Vyslanie zamestnanca na výkon práce do Českej republiky

Napr. zamestnanec je zamestnávateľom so sídlom v SR (napr. stavebná spoločnosť), ktorý vyhral zákazku v ČR na stavbu nejakého objektu, vyslaný na šesť mesiacov do ČR, aby tam pre slovenského zamestnávateľa vykonával prácu na stavbe a po jej vykonaní sa vracia na územie SR. V prípade vyslania ide o prácu na území iného štátu (kde je pôsobnosť pracovného práva tohto štátu, napr. vo vyššie uvedenom prípade pôsobnosť práva ČR), a preto je potrebné riešiť aj otázku aplikácie právnych predpisov iného štátu, resp. (vzhľadom na to, že ide o osobitný inštitút – vyslanie) rozsah ich aplikácie.

V prípade vyslania zamestnanca je potrebné rozlíšiť dva aspekty:

• pracovnoprávne aspekty [smernica 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb – transponovaná do § 5 ods. 2 až 6 Zákonníka práce a na transpozíciu čakajúca smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) – transpozícia do 18. 6. 2016] a
• aspekty práva sociálneho zabezpečenia [z hľadiska nariadenia EÚ ide o zdravotné aj sociálne poistenie – 1. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (text s významom pre EHP a Švajčiarsko) a 2. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (text s významom pre EHP a Švajčiarsko)]. V prípade práva sociálneho zabezpečenia ide osobitne o dva články – čl. 11 (všeobecné pravidlo) a čl. 12 (výnimka pre vyslanie) nariadenia 883/2004. Podľa čl. 11 sa sociálne zabezpečenie – platenie poistenia, riadi podľa miesta výkonu práce, okrem prípadu podľa čl. 12 – vyslanie zamestnanca, kedy sa platenie poistného riadi podľa miesta (práva členského štátu), z ktorého sa zamestnanec vysiela (ak sú splnené určité podmienky), najviac 24 mesiacov ako výnimka z čl. 11, t. j. vyslaný zamestnanec si môže zachovať poistenie v štáte, odkiaľ sa vysiela.

Vyslanie zamestnanca zo SR na výkon práce do iného členského štátu EÚ

V prípade dočasného vysielania z územia SR na územie EÚ sa aplikuje § 5 ods. 6 ZP, podľa ktorého „ak je zamestnanec vyslaný podľa § 58 do členského štátu Európskej únie, pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sa spravujú právom štátu, na ktorého území prácu vykonáva“.

Takto naformulované ustanovenie je trochu sporné, pretože cieľom slovenského zákonodarcu nebolo nepochybne odkázať v prípade vyslania na celý právny poriadok iného štátu v oblasti pracovného práva, kde sa zamestnanecvysiela, ale ide skôr o odkaz na aplikáciu ustanovení, ktoré sú vo väzbe na transpozíciu smernice 96/71/ES (t. j. podobné ustanovenia ako má Zákonník práce v § 5 ods. 2 až 5 pri vyslaní na územie SR).

To znamená, že v tomto prípade je potrebné sa oboznámiť s tzv. tvrdým jadrom pracovných podmienok, ktorých dodržiavanie požaduje štát vyslania, aby sa aplikovali na zamestnanca, ktorý bude na jeho územie vyslaný (tvrdé jadro musí vychádzať z čl. 3 smernice 96/71/ES). Následne sa musí urobiť aj porovnanie z hľadiska výhodnosti pre zamestnanca (pozri aj čl. 3 ods. 7 smernice 96/71/ES).

Všeobecne sa zamestnanec vysiela v týchto troch prípadoch (čl. 1 ods. 3 smernice 96/71/ES)

1. vysielanie pracovníkov na územie členského štátu v réžii a pod vedením podniku na základe zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené, za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah (napr. slovenská spoločnosť získa zákazku na stavbe českej diaľnice a jej zamestnanci pod jej riadením vykonávajú práce v ČR), (pozn. pojem služba vychádza z čl. 56 a nasl. Zmluvy o fungovaní EÚ a zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu – v SR transpozícia v zákone č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov);

2. vysielanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah [napr. v rámci EÚ pôsobí „koncern“ v rôznych štátoch EÚ, napr. v automobilovom priemysle spoločnosť A (závod v SR), ktorá spadá do tejto štruktúry, vyšle zamestnanca do spoločnosti B (závod v ČR), ktorá spadá do tejto štruktúry];

3. prenájom pracovníkov zo strany podniku, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou, užívateľskému podniku zriadenému alebo činnému na území členského štátu za predpokladu, že medzi takým dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľom práce a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah (napr. agentúra dočasného zamestnávania vyšle zamestnancov pre českého zamestnávateľa – napr. továreň na spracovanie mäsa, kde tento zamestnanec pracuje pod riadením a kontrolou českého zamestnávateľa spoločne/popri kmeňových zamestnancoch českého zamestnávateľa). Tu vzniká aj otázka ohľadom porovnateľnej mzdy medzi týmto zamestnancom a kmeňovým zamestnancom užívateľského zamestnávateľa (a teda kombinácia vyslania a dočasného pridelenia).

Okrem Zákonníka práce otázku vysielania sčasti upravuje aj zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Podľa § 6 ods. 1 tohto zákona „Ak je zamestnanec vyslaný do členského štátu Európskej únie (§ 5 ods. 6 ZP), patria mu náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste.“, t. j. zamestnanec nie je ...