Pracovnoprávne vzťahy a účasť zástupcov zamestnancov na nich

Pracovnoprávne vzťahy sa zvyčajne chápu a definujú ako vzťahy medzi zamestnancom a jeho zamestnávateľom. Majú však aj širšie vnímanie, a to z pohľadu iných subjektov, ktoré do nich môžu aktívne alebo pasívne zasiahnuť. Medzi tieto subjekty rozhodne treba zaradiť zástupcov zamestnancov, ktorí spoluvytvárajú kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

Kolektívne pracovnoprávne vzťahy

Na celú agendu kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov sa pozeráme v úvode v širších súvislostiach, a to najmä z pohľadu úpravy, kde už v Ústave Slovenskej republiky narážame v článku 37 na právo na vznik, fungovanie a ochranu odborových organizácií. Práve odborové organizácie predstavujú základ pre výkon kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, treba však zdôrazniť, že nie jediný. Okrem tejto formy Zákonník práce pripúšťa ešte existenciu ďalších dvoch, a to zamestnaneckej rady a zamestnaneckého dôverníka.

Zo základného prameňa našej právnej úpravy, ktorým je Ústava Slovenskej republiky, je možné vyvodiť záver, že zamestnanec môže vykonávať účasť na pracovnoprávnych vzťahoch buď priamo, teda osobne tým, že rieši svoje vzťahy priamo so zamestnávateľom, alebo nepriamo prostredníctvom zástupcov zamestnancov. Pri presune od ústavného definovania do konkrétnych noriem Zákonníka práce zisťujeme, že časť tohto pracovnoprávneho kódexu, ktorá sa týka postavenia zástupcov zamestnancov, je postavená na princípe zabezpečenia spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok. Na prvý pohľad by sme mohli mať obavu, že ide o nič nehovoriacu deklaráciu pracovných podmienok, ktoré každý očakáva, no na strane druhej je nutné si uvedomiť, že konkrétna podoba tejto definície bude závisieť od toho, ako sa na konkrétnych pracovných podmienkach dohodne zamestnanec so zamestnávateľom (ak pôjde o priame zabezpečenie uspokojivých pracovných podmienok) alebo akú činnosť bude vyvíjať odborová organizácia, prípadne iný zástupca zamestnancov na to, aby sa dosiahol vyššie uvedený cieľ.

Jednotlivé formy zastúpenia zamestnancov

Vyššie sme si jasne vymedzili, s ktorými formami zástupcov zamestnancov sa budeme ďalej zaoberať. Zákonník práce definuje tri základné formy zastúpenia zamestnancov pre účely kolektívneho vyjednávania alebo pre účely kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Na prvom mieste sa uvádza odborová organizácia, nasleduje zamestnanecká rada a zamestnanecký dôverník. Zákonodarca v podstate aj vymedzil určitú formu hierarchie alebo snáď by sme to mohli označiť za rozdielne postavenie, keď je definované nasledovné oprávnenie jednotlivých zástupcov zamestnancov, ak pôsobia popri sebe u jedného zamestnávateľa, a to v § 229 ods. 7 Zákonníka práce:

„Ak u zamestnávateľa pôsobia popri sebe odborová organizácia, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník, odborovej organizácii patrí právo na kolektívne vyjednávanie, na spolurozhodovanie, na kontrolnú činnosť a na informácie a zamestnaneckej rade alebo zamestnaneckému dôverníkovi patrí právo na prerokovanie a na informácie, ak tento zákon neustanovuje inak.“

Z výkladu vyššie uvedenej citácie by sme mali dospieť k záveru, že odborová organizácia má najsilnejšie postavenie, pretože môže využívať formy spolurozhodovania, ktoré znamenajú, že v zákonom definovaných prípadoch musí získať zamestnávateľ súhlas odborovej organizácie, inak nenadobudne jeho úkon svoje predpokladané a požadované právne účinky. Takto významné oprávnenie však nie je priznané ani zamestnaneckej rade a ani zamestnaneckému dôverníkovi, avšak iba v situácii, že pôsobia popri sebe, teda u jedného zamestnávateľa. Ako by sme teda mohli definovať a vzájomne odlíšiť jednotlivé formy zástupcov zamestnancov na kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch?

Autor: JUDr. Ondrej Beracka