválila zákon č. 183/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Predmetný zákon článkom II mení a dopĺňa Zákonník práce a zmeny sa týkajú dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to vo vzťahu k maximálnej dobe, na ktorú môžu byť uzatvorené, k splatnosti odmeny a k zrážkam z odmeny.

Podľa nového znenia § 223 ods. 2 Zákonníka práce sa na splatnosť odmeny, výplatu odmeny a zrážky z odmeny primerane uplatnia ustanovenia § 129 až § 132 Zákonníka práce.

Poznámka redakcie:
§ 152 Zákonníka práce

Autor: Ing. Ľuboslava Minková