Základné podmienky pracovnej cesty

Zamestnávateľ je podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných náhradách povinný písomne určiť päť základných podmienok pracovnej cesty, medzi ktoré patrí určenie:

• miesta nástupu na pracovnú cestu,
• miesta výkonu práce na pracovnej ceste,
• doby trvania pracovnej cesty,
• spôsobu dopravy,
• miesta skončenia pracovnej cesty.

Zákon o cestovných náhradách nevymedzuje žiadne konkrétne pravidlá pre určenie podmienok pracovnej cesty; určenie podmienok pracovnej cesty je povinnosťou zamestnávateľa.

Toto výhradné právo určiť podmienky pracovnej cesty vychádza zo zásady zvýšenej právomoci, ale na druhej strane aj zvýšenej zodpovednosti.

Zamestnávateľ pri určovaní podmienok pracovnej cesty je povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Konkrétnejší spôsob a rámcové pravidlá určenia podmienok pracovnej cesty môžu byť predmetom vnútorných predpisov zamestnávateľa, ktoré však nemôžu byť v rozpore s ustanoveniami zákona o cestovných náhradách.

V tomto prípade je vedúci zamestnanec, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, povinný dodržiavať aj tieto rámcové pravidlá vysielania zamestnancov na pracovnú cestu.

Určené podmienky pracovnej cesty zamestnávateľom nemôžu byť navzájom v rozpore a nemôžu si protirečiť.

Zo strany zamestnávateľa všetky určené podmienky musia byť v súlade z časového hľadiska, ako aj vecného hľadiska.

1. Miesto nástupu na pracovnú cestu

V rámci tejto podmienky sa určuje konkrétne miesto, z ktorého sa pracovná cesta zamestnanca má začať z miestneho (vecného) hľadiska. Určuje sa vo väzbe na dohodnuté miesto pravidelného pracoviska, na charakter úloh, ktoré má zamestnanec na pracovnej ceste splniť, a súčasne aj na oprávnený záujem zamestnanca. Určenie miesta nástupu pracovnej cesty je veľmi dôležité a významné predovšetkým vo vzťahu k dňom pracovného pokoja, sviatku, dovolenke zamestnanca a pod.; zamestnávateľ má povinnosť tieto okolnosti zvlášť pozorne zvažovať, lebo by sa mohli stať príčinou nepríjemných pracovnoprávnych a zodpovednostných vzťahov. Pracovná cesta nemusí začať z miesta pravidelného pracoviska; pracovná cesta môže začať pri dodržaní vyššie uvedeného z rôzneho miesta (napr. aj z miesta bydliska zamestnanca). Zamestnávateľom určené miesto nástupu a miesto skončenia pracovnej cesty má význam aj pre posúdenie nároku na cestovné náhrady (napr. cestovné výdavky, stravné).

Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta nástupu na pracovnú cestu v mieste bydliska zamestnanca (napr. z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, podľa miesta výkonu pracovnej cesty – napr. či zamestnanec prechádza cez mesto pravidelného pracoviska alebo nie, podľa spôsobu dopravy a pod.).

2. Miesto výkonu práce

V rámci tejto podmienky sa určujú miesta, resp. miesta, kde bude zamestnanec vykonávať prácu na pracovnej ceste; toto miesto môže určiť užšie (napr. konkrétne pracovisko) alebo širšie (napr. obec, organizačná jednotka). Toto miesto musí byť určené jasne, konkrétne a zrozumiteľne, lebo od neho sa odvíjajú v prípade sporov a nedorozumení, pracovných úrazov a pod. rôzne zodpovednostné vzťahy.

Ak je iný vedúci zamestnanec poverený dávať zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu pokyny, musí s tým byť zamestnanec oboznámený.

3. Čas trvania pracovnej cesty

V rámci tejto podmienky sa z časového hľadiska vymedzuje doba trvania pracovnej cesty.

Zamestnávateľ určí deň, hodinu nástupu na pracovnú cestu a deň (prípadne aj hodinu) ukončenia pracovnej cesty.

Zákonom o cestovných náhradách nie je stanovené, že pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty je rozhodujúci čas odchodu, resp. príchodu prostriedkov pravidelnej verejnej dopravy podľa cestovného poriadku (pracovná cesta sa môže začať aj časom odchodu z pobytu zamestnanca a ukončiť časom príchodu do pobytu zamestnanca).

Určenie presnej hodiny nástupu na pracovnú cestu a hodiny ukončenia pracovnej cesty má veľký význam pre správne posúdenie nároku na stravné za prvý a posledný deň trvania pracovnej cesty.

Vo väzbe na čas skončenia pracovnej cesty je potrebné upozorniť na § 92 ods. 3 Zákonníka práce.

Podľa uvedeného ustanovenia sa zamestnancovi, ktorý sa vrátil z pracovnej cesty po 24. hodine, poskytne čas na nevyhnutný odpočinok od skončenia pracovnej cesty do nástupu do práce v rozsahu osem hodín a ak tento čas spadá do pracovného času zamestnanca, aj náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nemožno v praxi zamieňať čas trvania pracovnej cesty s ustanoveným pracovným časom zamestnanca; ide o rozdielne samostatné pracovnoprávne inštitúty. Pre posúdenie času zamestnanca, ktorý spadá do pracovného času zamestnanca na pracovnej ceste, je potrebné aplikovať ustanovenie § 37 zákona o cestovných náhradách.

Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta ukončenia pracovnej cesty. Čas nástupu na pracovnú cestu nemusí byť totožný so začiatkom pracovného času zamestnanca.

Tak isto ani čas ukončenia pracovnej cesty nemusí byť totožný s časom ukončenia pracovného času. Celkový čas trvania pracovnej cesty nemusí byť totožný s pracovným časom zamestnanca; čas trvania pracovnej cesty môže byť dlhší ako pracovný čas zamestnanca. Pracovná cesta z časového hľadiska je vždy dlhší časový úsek, ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste.

4. Spôsob dopravy

V rámci tejto podmienky sa určuje spôsob a druh dopravy – dopravného prostriedku, ktorý bude zamestnanec používať počas celej doby trvania pracovnej cesty; z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný určiť spôsob dopravy nielen z miesta nástupu do miesta konania pracovnej cesty a z miesta konania do miesta skončenia pracovnej cesty, ale aj spôsob a druh dopravy v mieste konania pracovnej cesty. V praxi sa na to zo strany zamestnávateľa často zabúda, a potom vznikajú zbytočné spory a nedorozumenia, či zamestnanec má nárok na cestovný výdavok v mieste konania za taxislužbu alebo len za miestnu pravidelnú verejnú dopravu, alebo či mal pracovnú cestu vykonávať pešo a pod. Zamestnávateľ je povinný určiť aj druh dopravy, napr. pri určení vlaku treba určiť aj triedu (I. trieda, II. trieda, IC, EC, osobný vlak), ležadlový vozeň, lôžkový vozeň, miestenku a pod.

Zamestnanec má nárok na cestovný výdavok toho druhu a spôsobu dopravy, ktorý mu určil zamestnávateľ v podmienkach pracovnej cesty.

Ak napr. zamestnávateľ určil spôsob dopravy na pracovnú cestu vlak alebo autobus a zamestnanec odcestoval na pracovnú cestu bez súhlasu a vedomia zamestnávateľa vlastným osobným cestným motorovým vozidlom, nemá nárok na uznanie cestovných výdavkov, preto nedodržal podmienky určené zamestnávateľom.

Spôsob dopravy môže mať zamestnávateľ rozpracovaný aj vo vnútornom predpise, a potom pri určovaní spôsobu dopravy je vedúci zamestnanec, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, povinný dodržiavať aj obmedzenia určené vo vnútornom predpise, napr. vo vzťahu k použitiu lietadla, taxislužby, IC vlaku, EC vlaku, triedy vlaku a pod.

5. Miesto skončenia pracovnej cesty

V rámci tejto podmienky sa určuje konkrétne miesto, ktorom sa pracovná cesta zamestnanca má skončiť z miestneho (vecného) hľadiska.

Pracovná cesta môže skončiť napr. v mieste pravidelného pracoviska (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená v rámci pracovného času zamestnanca), v mieste bydliska zamestnanca (ak pracovná cesta má byť z časového hľadiska skončená mimo pracovného času zamestnanca) alebo v akomkoľvek inom mieste (napr. v mieste, kde sa pracovná cesta vykonávala a pod.).

Zamestnávateľom určené miesto skončenia pracovnej cesty má význam aj pre posúdenie nároku na cestovné náhrady (cestovné výdavky, stravné).

Zamestnávatelia môžu mať vo vnútornom predpise upravené konkrétnejšie pravidlá pri určovaní miesta ukončenia pracovnej cesty v mieste bydliska zamestnanca (napr. z hľadiska hospodárnosti, podľa zamestnancov vo väzbe na ich povolanie, podľa miesta výkonu pracovnej cesty – napr. či zamestnanec prechádza cez mesto pravidelného pracoviska alebo nie, podľa spôsobu dopravy a pod.)

6. Ďalšie podmienky pracovnej cesty

Zamestnávateľ môže pri vyslaní zamestnanca na pracovnú cestu určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty; pre prax sa tým myslí vymedzenie ďalších rôznych okolností spojených so samotnou realizáciou pracovnej cesty (napr. spôsob ubytovania – nie ale určenie limitov, spolucestujúcich v cestnom motorovom vozidle, spanie v motorovom vozidle, pracovnú pohotovosť, prácu nadčas a pod.).

Určenie týchto podmienok nie je povinné, a preto záleží len na rozhodnutí samotného zamestnávateľa; aj tieto podmienky sa môžu stať za určitých okolností veľmi závažnými.

7. Prerušenie pracovnej cesty

§ 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách v znení zákona umožňuje prerušiť pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnanca, a to na základe dohody zamestnávateľa a zamestnanca pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa § 3 ods. 1 a 3 zákona o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Pracovnú cestu z dôvodov na strane zamestnanca možno prerušiť v období:

• pred začiatkom výkonu práce na pracovnej ceste alebo
• po skončení výkonu práce na pracovnej ceste.

Ak zamestnávateľ pri určovaní podmienok pracovnej cesty prihliadne na oprávnený záujem zamestnanca, a to prerušiť pracovnú cestu z jeho dôvodu a dohodne sa s ním pri určovaní podmienok pracovnej cesty (§ 3 zákona o cestovných náhradách) na prerušení pracovnej cesty pred začiatkom výkonu práce na pracovnej ceste alebo na prerušení pracovnej cesty po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, musí:

• v cestovnom príkaze presne určiť v rámci určenia podmienok pracovnej cesty miesto, dátum a čas prerušenia pracovnej cesty a miesto, dátum a čas pokračovania pracovnej cesty,
• aplikovať vo väzbe na poskytovanie, resp. na vylúčenie poskytovania určitých náhrad výdavkov aj ostatné ustanovenia zákona o cestovných náhradách, napr. § 5, § 13, § 14, § 35 ods. 3 a 4 a pod.

Pri aplikácii § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách musí vo väzbe na prerušenie pracovnej cesty ísť iba o dôvody na strane zamestnanca. V žiadnom prípade však nemôže ísť o dôvody zo strany zamestnávateľa.

Ak zamestnávateľ zo svojich dôvodov vysiela skôr zamestnanca na pracovnú cestu alebo mu určí neskorší návrat z pracovnej cesty, napr. z dôvodu lacnejších leteniek, nemôže sa aplikovať ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách (zamestnávateľ nemôže zamestnanca požiadať o prerušenie pracovnej cesty s tým, že mu nebude počas prerušenia poskytovať cestovné náhrady).

Odporúča sa, aby konkrétne podmienky prerušenia pracovnej cesty týkajúce sa dôvodu prerušenia pracovnej cesty, ako aj času prerušenia pracovnej cesty mal zamestnávateľ upravené vo vnútornom predpise (napr. iba počas víkendu, na určitý počet dní čerpania dovolenky a pod.).

Možnosť dohodnúť sa na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca sa vzťahuje na všetky pracovné cesty, t. j. tuzemské pracovné cesty, ako aj zahraničné pracovné cesty.

Upozorňujem na to, že súhlasiť s prerušením pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) je pre zamestnávateľa iba možnosť a nie povinnosť.

Ak zamestnávateľ nebude z určitých dôvodov súhlasiť s prerušením pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca, je povinný potom nadväzne na to určiť aj podmienky pracovnej cesty, napríklad:

• pracovnú cestu ukončí v mieste výkonu práce na pracovnej ceste, čím do istej miery prihliadne na oprávnené záujmy zamestnanca (cesta späť je potom ale súkromná cesta zamestnanca bez nároku na akékoľvek plnenie zo strany zamestnávateľa) alebo
• pracovnú cestu ukončí napr. v mieste bydliska, v mieste pravidelného pracoviska a pod., t. j. v tom mieste, v akom plánoval ukončiť pracovnú cestu ešte pred žiadosťou zamestnanca o prerušenie pracovnej cesty (zamestnanec v tomto prípade musí dodržať podmienky pracovnej cesty).

Poznámka redakcie:
§ 3 zákona o cestovných náhradách

Autor: Ing. Ľuboslava Minková