Osobitná skupina zamestnancov a cestovné náhrady

Vo väzbe na kategóriu zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o cestovných náhradách“)

• umožňuje inú aplikáciu niektorých ustanovení oproti ostatným zamestnancom (napr. § 2 ods. 3 – možnosť dohodnúť miesto pravidelného pracoviska v mieste pobytu, § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 – možnosť dohodnúť iné podmienky poskytovania stravného alebo nižšie sumy stravného) alebo
• priamo nariaďuje inú aplikáciu ustanovenia zákona (§ 5 ods. 4 – výhodnejšie podmienky poskytovania stravného pri tuzemskej pracovnej ceste).

Pre aplikačnú prax je v tejto súvislosti potrebné upozorniť na nasledovné ustanovenia zákona o cestovných náhradách:

1. § 2 ods. 3 – pravidelné pracovisko

Všeobecná úprava miesta pravidelného pracoviska

Pravidelným pracoviskom zamestnanca na účely poskytovania cestovných náhrad sa podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách vo všeobecnosti v prvom rade vždy rozumie miesto písomne dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ak také miesto nie je dohodnuté, za pravidelné pracovisko zamestnanca sa až potom považuje miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve podľa § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ na účely zákona o cestovných náhradách má iba možnosť dohodnúť osobitné miesto pravidelného pracoviska (nie je to povinnosť); ak využije túto možnosť, potom dohodnuté miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania náhrad výdavkov pri pracovnej ceste má prednosť pred miestom výkonu práce dohodnutým v pracovnej zmluve. Pri posudzovaní nároku na cestovné náhrady v zmysle zákona o cestovných náhradách je teda rozhodujúcou skutočnosťou písomne dohodnuté miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, resp. dohodnuté miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy.

V pracovnej zmluve možno so zamestnancom dohodnúť aj viac ako jedno miesto výkonu práce, miesto výkonu práce môže byť vymedzené širšie a pod., ale z hľadiska nároku na náhradu výdavkov pri pracovných cestách je potrebné za pravidelné pracovisko dohodnúť vždy len jedno miesto (R 10/1971 – v pracovnej zmluve možno dohodnúť viac než jedno miesto výkonu práce; z hľadiska nároku na náhradu pri pracovných cestách je však nevyhnutné za pravidelné pracovisko považovať vždy len jedno miesto výkonu práce).

Ak má zamestnanec v pracovnej zmluve dohodnuté viaceré miesta výkonu práce, môže zamestnávateľ so zamestnancom dohodnúť miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad, ktoré však môže byť dohodnuté iba jedným miestom (§ 2 ods. 3).

Zákon o cestovných náhradách nevyžaduje dohodu o mieste pravidelného pracoviska realizovať dohodou v pracovnej zmluve alebo dodatkom k pracovnej zmluve.

Podľa zákona o cestovných náhradách sa miesto pravidelného pracoviska má písomne dohodnúť, môže to byť teda osobitná písomná dohoda o mieste pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad, ktorá bude obsahovať napr. časové obdobie platnosti, možnosť výpovede, resp. ďalšie skutočnosti súvisiace s miestom pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad.

Pri viacerých dohodnutých miestach výkonu práce v pracovnej zmluve bez dohodnutého pravidelného pracoviska alebo pri viacerých dohodnutých miestach pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad (čo zákon o cestovných náhradách, ako bolo už vyššie uvedené, nepripúšťa) by vznikol v praxi problém posúdiť nároky zamestnanca. Miesto pravidelného pracoviska treba individuálne dohodnúť písomne s každým zamestnancom, to znamená, že zamestnávateľ nemôže jednostranne rozhodnúť o mieste pravidelného pracoviska (napr. formou smernice, príkazného listu a pod.).

Pravidelné pracovisko na účely poskytovania cestovných náhrad nemožno všeobecne vymedziť ani prostredníctvom kolektívnej zmluvy; potrebná je vždy individuálna dohoda so zamestnancom.