Obsah
Dátum publikácie:3. 12. 2014
Oblasti práva: Pracovné právo / Pracovné právo a personalistika / Personalistika; Riadenie práce / Pracovno - právne vzťahy
Právny stav od:1. 1. 2013
Právny stav do:31. 12. 2016
Pracovný čas je podľa § 85 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej ZP) časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.
Na účely určenia rozsahu a rozvrhnutia pracovného času používa ZP ako základnú časovú jednotku týždenný pracovný čas. Týždňom je, podľa § 85 ods. 3 ZP, sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní.
Pracovný čas zamestnanca
Pracovný čas zamestnanca v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 8 hodín, ak ZP neustanovuje inak. Pracovný čas zamestnanca je podľa § 85 ods. 5 ZP:
- najviac 40 hodín týždenne v prevádzke, kde zamestnanec pracuje rovnomerne 5 dní v týždni,
- u zamestnanca, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v 2-zmennej prevádzke, najviac 38,75 hodiny týždenne,
- u zamestnanca, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že vykonáva prácu v 3-zmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke a prácu vykonáva striedavo vo všetkých zmenách, najviac 37,5 hodiny týždenne,
- ďalšie špecifiká definuje § 85 ods. 6 a 7 ZP.
Pracovný čas vyššie uvedený je „čistý pracovný čas“, tzn. bez prestávky na jedlo a odpočinok, bez nadčasov. Zamestnanec má povinnosť v príslušnom týždni na základe rozvrhnutia pracovného času odpracovať určený týždenný pracovný čas.
Príklad č. 1:
U zamestnávateľa, ktorý vznikol od 1. 10. 2014, je podľa § 85 ods. 4 ZP určený 40-hodinový pracovný čas. Zamestnávateľ zamestnáva 2 zamestnancov, ktorí majú rozdielny názor na to, koľko hodín majú v skutočnosti odpracovať. Zamestnanec Peter tvrdí, že ide o 40 hodín „čistého pracovného času“, ktorý je povinný odpracovať v týždni pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času (5 pracovných dní v týždni a 2 dni pracovného pokoja) a k tomu času sa pripočítava polhodinová prestávka na obed. Tzn., že zamestnanec má byť v práci 42,5 hodiny týždenne. Zamestnanec Pavol tvrdí, že má povinnosť „skutočne odpracovať“ iba 37,5 hodiny (40 – 2,5) a 2,5 hodiny má prestávku na obed. Pavol by bol v zamestnaní, podľa jeho názoru, celkom 40 hodín týždenne a jeho „čistý pracovný čas“ by bol 37,50 hodiny. Ktorý zo zamestnancov má pravdu?
Správny názor má Peter. Podľa § 85 ods. 1 ZP je pracovný čas časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa § 85 ods. 5 ZP je pracovný čas zamestnanca najviac 40 hodín. Zamestnávateľ má povinnosť, podľa § 91 ods. 1 ZP, poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako 6 hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Prestávky na odpočinok a jedenie sa podľa § 91 ods. 5 ZP nezapočítavajú do pracovného času. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zamestnanec s určeným 40-hodinovým pracovným časom má „skutočne“ odpracovať 40 hodín a každý deň má nárok na 0,5-hodinovú prestávku. V zamestnaní má byť celkom 42,5 hodiny týždenne.
Priemerný týždenný pracovný čas
Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Tzn., že zamestnávateľ má povinnosť sledovať počet odpracovaných hodín, ktoré zamestnanec uňho odpracuje. Nesleduje počet odpracovaných hodín zamestnanca u iných zamestnávateľov. Hranica 48 hodín sa vzťahuje len na zamestnancov v pracovnom pomere, nevzťahuje sa na zamestnancov vykonávajúcich práce na základe dohôd mimo pracovného pomeru. Do rozsahu 48 hodín týždenne sa nezapočítava pracovný čas na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti a dohody o brigádnickej práci študentov, ktoré má zamestnávateľ uzavreté so zamestnancom v pracovnom pomere.
Príklad č. 2:
Patrik je zamestnaný u zamestnávateľa na pracovnú zmluvu s týždenným pracovným časom 40 hodín. S tým istým zamestnávateľom, príležitostne podľa jeho potrieb, uzavrie dohodu o pracovnej činnosti. V septembri 2014 mal uzavretú dohodu o pracovnej činnosti v rozsahu 10 hodín týždenne. Celkový pracovný čas Patrika u zamestnávateľa bol 50 hodín týždenne. Neporušil zamestnávateľ ustanovenia ZP?
Zákonný pracovný čas je podľa § 85 ods. 5 stanovený na 40 hodín týždenne. Maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas je podľa § 85a ods. 1 ZP 48 hodín. Uvedené obmedzenie sa vzťahuje len na zamestnanca, ktorý je u zamestnávateľa zamestnaný v pracovnom pomere. Nevzťahuje sa na zamestnanca, ktorý vykonáva práce na základe uzavretej dohody. Tzn., že do rozsahu 48 hodín týždenne sa Patrikovi v septembri 2014 nezapočítava pracovný čas 10 hodín týždenne, ktorý odpracoval na základe uzavretej dohody o pracovnej činnosti. Zamestnávateľ zákon neporušil.
Priemerný týždenný pracovný čas u zdravotníckeho zamestnanca
Ustanovenia § 85a ZP upravujú možnosť prekročenia hranica maximálne prípustného týždenného pracovného času pre zamestnancov v zdravotníctve. Podľa § 85a ods. 1 ZP môže byť pracovný čas zamestnanca v zdravotníctve viac ako 48 hodín v priemere, a to za obdobie najviac 4 po sebe nasledujúcich mesiacov. Podmienkou je, že ide o zdravotníckeho zamestnanca a zamestnanec musí s takýmto rozsahom pracovného času súhlasiť. V tomto prípade rozsah týždenného pracovného času nesmie prekročiť 56 hodín v priemere, a to opäť za obdobie najviac 4 po sebe nasledujúcich mesiacov.
Doba odpočinku
Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je podľa § 85 ods. 2 ZP pracovným časom. Tzn., že pracovným časom nie je ani prestávka v práci, ktorá je určená na odpočinok a na jedenie. Podľa § 92 ods. 1 ZP zamestnávateľ má povinnosť rozvrhnúť denný pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej zmeny a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín a mladistvý zamestnanec aspoň 14 hodín v priebehu 24 hodín. V § 92 ods. 2 ZP sú uvedené prevádzky, v ktorých je možné nepretržitý denný odpočinok zamestnancovi staršiemu ako 18 rokov skrátiť. Podľa § 93 ZP je zamestnávateľ povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň 2 po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú takto rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca staršieho ako 18 rokov, poskytne zamestnávateľ zamestnancovi podľa § 93 ods. 2 ZP 2 po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni v iných dňoch. Ďalšie možnosti poskytnutia nepretržitého odpočinku sú uvedené v § 92 a § 93 ZP.
Príklad č. 3:
Zamestnanec Prokop, ktorý pracuje u zamestnávateľa s určeným týždenným pracovným časom 40 hodín, sa vrátil z pracovnej cesty o 1 hodine v noci. Jeho obvyklá pracovná zmena trvá od 7,30 do 15,30 hodiny, tzn. že ráno o 7,30 hodine mal nastúpiť do zamestnania. Do zamestnania nastúpil o 10 hodine. Neporušil Prokop pracovnú disciplínu?
Podľa § 92 ods. 1 ZP zamestnávateľ má povinnosť rozvrhnúť denný pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej zmeny a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín. Zamestnanec, ktorý sa vráti z pracovnej cesty po 24. hodine (po polnoci), má nárok podľa § 92 ods. 3 ZP na odpočinok minimálne v dĺžke 8 hodín. Ak by mal tento odpočinok pripadnúť na jeho pracovnú zmenu, má nárok na náhradu mzdy. Keďže mal Prokop nárok na odpočinok v dĺžke minimálne 8 hodín, pracovnú disciplínu neporušil (nebude mať absenciu, aj keď na pracovisku nebol). Zamestnávateľ mu za čas od 7,30 do 10. hodiny vyplatí náhradu mzdy v súlade s ustanovením § 92 ods. 3 ZP.
Poznámka redakcie:
§ 85 až § 90 Zákonníka práce
Autor: Ing. Jarmila Strählová
Súvisiace príklady z praxe
Súvisiace komentované ustanovenia
Súvisiace eurokódex komentované ustanovenia
Súvisiace právne predpisy ZZ SR
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies