3. Vzdelávanie v Zákonníku práce

Povinnosti zamestnávateľov a zamestnancov v oblasti vzdelávania zamestnancov upravuje Zákonník práce (ďalej aj „ZP“) najmä v § 140 a v § 153 až § 155. Podľa § 153 Zákonníka práce sa zamestnávateľ stará o prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov alebo o jej zvyšovanie. Uvedené pojmy však nie sú v Zákonníku práce bližšie definované. Len v § 154 ods. 3 ZP sa uvádza, že prehlbovanie kvalifikácie je aj jej udržiavanie a obnovovanie a v § 140 ods. 2 ZP je uvedené, že zvýšenie kvalifikácie je aj jej získanie alebo rozšírenie.

Určenie kvalifikačných nárokov na jednotlivé pracovné miesta je vecou rozhodnutia každého zamestnávateľa, samotný ZP kvalifikačné predpoklady neustanovuje. Zamestnávateľ môže v pracovnom poriadku určiť na vykonávanie niektorých pracovných činností kvalifikačné požiadavky (zameranie alebo odbor vzdelania, absolvovanie odborného kurzu, ktorý súvisí s vykonávaním pracovnej činnosti, alebo ďalšie kvalifikačné požiadavky). ZP ustanovuje, kedy je zamestnávateľ povinný zabezpečiť a uhradiť náklady na vzdelávanie zamestnanca (§ 154 ZP) a kedy mu ZP ustanovuje len zákonnú možnosť na zabezpečenie a uhradenie nákladov na vzdelávanie (§ 140 ZP).

Podľa § 154 ods. 1 ZP zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi, ktorý vstupuje do pracovného pomeru bez kvalifikácie, získanie kvalifikácie zaškolením alebo zaučením.

Podľa § 154 ods. 2 ZP je zamestnávateľ povinný rekvalifikovať zamestnanca, ktorý prechádza na nové pracovisko alebo na nový druh práce, alebo na spôsob práce, ak je to nevyhnutné najmä pri zmenách v organizácii práce alebo pri iných racionalizačných opatreniach.

Z § 154 ods. 3 ZP vyplýva zamestnancovi povinnosť sústavne si prehlbovať kvalifikáciu na výkon práce dohodnutej v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ je oprávnený uložiť zamestnancovi zúčastniť sa na ďalšom vzdelávaní s cieľom prehĺbiť si kvalifikáciu. Účasť na vzdelávaní je výkonom práce, za ktorý patrí zamestnancovi mzda.

Zvyšovaním kvalifikácie je podľa § 140 Zákonníka práce účasť na ďalšom vzdelávaní, v ktorom má zamestnanec získať predpoklady ustanovené právnym predpisom alebo splniť požiadavky nevyhnutné na riadny výkon práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Účasť na ďalšom vzdelávaní je prekážkou v práci na strane zamestnanca.

Zamestnávateľ môže v súlade s § 140 ods. 2 ZP poskytovať zamestnancovi pracovné voľno a náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi v súlade s § 140 ods. 3 ZP pracovné voľno s náhradou mzdy v sume priemerného zárobku zamestnanca najmenej

• v rozsahu potrebnom na účasť na vyučovaní,
• dva dni na prípravu a vykonanie každej skúšky,
• päť dní na prípravu a vykonanie záverečnej skúšky, maturitnej skúšky a absolutória,
• 40 dní súhrnne na prípravu a vykonanie všetkých štátnych skúšok alebo dizertačnej skúšky v jednotlivých stupňoch vysokoškolského vzdelávania,
• desať dní na vypracovanie a obhajobu záverečnej práce, diplomovej práce alebo dizertačnej práce.

Ak sa zamestnanec zúčastní opravnej skúšky, za pracovné voľno poskytnuté na vykonanie opravnej skúšky mu nepatrí náhrada mzdy (§ 140 ods. 5 ZP).

Na rozdiel od prehlbovania kvalifikácie nemôže zamestnávateľ nariadiť zamestnancovi zvýšiť si kvalifikáciu. Starostlivosť zamestnávateľa o zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov nie je právnou povinnosťou zamestnávateľa. Ak si zamestnanec z vlastnej iniciatívy chce zvýšiť kvalifikáciu, je na rozhodnutí zamestnávateľa, či to zamestnancovi umožní. Ak zamestnávateľ vysloví súhlas so zvýšením kvalifikácie zamestnanca, musí zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno s náhradou mzdy podľa § 140 ods. 2 ZP v rozsahu uvedenom v odseku 3 tohto paragrafu. Zákonník práce vychádza z toho, že zamestnávateľ bude súhlasiť so zvyšovaním kvalifikácie zamestnanca najmä vtedy, ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa.

Pretože súhlas zamestnávateľa so zvyšovaním kvalifikácie zamestnanca je spojený s vynaložením výdavkov zo strany zamestnávateľa, je v záujme zamestnávateľa, aby mu tieto náklady boli zo strany zamestnanca kompenzované odpracovaním určitého počtu rokov u zamestnávateľa, resp. úhradou nákladov vynaložených na zvýšenie jeho kvalifikácie. Zákonník práce v § 155 umožňuje zamestnávateľovi uzatvoriť so zamestnancom dohodu, ktorá je právnou formou stabilizácie zamestnanca. Touto dohodou sa na jednej strane zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna, náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom. Na druhej strane sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere. Ak zamestnanec tento stabilizačný záväzok nesplní, vznikne mu povinnosť uhradiť náklady spojené so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Ak však zamestnanec stabilizačný záväzok splní, majetkovo-právny záväzok spočívajúci v povinnosti úhrady nákladov mu nevznikne.

Zákonník práce predpisuje písomnú formu dohody, inak je neplatná. Poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy a úhrada ďalších nákladov spojených so štúdiom sa odvíja až od uzavretia dohody o zvyšovaní kvalifikácie. V § 155 ods. 2 Zákonníka práce sú taxatívne uvedené náležitosti dohody, ktorá musí obsahovať:

a) druh kvalifikácie a spôsob jej zvýšenia;

b) študijný odbor a označenie školy;

c) dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere;

Celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere však nesmie prekročiť päť rokov. Aj keď sa zamestnanec zaviazal zotrvať v pracovnom pomere určitú dobu, môžu nastať situácie, keď zamestnanec nepracuje a získanú kvalifikáciu preto nevyužíva v prospech zamestnávateľa. Zákonník práce stanovuje doby, ktoré sa nezapočítavajú do splnenia stabilizačného záväzku zamestnanca.

Podľa § 155 ods. 4 Zákonníka práce sa do doby zotrvania v pracovnom pomere nezapočítava čas

• výkonu mimoriadnej služby v období krízovej situácie alebo alternatívnej služby v čase vojny a vojnového stavu,
• materskej a rodičovskej dovolenky podľa § 166 ZP,
• neprítomnosti v práci z dôvodu výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody a väzby, ak došlo k právoplatnému odsúdeniu.

d) druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať uňho v pracovnom pomere počas dohodnutej doby.

Ak zamestnanec splní svoj záväzok iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži.

Povinnosť zamestnanca uhradiť náklady nevzniká, najmä ak

• zamestnávateľ v priebehu zvyšovania kvalifikácie zastavil poskytovanie pracovného voľna a náhrady mzdy, pretože sa zamestnanec bez svojho zavinenia stal dlhodobo nespôsobilý na výkon práce, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu;
• pracovný pomer sa skončil výpoveďou danou zamestnávateľom z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) alebo dohodou z tých istých dôvodov; V uvedených ustanoveniach je upravená výpoveď daná zamestnancovi zamestnávateľom, ak sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce a ďalej ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
• zamestnanec nemôže vykonávať podľa lekárskeho posudku prácu, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu, prípadne stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať ďalej doterajšiu prácu z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. c) ZP;
• zamestnávateľ nevyužíval v posledných 12 mesiacoch počas najmenej šiestich mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zamestnanec zvýšil;
• zamestnávateľ porušil ustanovenia ZP vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie podľa osobitného predpisu a toto porušenie bolo zistené príslušným inšpektorátom práce a právoplatne o ňom rozhodol súd.

Na rozdiel od zvyšovania kvalifikácie v prípade prehlbovania kvalifikácie na prácu dohodnutú v pracovnej zmluve sa dohoda neuzatvára. Len ak predpokladané náklady zamestnávateľa na prehĺbenie kvalifikácie zamestnanca dosahujú aspoň 1 700 eur, dohoda sa môže uzatvoriť. Dohoda o prehĺbení kvalifikácie musí mať písomnú formu, inak je neplatná a musí obsahovať rovnaké náležitosti ako dohoda o zvýšení kvalifikácie. Aj keď podľa § 154 ods. 3 Zákonníka práce je zamestnávateľ oprávnený nariadiť zamestnancovi prehlbovanie kvalifikácie, v uvedených prípadoch zamestnávateľ nemôže uložiť zamestnancovi povinnosť prehlbovať si kvalifikáciu a zamestnanec môže odmietnuť zúčastniť sa na prehlbovaní kvalifikácie.

Zamestnávateľ môže upraviť nároky študujúcich zamestnancov výhodnejšie nad zákonom určený minimálny rozsah, a to buď ich dohodnutím v súlade s § 231 Zákonníka práce v kolektívnej zmluve, alebo v súlade s § 43 ods. 4 Zákonníka práce v pracovnej zmluve.

Podľa § 43 ods. 4 Zákonníka práce si môže zamestnávateľ so zamestnancom dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody.

Podľa § 231 Zákonníka práce kolektívna zmluva upravuje okrem iného pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania výhodnejšie, ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu než kolektívna zmluva.

V súlade s uvedenými ustanoveniami Zákonníka práce si účastníci pracovného pomeru ako hmotné výhody pre zamestnanca môžu dohodnúť úhradu ďalších výdavkov v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie (napr. príspevok na nákup učebníc, úhradu školného, cestovného, ďalšie pracovné voľno). Po vzájomnej dohode alebo v kolektívnej zmluve je možné rozšíriť dôvody, kedy nevzniká povinnosť zamestnanca na úhradu nákladov pri nesplnení jeho stabilizačného záväzku.

Pokiaľ zamestnávateľ so zamestnancom neuzavrie dohodu o zvýšení kvalifikácie, zamestnanec musí znášať všetky náklady spojené so štúdiom sám. Zamestnávateľ mu môže poskytnúť pracovné voľno bez náhrady mzdy v súlade s § 141 ods. 3 ZP na účasť na vyučovaní a na vykonanie skúšok. V praxi je na tento účel často čerpaná dovolenka.

3.1 Zdanenie prijatých plnení u zamestnanca

V nadväznosti na vzdelávanie upravené v Zákonníku práce sa oslobodenie od dane z príjmov zo závislej činnosti v súlade s § 5 ods. 7 písm. a) zákona o dani z príjmov vzťahuje naprehlbovanie kvalifikácie vykonávané v súlade s § 154 ods. 3 Zákonníka práce a podľa osobitných predpisov pre jednotlivé povolania alebo funkcie.

Podmienkou uplatnenia oslobodenia príjmov zamestnanca od dane v súvislosti s doškoľovaním je, aby zamestnanec takto získané poznatky a vedomosti využíval na pracovisku a bol funkčne zaradený tak, že ich pri svojej práci využíva.

Ďalšou podmienkou je aj priama previazanosť medzi predmetom činnosti zamestnávateľa alebo jeho podnikaním a pracovným zaradením zamestnanca, ktorému zamestnávateľ výdavky na doškoľovanie uhrádza.

Pokiaľ sa počas účasti na aktivitách spojených s doškoľovaním poskytuje mzda, funkčný plat a pod., tento príjem nie je oslobodený u zamestnanca od dane, ale ide o zdaniteľný príjem. Ak sa vzdelávacie aktivity uskutočňujú mimo miesta pravidelného pracoviska, má zamestnanec nárok na cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o cestovných náhradách“), ktoré sa posudzujú podľa § 5 ods. 5 písm. a) zákona o dani z príjmov, t. j. nie sú predmetom dane za podmienok v tomto ustanovení uvedených.

Pokiaľ ide o poskytovanie pracovného voľna s náhradou mzdy a úhradu ďalších výdavkov v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie v súlade s § 140 a § 155 Zákonníka práce, považuje sa úhrada výdavkov za zdaniteľný príjem zamestnanca, pretože v týchto prípadoch nejde o doškoľovanie zamestnanca, ale o zvýšenie kvalifikácie.

3.2 Poskytnuté plnenia ako daňový výdavok u zamestnávateľa

Pokiaľ je zamestnávateľ subjekt, ktorého príjmy podliehajú dani z príjmov, možno uňho uznať za daňové výdavky len také výdavky spojené so vzdelávaním zamestnanca, ktoré súvisia s jeho činnosťou a pracovným zaradením. Daňovými výdavkami budú všetky výdavky, ktorých povinnosť vynaloženia vyplýva z príslušných ustanovení Zákonníka práce a ktorými sú:

• mzda zamestnanca – je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona o dani z príjmov;
• úhrada poplatkov za školenia, kurzy a pod. – je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov;
• náhrada cestovných výdavkov – je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.

Náklady zamestnávateľa vynaložené v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie zamestnanca podľa § 140 a § 155 Zákonníka práce možno uplatniť ako daňové výdavky len v prípade vzdelávania, ktoré súvisí s predmetom činnosti zamestnávateľa a s pracovným zaradením zamestnanca. Podmienkou je, aby zamestnanec využíval získanú kvalifikáciu u zamestnávateľa. Zamestnávateľ musí tiež preukázať, že zvýšenie kvalifikácie je potrebné na výkon jeho činnosti. Uvedené požiadavky vyplývajú z charakteristiky daňového výdavku uvedenej v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov (daňovým výdavkom je výdavok, resp. náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14). Na základe uvedeného ako daňový výdavok možno uznať:

• mzdu zamestnanca – je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona o dani z príjmov (s výnimkou prípadu podľa § 140 ods. 5 Zákonníka práce),
• náhradu cestovných výdavkov – je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov,
• školné a ďalšie výdavky súvisiace so vzdelávaním – sú daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov.

Autor: Ing. Martina Oravcová